Denník N

Ako som sa v Japonsku prestal báť a začal sa tešiť na starobu

V roku 2060 bude Slovensko priemerným vekom jedným z najstarších štátov na svete. Ako sa zmení spoločnosť, keď v nej dramaticky pribudne starších ľudí? Dokážu prežiť slovenské regióny, odkiaľ mladí utekajú do väčších miest? Pozrel som sa do Japonska, ktoré zostarlo o dekády pred nami, a pokúsil sa zistiť, ako vyzerá slovenská budúcnosť.

Príliš pohodlná krajina

Ak si o Japonsku pamätáte z časopisov pohodených v čakárni u lekára jedinú vec, pravdepodobne je to obraz záchodov, ktoré sú vyhrievané, vybavené tlačidlami a kontrolkami, tryskami, sušením, hudbou. Čo možno neviete je, že takéto nie sú v Japonsku len záchody. Presne takéto je celé Japonsko.

Keď v Japonsku príde vlak na konečnú, zamestnanci železníc prejdú všetky vozne a otočia všetky sedadlá, aby nikto nemusel sedieť chrbtom v smere jazdy.

Aby ste neboli nikdy smädní, v Japonsku je automat s chladenými nápojmi na každej ulici, pri každom priechode pre chodcov, na každom širšom chodníku, alebo len tak, pred domom uprostred úplne prázdnej ulice.

Aby ste pred automatom nemuseli počítať mince, automat má lievik, kam ich nasypete. Automat vezme, koľko potrebuje, a zvyšok vráti.

Keď som jeden takýto automat na peróne v tokijskom metre obdivoval, pristúpila ku mne drobná dôchodkyňa s platobnou kartou v ruke a posunkami mi ukazovala: ak nemáte dosť mincí, vodu vám kúpim! Pôvodne som nechcel nič, ale ukláňajúc sa a ďakujúc som si rýchlo kúpil minerálku za vlastné.

Keď z perónu vstúpite do vagóna metra, z amplióna zaznie upozornenie, že bude nasledovať zákruta a mali by ste zvážiť, či sa netreba lepšie držať. Ak ste si kúpili lístok na metro drahší, ako ste nakoniec potrebovali, rozdiel vám vráti špeciálny automat pri východe zo stanice.

Ak si kúpite bonboniéru a odbalíte papierový obal, bude pod ním škatuľka, v nej vákuovo zabalené vrecko, v ňom zvlášť zabalený každý cukrík. Ak vojdete do reštaurácie, akokoľvek lacnej, dostanete okamžite zohriaty uteráčik na ruky a ľadovo vychladenú vodu.

Ak dáte dieťa v parku na šmykľavku, tak šmykľavka má malý plot, aby sa z nej nedalo vypadnúť, a namiesto podlahy pohyblivé valce, aby sa viac šmýkala.

Japonsko je pohodlné, pretože má pravidlá a tie sa vždy dodržiavajú, a pretože Japonci sú vychovávaní vždy myslieť skôr na kolektív než na seba.

Vraví sa, že v Číne ak na ulici odpadnete s úpalom, miestni vás budú celý deň prekračovať. Ak odpadnete v Japonsku, miestni vás odvedú na lavičku, napoja, nasýtia, odvedú domov a adoptujú. (Zábavný fakt: adopcie dospelých dospelými tu existujú od 13. storočia až dodnes, bezdetné rodiny nimi riešia zachovanie rodu a celistvého majetku.)

Ak ste turista, Japonsko nemá žiadne nevýhody: takmer nulová kriminalita, všetko funguje správne a načas, každý rád pomôže. Čas tak môžete tráviť dumaním nad tým, v čom sa ľudia, vyrastajúci v takejto spoločnosti, od nás líšia.

„Tým, že tu všetko vždy funguje, sú Japonci oveľa menej zvyknutí improvizovať,“ hovorí mi 26-ročná Slovenka Simona Dvorská, ktorá sa do Japonska zaľúbila už na základnej škole, naučila sa sama po japonsky a dnes žije v Tokiu. „Raz sme cestovali s japonským kamarátom a ušiel nám vlak. Ja vravím – nevadí, nájdeme iný alebo budeme stopovať. On však bol úplne bezradný, keď sme nestihli prípoj podľa plánu, vôbec nevedel, čo by sme mali ďalej robiť.“

Spoločnosť fungujúca podľa pravidiel znamená, že existujú nielen pravidlá aj pre tie najobyčajnejšie činnosti, trebárs: vo vlaku nemajte hudbu v slúchadlách príliš hlasno a neťukajte do klávesnice príliš silno (na každé zvlášť upozorní hlásenie). Čo je pre Slováka väčší šok: dodržiavanie pravidiel sa spoločenským tlakom skutočne vymáha.

Aj v Anglicku sa čaká na autobus v usporiadanom rade, ale keď ho našinec naruší, domáci naňho budú len zazerať. V Japonsku, keď som sa pozabudol, okamžite ku mne niekto z cestujúcich pristúpil a ukázal, kam sa mám správne postaviť.

O generáciu viac

Stojím uprostred miestnosti obklopený šiestimi mužmi v oblekoch a po čele mi steká pot. Nemôžem vystrieť kolená ani narovnať chrbát. Niekto mi podá časopis, ale nemám cit v prstoch a nedokážem otočiť stránku.

„Keďže sa neviete vyrovnať, vaše svaly sú stále napnuté a oveľa rýchlejšie sa unavíte,“ vysvetľuje mi (úplne zbytočne) jeden z mužov.

Hľadám záchranu na stoličke, ktorá musí byť niekde za mnou, ale veľmi slabo vidím a neviem ju nahmatať. Strácam orientáciu a zapotácam sa, chvíľu sa zdá, že sadám do prázdna, ale dvaja muži hneď priskočia a uložia ma naspäť bezpečne na stoličku. Mám z tohto všetkého veľkú radosť.

Na čítanie potrebujete aspoň štandard predplatné.

Dnes na dennike.sk

Dôchodky a dôchodkový vek

Ekonomika, Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie