Denník N

Slovenka vytvorila v Holandsku vlastnú značku oblečenia: Som zhrozená, ako sa na ženy u nás tlačí kvôli vzhľadu

Martina Mareková Kuipers. Zdroj: archív Marekovej
Martina Mareková Kuipers. Zdroj: archív Marekovej

Pôvodne odišla len na jeden rok do Británie, no napokon ostala v zahraničí 12 rokov. Založila si módnu značku z odpadových materiálov. Upozorňuje, že lacné oblečenie v reťazcoch nie je lacné, pretože dosahy z jeho výroby budú znášať naše deti.

Martina Mareková Kuipers sa narodila v Piešťanoch, dnes žije v Holandsku, kde v roku 2011 založila malú módnu značku Bartinki. Navrhuje oblečenie z odpadových materiálov, ktoré šije spolu s jej krajčírkou na Slovensku. Ide prevažne o poškodené látky (deravé, vyblednuté slnkom, chyby v potlači), ale občas ide aj o kvalitné, nepoškodené látky, ktoré sa stávajú odpadom len preto, že ich už niet kde skladovať. „Často používam taktiež staré, vintage materiály ako výšivky, gobelíny, látky z babkinej povaly, ale napríklad aj samotné vzorky z veľkoskladov,“ hovorí Mareková.

Do Holandska ste sa presťahovali z Anglicka za svojím priateľom, dnes manželom. Ako ste to zvládali?

Dosiahla som v rámci firmy maximum a nedalo sa posunúť ďalej. Chcela som niečo iné. Môj manžel je Holanďan, prišiel o robotu v Anglicku a našiel si prácu v Holandsku. Bolo na mne, či pôjdem za ním, alebo sa to skončí. Sedem mesiacov sme fungovali na diaľku, kým som sa za ním presťahovala. Nechala som to všetko tak a zbalila som kufre.

Z Anglicka ste sťahovali 300 kilogramov oblečenia, topánok a doplnkov. Ako sa dá tak veľa oblečenia nakúpiť?

Úplne jednoducho. Mala som dobrú prácu, musela som dobre vyzerať a pre mňa to vtedy znamenalo, že nestačí byť len upravená, ale kupovala som si každý týždeň niečo nové. Môj stres z práce a nízke sebavedomie som si kompenzovala nakupovaním oblečenia, aby som sa cítila chic. Pri tak dobre platenej práci sa to dá a myslím, že veľa žien vo vyšších pozíciách to takto robí.

Aké to bolo, keď ste prišli do Holandska a nepoznali ste jazyk, nemali ste prácu?

Bola som izolovaná. Každý, kto príde do novej krajiny, je istým spôsobom izolovaný. Pozná to podľa mňa veľa Slovákov. Bola som na to naučená, lebo som kočovník. Od 18 rokov nežijem s rodičmi, počas vysokej školy som išla na rok do Izraela. Už som vedela, čo je kultúrny šok a Izrael bol silný šok. Británia a Holandsko už boli miernejšie. Ale mám dobrého manžela, ktorý ma podporuje a to je základ. Som v Holandsku kvôli nemu a on to vie. Holandsko je úžasné, infraštruktúra, zdravotný aj sociálny systém, toto všetko je na úplne inej úrovni ako na Slovensku, ale nie je to domov. A to je veľmi dôležité. Ja som sa tam ani nikdy nesnažila vytvoriť domov, lebo tam nastálo neostaneme.

Keď ste sa presťahovali do Holandska, dali ste si záväzok, že nebudete rok nakupovať. Bolo to ťažké?

Absolútne nie. Najťažšie bolo nevojsť do obchodu a to bolo celé. Ak dnes prestanete nakupovať, vôbec si to nevšimnete. Pre mňa to bolo ľahšie prekonať, lebo som ostala bez peňazí, bez práce. Všetko bolo limitované. A všetko ťahal manžel. Mali sme aj rezervovaný byt, ale na poslednú chvíľu ho prenajali niekomu inému, takže sme žili v študentskej budove so zhulenými mladými. Pripadala som si ako na vysokej škole. Občas som si aj poplakala, že kvôli tomuto som nechala taký život v Británii. Ale po roku sme si kúpili dom, to pomohlo, mali sme viac súkromia a pokoja. Nenakupovať mi pomohlo aj to, že som nemala kamarátky, s ktorými by som chodila po obchodoch. A vtedy som začala prerábať svoje veci a tam sa začal aj môj biznis.

Martina Mareková Kuipers. Foto – Archív

Prečo majú ľudia takú veľkú potrebu nakupovať?

Máme klamlivú predstavu, že sme bohatí a máme na to kupovať si veľa oblečenia. Ale garantujem, že na to nemáme. Peniaze z oblečenia, ktoré tu nakúpime, neostávajú na Slovensku a určite nejdú ani výrobcom v Bangladéši. Veľa žien na Slovensku nemá sebavedomie a je tu veľmi silný tlak na to, ako majú vyzerať – majú mať mejkap, existuje módna polícia, čo je hrozné.

Vám sa to nezdá…

Som zhrozená z toho, ako sa tu na ľudí, najmä na ženy tlačí, ako by mali vyzerať. Ale ony tak vyzerať nemusia. Rozdiel, ktorý vidím medzi Slovenskom a Holandskom, je, že na Slovensku vidím všetky ženy s mejkapom, nafarbené a nahodené, dosť často až prehnane. V Holandsku stretávam ženy, ktoré majú 40 až 50 rokov, prešedivené vlasy a nehanbia sa za to. Sú upravené, starajú sa o seba, cvičia, ale poznám ženy, ktoré vyzerajú výborne a neviem, či som na nich niekedy videla mejkap. Sú to ženy na úrovni a majú bežný príjem. Nie že by na to nemali, ale majú sebavedomie. Aj keď som bola manažérka, nakupovala som, lebo som mala pocit, že v novom budem vyzerať lepšie. Ale to je hlúposť. Preto je dobré dať si pauzu od nakupovania a získať odstup.

Martina Mareková Kuipers (39)

Narodila sa v Piešťanoch. Vyštudovala slovenský jazyk na Prešovskej univerzite v Prešove. Rok žila v Izraeli. V roku 2005 odišla do Británie, pracovala ako čašníčka, neskôr sa zamestnala vo firme Martin&Co a prenajímala štyri roky nehnuteľnosti. V Británii vyštudovala MBA na The Open University. Do Holandska sa odsťahovala za manželom a založila pred šiestimi rokmi značku Bartinki, kde navrhuje oblečenie z odpadových materiálov.

Ako vnímate veľké módne reťazce, ktoré sú v nákupných centrách – H&M, Zara, C&A?

Nechcem vyzývať na ich bojkot či bojovať proti nim, ale etika a hodnoty, ktoré prezentujú, sú veľmi otázne. Ľudia dnes nevedia, že za tričkom za tri eurá sú ľudia, ktorí pracujú v príšerných podmienkach a za veľmi málo peňazí. Na Slovensku som videla veľmi veľa reťazcov s lacnou módou, nemám z toho dobrý pocit. Ale nemám ani riešenie, už je to tu.

Martina Mareková Kuipers. Foto : Archív

 

Ľudia veľmi nevedia, ako sa vyrába lacné oblečenie.

Záleží na tom, či o tom chcú niečo vedieť, lebo informácií je veľa. Ale bežne ľudia nemajú čas na to, aby sledovali, odkiaľ je ich tričko. Treba o tom stále hovoriť, aby sa to k nim dostalo. A potom sú ľudia, ktorí o tom vedia, ale nezaujíma ich to.

Prečo by ich to malo zaujímať?

Je to druhý najšpinavší biznis po rope. Dnes existuje tlak na reťazce, aby ukázali, čo robia, ako vzniká ich oblečenie. Ale reťazce majú fantastických stratégov a odpovedajú tým, že vytvárajú ekologické línie, ktoré sú však len veľmi malou časťou celej produkcie. S touto zelenou módou sa prezentujú a trochu tak zakryjú, čo sa tam deje.

Koľko je to z produkcie?

Často menej ako desať percent. Ďalšia vec je transparentnosť, veľa reťazcov je transparentných, čo je super, ale to neznamená, že sú etickí. Vieme, že vo fabrikách nemajú základné bezpečnostné opatrenia, treba tlačiť, aby tam boli aspoň tie najnevyhnutnejšie. Ten diabol tam stále je. Ale minimálne aspoň pár percent sú zelené tričká. Aj nálada v spoločnosti sa mení, ale niektoré reťazce chcú ešte využiť, že sa to dá robiť lacno a robia veľké, šialené kampane. Cieľová skupina sú napríklad tínedžerky, ktoré nemajú peniaze, tak sa dajú ľahko stiahnuť a nie sú to zrelé ženy, ktoré vedia, čo si chcú kúpiť a omnoho rýchlejšie podľahnú trendom.

Napríklad H&M má kampaň, doneste staré oblečenie, urobíme z toho nové. To je dobrý smer?

Treba sa pýtať, kam to oblečenie ide, ako sa recykluje, kde sa recykluje. Veľa zmiešaných materiálov sa nedá recyklovať. Z marketingového hľadiska im to funguje. A či je to riešenie? Robiť charitu a posielať veci na recykláciu je fajn, ale nestačí ostať pri tom, že vezmem tašku oblečenia a odnesiem ju do second handu alebo charity a je to vybavené. Už aj v second handoch nechcú všetko a nekvalitné veci sa vyvážajú do Afriky, kde je to odpad. Východoafrické krajiny ako Keňa, Uganda, Tanzánia, Burundi a Rwanda už presadzujú legislatívu, ktorá od roku 2019 úplne zakáže dovoz second handu. Je taký vtip, že africká žena stojí nad obrovskou hŕbou dovezeného oblečenia a hovorí: „Ach tie biele ženy, asi vôbec nevedia prať.“

Zdroj: Bartinki

Vaše oblečenie má omnoho vyššie ceny, ako sú v reťazcoch s rýchlou módou. Napríklad sako predávate za 260 eur, sukňu za 130. Nemáte problém, že je to pre ľudí pridrahé?

Ide o cieľovú skupinu. Moje veci sú dizajnérske, sú exkluzívne, a za to sa platí. Mám biznis v Holandsku, chcela by som časom viac predávať aj na Slovensku, ale viem, že ceny sú na miestny trh vyššie. Rozumiem tomu, ale keď chcem zaplatiť seba, krajčírku, mám fotografa, modelky, tak je ťažké vyrobiť sukňu za 40 eur. Nedá sa to.

Z akých krajín máte zákazníkov?

Mám vlastný obchod v Holandsku a predávam aj v iných obchodoch. Ale uvidí sa, lebo chcem byť viac na Slovensku, chcela by som mať moju značku v ponuke niektorých obchodov v okolitých krajinách. Aj v Bratislave už moje výrobky nájdete v jednom centrálnom concept obchode.

Ste v zisku?

Je to pre mňa rentabilné. Mám výhodu, že v Holandsku je takéto šitie bežná vec, niektoré ženy sa tým živia celý život. Nehovorím, že sú to šialené dizajnérky a majú veľké firmy. Keď to prejde do istého momentu, prestávate byť dizajnérom a stávate sa manažérom. Niektorí sa snažia neprekročiť limit a stačí im, aby uživili seba. V Holandsku ženy viac hľadia na kvalitu aj dizajn a môžu si to dovoliť, najmä stredná vrstva. Nehovorím, že pre nich je sako za 270 eur lacné, ale ich kúpyschopnosť je úplne iná. Majú tradíciu v tom, že si kupujú od miestnych dizajnérov. Ale u nás boli za komunizmu veľké fabriky alebo krajčírky, alebo sa šilo doma. Dizajnéri neboli. To je problém, ľudia sa na to dnes pozrú a povedia si, že si to ušijú aj sami, ale veľa z nich si to neušije. A často sa tu veľmi kopíruje, akoby autorské práva ani nevnímali.

Aj vám niekto niečo okopíroval?

Mne nie, mnou sa skôr inšpirujú, ale pre kamarátky, ktoré robia hand made, je to veľmi veľký problém. Za jednou kamarátkou prišla žena a hovorí, že od nej kúpila nejakú vec a teraz ju začne presne tak šiť. Ľudia majú pocit, že to môžu robiť. A potom majú pocit, že dizajnerské kúsky sú predražené.

bartinki

Dajú sa v reťazcoch rýchlej módy kúpiť kvalitné veci?

Ja už do týchto reťazcov nechodím vôbec, ale podľa mňa sa nejaké dajú kúpiť. Problém je nájsť ich. Je tam mix kvalitných vecí aj nekvalitných a hlavne sú plné chémie.

Koľko stojí tričko, ktoré by sme vyrobili z kvalitných materiálov napríklad v Európe? Aká je výrobná cena?

Závisí veľmi od ceny práce. Preto mám krajčírku na Slovensku, lebo v Holandsku by som si to nevedela dovoliť, je to drahé. Moja krajčírka má normálnu mzdu, okolo priemeru. Ale videla som, že sa dajú na Slovensku kúpiť obleky za 400 eur, ktoré tu aj vyrobili. To sa mi zdá veľmi málo, lebo obleky sú jedny z najťažších na šitie. Ale viem, že na východe – vo Svidníku, v Michalovciach sú Ukrajinky, ktoré ťahajú 12-hodinové služby a nemajú ideálne pracovné podmienky. Je to o základnej ľudskej slušnosti, ktorú niekto má a niekto nie.

Napríklad, v reťazcoch sú často tričká za päť eur. Je možné ho za toľko vyrobiť?

Päť eur znie zle. Pre mňa je normálna cena okolo 30 – 35 eur. Alebo vlnený sveter organický a fair trade stojí okolo sto eur. To považujem za normálnu cenu. Ale mám jeden a nebudem mať päť. Mám ho dva roky a je ako nový. Pozor však, vysoká cena neznamená etickú výrobu. Ale keď nič iné, treba aspoň obmedziť nakupovanie a chodiť do vintage shopov alebo second handov.

Mnoho ľudí má doma veľmi veľa oblečenia, ktoré nechcú, ale nevedia čo s ním. Ak nie je správne dávať ich do second handov, čo s ním?

Môžu ho prerábať. V Holandsku sú second handy preplnené a neberú všetko, vyberajú si a zvyšok pošlú preč. Alebo sa dá posúvať si oblečenie po rodine a keď sa to vynosí, dá sa to nastrihať a napríklad z toho háčkovať.

Predchádzajúca generácia často štrikovala, háčkovala a mnoho domácností malo doma šijací stroj. Dnes je to už omnoho menej časté, najmä vo väčších mestách ľudia ručné práce robia len málo. Prečo?

Naši starí rodičia ešte zažili vojnu. A naši rodičia boli povojnové deti. Bola tu striedmosť, nebolo tu tak veľa vecí. Takýto nadbytok, ktorý je dnes, neexistoval. Všetci sme mali rovnaké veci, a keď sme chceli niečo iné, museli sme si to vyrobiť. A tam sa potrebujeme dostať, potrebujeme krízu, vtedy sa zapína kreativita. Ale dnes je všetkého nadbytok, a tak kreativitu nie je treba. Móda je veľmi dostupná. Keď si môžem kúpiť tričko za päť eur, načo by som si ho prešívala? Ale ono nestojí päť eur. Možno teraz, ale to tričko má za sebou takú históriu a znečistenie, že sa to k nám dostane naspäť.

Máme sa príliš dobre?

Určite. Na Slovensku sú príjmy kadejaké, ale každá krajina, kde sa splachuje pitnou vodou, žije v blahobyte.

V Holandsku je omnoho silnejšie povedomie o odpadoch – o ich recyklácii, o tom, aby sa toľko nevytvárali. Prečo je taký veľký rozdiel medzi nami a Holanďanmi?

Neprešli takým šokom ako bol komunizmus a demokracia. My sme ním prešli. Počas komunizmu sme mali všetci jedny topánky. A ja som ich nechcela, ale iné neboli. V Británii som zistila, že môžem mať úplne všetky topánky. Tak som sa na to vrhla. Časom sa mi vrátil rozum a povedala som si, že to je hluposť. Teraz sme na Slovensku ešte stále v tom šoku, lebo si myslíme, že si môžeme kupovať oblečenia, koľko chceme. Ale už vidím prvé lastovičky, ktoré ukazujú, že treba nakupovať s rozumom. Okrem toho Holanďania majú isté povedomie, isté štandardy, ktoré zvyčajne aj dodržiavajú. A navyše sú veľmi efektívni a vedia, že ak chcú žiť v čistom prostredí, musia si ho sami udržať.

Prečo ste sa odsťahovali zo Slovenska?

Odišla som v roku 2005, ale išla som do Anglicka len na rok zlepšiť si angličtinu. Bolo to dva roky po vysokej škole. A zostala som tam šesť rokov.

Čo ste tam robili?

Začínala som ako čašníčka, chodila som do školy a učila sa angličtinu. Nevedela som dobre jazyk a musela som si nejako zarábať. Potom som začala robiť administratívu vo firme, kde sme riešili prenájom nehnuteľností a prepracovala som sa na manažérku. Angličtinu som urobila a potom som začala študovať MBA.

Čo ste študovali na Slovensku?

Slovenčinu, vedecký smer na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Obe vysoké školy boli dobrá skúsenosť, aj keď to bol obrovský rozdiel.

Foto: Archív Bartinki

V čom?

Škola v Británii bola postavená na riešení problémov a nie na bifľovaní ako u nás. Dala mi omnoho viac. Preto som mala aj viac odvahy začať biznis, lebo som si robila MBA. Riešili sme konkrétne príklady. Bolo to náročné, na prvej skúške som úplne pohorela. Bola som naučená na slovenský systém, že sa to mám nabifliť, prišla som tam a chceli, aby som riešila príklad prakticky. A nespravila som to. Až tam som zistila, čo odo mňa chcú.

Aké boli začiatky? Stretli ste sa s predsudkami?

Tie budú vždy a všade, aj my ich máme. Keď som si hľadala prvú prácu, tak som prišla do agentúry, že im poviem, čo všetko viem a aká som šikovná. Ich jediná otázka bola, či mám mesačník na autobus, a teda či som ochotná cestovať a či som alergická na čistiace prostriedky. Až neskôr som prišla na to, prečo sa ma na to pýtajú. V meste bola veľká univerzita, kde upratovali len Poliaci a Slováci. Takže, keď som prišla do agentúry, bola som automaticky zaradená do tejto skupiny. Nepýtali sa ma, či mám niečo vyštudované, aké mám skúsenosti.

Plánujete sa vrátiť na Slovensko?

Určite raz áno, dúfam. Aj manžel má veľmi rád Slovensko.

Prečo sa chcete vrátiť?

V Holandsku sú finančné výhody aj lepšie zdravotníctvo, ale na Slovensku je úprimnosť, otvorenosť. Je to tu uvoľnenejšie. Je tu krásna príroda, chceli by sme žiť niekde na myjavských kopaniciach. A mám tu celú rodinu.

Nie je to len spomienkový optimizmus?

Chodím sem často. Som si vedomá, že je to iné, keď niekam ide človek na dovolenku a má tam žiť. Chápem, ako tu funguje byrokracia a ako sú tu nastavení ľudia. Čiastočne som slovenskú mentalitu vysvetlila aj manželovi a trávime tu teraz viac času. On hovorí, že sa na Slovensku zastavil čas, že tu sa nič nemení, teda aspoň na miestach, kam chodíme.

Hovoríte o zdravotníctve, máte s ním skúsenosti, viete to porovnať?

Videla som nemocnicu zvnútra tu aj tam, a je to úplne iná úroveň. Tejto oblasti sa bojím, keď sa vrátime, lebo zdravotný systém na Slovensku je katastrofálny a dúfam, že budeme iba zdraví.

Mnohí mladí v zahraničí hovoria, že sa nechcú vrátiť pre korupciu a aj politiku, najmä po posledných voľbách, keď sa dostal do parlamentu Kotleba.

Ale problém s politikou je podobný aj v Holandsku. Európa sa celkovo zmenila.

Odrádza vás niečo od návratu?

Nemám nič, čo by ma odrádzalo. Vo všetkých krajinách, v ktorých som dlhšie žila, boli plusy a mínusy, žiadna nefungovala ideálne. A ide o to, čo vám vyhovuje najviac.

Aké plusy má Slovensko?

Chceli by sme žiť pokojnejší život. Dá sa to všade, ale tu na Slovensku sú ľudia uvoľnenejší. Majú však veľký stres z peňazí, lebo sú tu nízke platy a na ľuďoch to vidieť. Veľké plus je, že ľudia pomôžu bez toho, aby niečo chceli. Prišlo za mnou viac ľudí a ponúkli mi pomoc alebo projekty a nič za to nechceli. Dá sa tu s ľuďmi dohodnúť – v Holandsku je to viac individuálne, ľudia si menej pomáhajú. Pre mňa je veľmi veľké plus, že môžem hovoriť po slovensky. Najväčší problém mám, že sa slovenčina vyvíjala a ja neviem, ktoré slová mám prekladať z angličtiny a ktoré sú už zdomácnené.

Čo sa ešte zmenilo?

Som preč 12 rokov. Za ten čas sa tu veľa postavilo, je tu veľa novostavieb. A mám pocit, že tu je veľmi veľa šikovných ľudí, len sa o nich nevie. Ja som z určitých ľudí na Slovensku veľmi nadšená.

Móda Martiny Marekováej Kuipers. Foto – Archív

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Odpad

Ekonomika

Teraz najčítanejšie