Na slovenskú družicu poskytol štát amatérom už 370-tisíc eur, vyletieť má z Indie

Ostrov Sriharikota na východe Indie doteraz na Slovensku poznal málokto. Nachádza sa na ňom malý kozmodrom, z ktorého Indovia vypúšťajú rakety nesúce satelity rôznych typov.

Začiatkom júna by odtiaľto mala zamieriť do kozmu aj historicky prvá slovenská družica skCube. Ide o kocku s rozmermi 10 x 10 x 10 centimetrov, ktorá bude niesť kameru, vysielač a zopár senzorov.

Na obežnej dráhe má pobudnúť niekoľko rokov. Na Slovensko by mala poslať fotky Zeme a výsledky niekoľkých meraní, potom zhorí v atmosfére.

Médiá ju už s predstihom označili napríklad za „technický zázrak“, ktorý svetu ukáže, že Slovensko nie je len lacná montážna dielňa. Za jej príbehom stojí Slovenská organizácia pre vesmírne aktivity (SOSA), ktorej tento projekt už dlhší čas zabezpečuje značnú publicitu.

„Začali sme ako chalani z ulice. Za vlastné peniaze sme si kúpili prvé senzory a technológie. Neskôr sa pripojili tri univerzity a rôzni partneri,“ rozprával pred dvoma týždňami novinárom mladý informatik Jakub Kapuš, ktorý je hlavnou tvárou projektu.

Projekt slovenskej družice skutočne pôsobí ako značná improvizácia. Svoje dáta bude posielať do dedinky Čukárska Paka neďaleko Šamorína, kde SOSA zriadila primárnu pozemnú základňu s rádiostanicou.

Umiestnila ju na pozemku s rodinným domom, ktorý patrí členovi združenia, rádioamatérovi Róbertovi Lászlovi.

„Nebolo v našich silách kúpiť pozemok na tento účel, takže takéto riešenie bolo pre nás najvýhodnejšie,“ vysvetľuje Kapuš pre Denník N.

Lászlo je oficiálne zapísaný ako operátor družice. To okrem iného znamená, že by niekoľkokrát za deň mal zachytávať signál z družice.

„Tridsať rokov sa venuje problematike rádiovej a optickej komunikácie. Len vďaka jeho skúsenostiam a osobnému nasadeniu sme absolvovali niekoľkomesačný proces prideľovania frekvencie,“ dodáva Kapuš.

Až do tohto momentu by to bol príbeh o tom, ako partia nadšencov postaví vec, ktorá dostane Slovensko do kozmu. SOSA však už v médiách príliš nezdôrazňuje, že projekt veľkoryso financuje štát a že náklady sa oproti pôvodným sľubom štvornásobne nafúkli.

Jeho vedecký prínos je otázny, preto sa k nemu hlási iba časť slovenských akademikov.

„Politicky možno družica Slovensku niečo prinesie, ale vedecky neprinesie vôbec nič. Vo svete takúto kocku robia pod odborným dohľadom aj 14-ročné deti,“ hovorí Aleš Kučera, riaditeľ Astronomického ústavu v Tatranskej Lomnici, ktorý patrí medzi najhlasnejších kritikov združenia SOSA.

Prečítajte si

Slovák v NASA: Chcel som sa vrátiť, ale naši úradníci radšej podporujú amatérov

Slovenská cesta za štátne peniaze

Keď Kapuš v roku 2013 nápad na zostrojenie družice predstavoval, hovorilo sa o sume 90-tisíc eur. Celý účet mal pokryť grant z ministerstva dopravy a školstva.

„Let je najdrahšou položkou, vyniesť jeden kilogram na nízku obežnú dráhu stojí zhruba 65-tisíc,“ vysvetľoval vtedy.

V tom čase sa plánovalo, že družica poletí v rámci medzinárodného projektu QB-50, ktorý pripravoval belgický von Karmanov inštitút. Jeho cieľom bolo vypustiť na obežnú dráhu naraz 50 malých satelitov z rôznych krajín. Nakoniec sa však Slováci rozhodli pre vlastnú cestu.

„V rámci toho medzinárodného projektu bol problém s komunikáciou, menili sa napríklad plány na nosič družice. Zároveň sme si povedali, že chceme urobiť sofistikovanejší satelit, preto sme sa rozhodli pre vlastnú cestu,“ hovorí dnes Kapuš.

Peniaze od Fica aj dvoch ministrov

SOSA na svojich stránkach uvádza, že do projektu investovala 100-tisíc eur z vlastných prostriedkov a z prostriedkov súkromných donorov, no hlavnú časť peňazí doložil štát.

Napríklad premiér Robert Fico v roku 2015 vyčlenil zo svojej rezervy 120-tisíc eur na vynesenie družice. Ministerstvo školstva za ministrov Juraja Draxlera a Petra Plavčana uvoľnilo peniaze na dostavbu družice a zriadenie pozemnej stanice.

Zatiaľ poslednú zmluvu podpísalo ministerstvo v marci. SOSA vďaka nej získala necelých 50-tisíc eur na „prevádzku pozemnej stanice“, ktorá bude na pozemku rádioamatéra Lászla.

Reálna súťaž neprebehla, SOSA získala peniaze od ministerstva bez toho, aby o ne musela súťažiť s kýmkoľvek ďalším.

„Družica predstavuje unikátny projekt, v rámci ktorého sa vytvorilo úspešné partnerstvo štátnej, akademickej, podnikateľskej a mimovládnej sféry. To je aj jednou z priorít štátnej a európskej politiky,“ vysvetľuje dotáciu hovorkyňa ministerstva školstva Ivana Skokanová.

Celkovo podľa dostupných údajov vyčlenil štát na družicu zhruba 370-tisíc eur. Je to veľa alebo málo?

To vie len SOSA. Ako občianske združenie nemusí verejne ukazovať podrobnosti o svojich výdavkoch.

Denník N požiadal Kapuša o zmluvy k trom najväčším zákazkám v rámci projektu družice, ktoré pokryli z verejných peňazí. Kapuš sa ospravedlnil, že to pre časovú zaneprázdnenosť nestíha. „Zmluvy plánujeme zverejniť až po štarte, keď opadnú stresy s družicou,“ vysvetlil.

Triviálna záležitosť

Práve státisíce eur, ktorými štát financuje projekt občianskeho združenia, sú hlavným dôvodom, prečo družicu kritizujú niektorí renomovaní vedci.

„Môže mi byť sympatické, že tu máme nadšencov, ktorí sa venujú vesmírnemu výskumu. Prečo by však práve ich mal platiť štát z toho mála peňazí, ktoré sú určené na vedu?“ povedal v rozhovore pre Denník N astronóm Peter Vereš, ktorý momentálne pôsobí na Harvardovej univerzite.

Miniatúrne satelity označované termínom CubeSat sú vo svete už niekoľko rokov bežnou záležitosťou. Iba málokde sa z nich však stáva celonárodná udalosť, o ktorej by informovali najsledovanejšie televízie a ktorá by mala verejnú podporu od najvyšších politikov – od premiéra cez predsedu parlamentu až po prezidenta.

V okolitých krajinách vlastný satelit vypustila napríklad univerzita v Budapešti, univerzita vo Varšave alebo univerzita v Bukurešti.

V Izraeli nedávno predstavil družicu tím študentov z niekoľkých stredných škol. Americká NASA minulý rok oznámila, že eviduje dokonca už aj prvú základnú školu s vlastným nanosatelitom.

„Problémom na Slovensku je, že mnoho novinárov vede nerozumie. Často sa nechajú opiť rožkom a potom vychvaľujú projekty, ktoré nemajú takmer žiadnu vedeckú hodnotu,“ dodal Vereš.

Nanosatelity vynáša do kozmu raketa ako vedľajší náklad pri preprave „veľkého satelitu“. Natlačené sú v kontajneri, v ktorom naraz letí osemdesiat takýchto kociek – preto aj musia mať rovnaké rozmery.

V zahraničí fungujú firmy, ktoré ich dodávajú na počkanie, objednať sa dajú aj cez špecializovaný e-shop. Najlacnejšie plne funkčné nanosatelity stoja desaťtisíc dolárov, no umožňujú iba základné funkcie: napríklad fotenie obrázkov a vysielanie údajov o svojej polohe.

Český satelit trikrát väčší

Paralelne so Slovákmi postavili svoj satelit aj Česi, vyletieť by mal tento rok. V Česku o tomto projekte vyšlo iba niekoľko článkov, inak sa mu neprikladá väčšia pozornosť.

Český satelit je trikrát väčší než slovenský, ide vlastne o tri nanosatelity spojené dohromady. Vyvinul ho štátny Výskumný ústav letecký v spolupráci s niekoľkými univerzitami – pozemná stanica bude umiestnená na Západočeskej univerzite v Plzni.

Aj českú družicu financoval z veľkej časti štát, náklady boli ešte niekoľkonásobne vyššie než náklady na slovenskú družicu skCube.

Oproti slovenskej skCube však bude český satelit niesť podstatne viac senzorov. Jeho let by mohol mať aj reálny komerčný prínos – inžinieri budú na ňom testovať napríklad odolnosť dielcov z kompozitného materiálu, ktoré by chceli sériovo vyrábať.

„Satelit overí vlastnosti nového kompozitného materiálu vyvíjaného v Českej republike. Tento materiál môže mať využitie napríklad v kozmických lodiach,“ píše sa na stránkach českého projektu.

Na porovnanie: hlavným zmyslom slovenského satelitu, ako ho prezentuje SOSA, má byť popularizácia vesmírneho výskumu.

„Družica je navrhnutá tak, aby prispela k popularizácii výskumu vesmíru na Slovensku. Palubnou kamerou bude družica snímať Zem a chceli by sme odfotiť aj Slovensko. Pre širokú komunitu rádioamatérov bude možnosť naladiť sa na jej frekvenciu a vypočuť si jej vysielanie v morzeovke,“ píše SOSA na svojom webe.

Zároveň však deklaruje, že družica bude mať aj istý vedecký prínos. Ponesie senzory, ktoré majú monitorovať správanie takzvaných nadoblačných bleskov. „O výsledky tohto experimentu už prejavil záujem aj Ústav fyziky atmosféry Akadémie vied Českej republiky,“ dodáva SOSA.

Spory s univerzitou v Žiline

Ďalšia vec, ktorú kritici združeniu SOSA vyčítajú, je, že si družicu privlastnili, hoci pôvodne malo ísť o spoločný projekt so Žilinskou univerzitou.

Členovia SOSA boli síce tí, kto projekt vymyslel a uskutočnil, Žilinská univerzita im však na začiatku poskytla zázemie a dostala aj potrebnú relevanciu. „Z našej strany bol záujem najmä na tom, aby sa mohol mladý kolektív technikov podieľať na riešení takéhoto projektu,“ píše k tomu dnes univerzita.

Vedenie Žilinskej univerzity na projekt v roku 2013 získalo aj prvý štátny grant. Zároveň umožnilo, aby jeden z jej študentov, ktorý bol aj členom SOSA, mohol v rámci dizertačnej práce robiť na vysielači, ktorý bol následne využitý pre družicu.

V priestoroch univerzity mala byť pôvodne aj pozemná stanica na príjem dát. Lenže vzťahy medzi oboma stranami sa postupne vyostrovali. SOSA si začala prizývať k projektu ďalšie školy a spolupráca sa skončila.

„Vzhľadom na to, že SOSA v závere riešenia oslovila viaceré ďalšie subjekty, považovali sme za férové a odporúčali sme, aby po ukončení oficiálnej doby riešenia projektu šla vlastnou cestou,“ dodáva k tomu univerzita.

Ďalšie granty už združenie čerpalo na seba a pozemnú stanicu sa rozhodlo vybudovať na pozemku rádioamatéra Róberta Lászla pri Šamoríne.

Konečný účet neznámy

Dnes SOSA ako svojho hlavného partnera v médiách prezentuje Slovenskú technickú univerzitu v Bratislave, s ktorou projekt dokončila. Žilinu spomína iba okrajovo.

„Samozrejme nás to mrzí, pretože pôvodne sa ten projekt začal u nás, ale nakoniec si tú publicitu užíva niekto iný,“ hovorí prorektor Žilinskej univerzity Jozef Ristvej.

Či doterajších 370-tisíc eur zo strany štátu je konečné číslo, stále nie je jasné. SOSA nevylučuje, že môže potrebovať ešte ďalšie investície.

„Prvú fázu konštrukcie a vypustenia družice máme už skoro pokrytú. Neexistujú skúsenosti s podobným projektom. Prípadný vznik ďalších nákladov sa ukáže, až keď bude družica na obežnej dráhe. Nebudeme však vytvárať žiadne tlaky na verejné financie,“ hovorí k tomu Kapuš.