Denník N

Šéf komory učiteľov Crmoman: Ministra Plavčana som nestretol rok. Medzi učiteľmi nemá žiadny rešpekt

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Pred rokom Iniciatíva slovenských učiteľov štrajkovala za vyššie platy aj viac peňazí do škôl. Z ich požiadaviek nič nesplnili. Ako vníma protesty tvár iniciatívy a šéf Slovenskej komory učiteľov Vladimír Crmoman.

Vladimír Crmoman (42) je učiteľ hudobnej výchovy a umenia na Spojenej škole Novohradská v Bratislave. Je šéfom Slovenskej komory učiteľov. Aj lídrom Iniciatívy slovenských učiteľov, ktorá zorganizovala štrajky. Crmoman je držiteľom ocenenia Biela vrana za rok 2013. Upozornil na viaceré kauzy ministerstva školstva pod vedením Dušana Čaploviča (Smer).

Pred rokom ste končili učiteľské štrajky. Keď sa na to pozriete dnes, stálo to za to?

Bolo to prirodzené vyústenie jedného obdobia. Začali sme naše občianske hnutie učiteľov v roku 2012, keď staré odbory prerušili štrajk a nemohli sme sa s tým stotožniť. Urobili sme štafetový štrajk. Odvtedy sme sa formovali. V roku 2015 sme boli veľmi frustrovaní, najmä po tom, čo vláda prijala zákon, že zriaďovateľ bude môcť vetovať voľbu riaditeľa. Vtedy veľmi arogantne vyhoveli ZMOS-u, pritom všetky organizácie boli proti, ale nás ignorovali. Celkovo od roku 2012 išlo zo strany vlády len o naťahovanie času.

A stálo to za to?

Sú dve veci, prečo to za to stálo. Naše občianske hnutie sa vďaka štrajku sformovalo. Už to nebolo pár nadšencov, ktorí od roku 2012 stále niečo robili – pripomienkovali, písali petície, upozorňovali na problémy, zverejňovali sme faktúry ministerstiev, podal som trestné oznámenie. Kvôli sume za logo Ústavu informácií a prognóz školstva vtedajší minister Dušan Čaplovič (Smer) odvolal šéfa ústavu. Na konci roku 2015 sme si povedali, že niečo musíme urobiť a že ideme do série protestov. Nemali sme premyslené, ako to urobíme. Najskôr sme spravili Zraz dlhých nosov. Potom sme urobili Učiteľskú kvapku krvi, nasledovali akcie, ktoré vyústili do štrajku. A vďaka tomu sa naše hnutie rozšírilo na celé Slovensko. Lebo na začiatku to boli učitelia z Bratislavy.

 

Ale do štrajku sa vo veľkej miere zapájali školy v Bratislave.

Je to celkovou atmosférou v regiónoch a krajoch. Veľmi silné boli aj Levice a Žilinský kraj. Tradične je najslabšou lokalitou Prešovský kraj. Máme tam nejakých ľudí, ale je tam väčšia pasivita. Snažili sme sa to aj analyzovať, ale nemalo to logiku, nevedeli sme nájsť konkrétny dôvod, prečo to tak je. Vysvetľujeme si to tak, že v istých regiónoch je možnosť prísť o prácu väčšia.

Aká je druhá vec, prečo ten štrajk stál za to?

Keď sme začali štafetový štrajk, hovorili nám, že na ministerstve s ničím nepohneme, že sú tam zabetónovaní úradníci. Ale myslím, že sa nám s tým podarilo pohnúť. Ten systém sa nemenil – na školy sa stále dávalo menej peňazí, a keď ste prišli na rokovanie, tak ste nemali pocit, že sú to ľudia, ktorí hľadajú najefektívnejší spôsob, ako by školy mohli fungovať. Aj v tomto sme prelomili ľady, lebo prvýkrát bola prijatá zmena zákona o odmeňovaní mimo kolektívneho vyjednávania.

V čom to pomohlo?

Celé roky prebiehala jedna schéma vyjednávania, kde prišli odbory s požiadavkou, ktorá bola nízka – napríklad sedem percent, vláda im ponúkla dve a dohodli sa na štyroch. Bolo to frustrujúce, lebo to neprinášalo žiadny posun.

Vladimír Crmoman vedie Slovenskú komoru učiteľov a stál za štrajkmi pred voľbami. Foto N – Tomáš Benedikovič

Vy ste žiadali omnoho viac – 140 eur zvýšenie platu hneď, o 90 eur od začiatku tohto roku. To sa vám nepodarilo presadiť. Nie je to neúspech, že ani jednu z troch požiadaviek sa vám nepodarilo naplniť?

Tento zápas je dlhodobý. Sú dve možnosti, ako môžeme niečo presadiť – poukazujeme, aktívne robíme tlačovky, akcie, aby sme vytvárali verejný tlak, a aby nám bola verejnosť naklonená. Druhý spôsob sú nátlakové akcie. Keď sa formuje hnutie, tak prvá veľká nátlaková akcia môže a nemusí vyjsť. Nás prekvapilo, ako to vyšlo, ani sme neočakávali, že sa nám to podarí. Na prvej porade bolo 25 učiteľov, do štrajku sa nakoniec zapojilo 15-tisíc. Keď sme na porade hlasovali o tom, či ideme do štrajku, dali sme si spodnú hranicu, aby sa zapojilo aspoň sto škôl. Prekvapilo nás, koľko škôl a učiteľov sa zapojilo. A to, že neboli splnené požiadavky? Nebol to prvý protest, kde vláda úplne ignorovala požiadavky. Nedá sa však povedať, že sme nedosiahli vôbec nič. Prijali zmenu zákona a zvýšili nám platy o šesť percent od septembra 2016, a v ten rok sa zvyšovali platy dvakrát, to sa stalo asi prvýkrát v histórii.

Aké boli požiadavky učiteľov:

  • Zvýšenie rozpočtu školstva na tento rok o 400 miliónov eur. Peniaze by mali pomôcť vyrovnať rozdiely vo vybraných školách, a to od technického vybavenia až po pomôcky.
  • Zvýšenie platov o 140 eur od tohto roka a o ďalších 90 eur od januára 2017. Argumentujú aj tým, že ich zárobky patria k najnižším v rámci OECD. Podľa odborárov je nástupná mzda učiteľov 600 eur a po 32 rokoch praxe majú 800 eur.
  • Návrat kreditov pre učiteľov za rozširujúce štúdium, štúdium v zahraničí a tvorivé aktivity, pričom ministerská komisia by mala prehodnotiť systém kontinuálneho vzdelávania.

Ale nie je to 230 eur, ktoré ste žiadali. O koľko vám reálne stúpol plat?

Nie je to splnenie požiadaviek. Nedá sa povedať konkrétna suma, záleží to od platovej triedy a od rokov praxe, ale je to podstatne menej. Je mi jasné, že z tohto hľadiska musíme priznať, že sme cieľ zatiaľ nedosiahli, ale ešte sme neskončili. Neberieme to tak, že štrajkom sa to všetko skončilo, celý rok sme mali akcie.

Nie sú z toho verejnosť aj rodičia unavení?

V jeden moment sme cítili veľkú verejnú podporu a o štrajk bol veľký záujem. A je úplne normálne, že potom príde fáza útlmu. To sa stalo aj u nás. Po roku, čo sme ťahali protesty, sme boli úplne unavení a potrebovali sme pauzu a dať to bokom, chvíľu to neriešiť. Útlm musel prísť. Nedá sa to robiť stále.

Mnohí rodičia pri tak dlho trvajúcej akcii strácajú sympatie, lebo musia riešiť, kam dať dieťa, ak sa nevyučuje, alebo sa im nepáči, že niektoré hodiny pre štrajk odpadnú. Stretli ste sa s takými reakciami?

Aj takáto reakcia musí prísť a my sme s ňou počítali. Vnímali sme, čo sa dialo pri protestoch lekárov aj sestier. Vedeli sme, že to príde. Reakcie verejnosti boli protichodné. Od začiatku bola skupina, ktorá nás vnímala ako chamtivcov, ktorí myslia len na seba, ale bola aj skupina, ktorá nás podporovala. Musíme si vziať príklad z lekárov, všetci boli proti nim, ale keby nevytrvali a vzdali to, tak nič nedosiahnu.

To, čo urobili lekári, že podali výpovede, počas výpovednej lehoty sa vypisovali na PN-ky, bolo správne?

Podľa mňa to bolo správne, keď začali boj, bolo správne, že v ňom vytrvali a dosiahli posun. Tiež nedosiahli všetko, ale podaril sa im prielom.

Je taký nátlak prijateľný?

Áno, keď sa veci v spoločnosti nehýbu. Ak by ustúpili, nič by nedosiahli. Sme v situácii, keď sa voľbami politici dostanú k ministerstvám, politicky si nominujú svojich ľudí a často spoločnosť nemá inú šancu ako presadiť zmenu nátlakovými akciami. To nie je nič mäkké, je to natvrdo.

V týchto veciach je veľmi dôležitá vytrvalosť, či je verejná mienka na tvojej strane alebo nie, či máš podporu alebo nie, v konečnom dôsledku záleží od vytrvalosti. Ak chceme niečo dosiahnuť a vzdáme to, nič nedosiahneme. Nemienime to vzdať. Lebo neboli splnené požiadavky, ani sa nezmenila kultúra ministerstva, politická vôľa ani uvažovanie o školstve.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo znamená, že chcete vytrvať? Od septembra budú ďalšie akcie?

Neviem povedať konkrétne akcie. 28. júna sa pripomeniem akciou Prehliadka strateného času, kde zreflektujeme rok a to, že sa len hovorí o reforme, ale v skutočnosti sa robia len nesystémové kroky ako spojité písmo alebo branná výchova.

Prvé akcie podľa vás vznikli z frustrácie. Teraz, po roku protestov, mnohých akciách, keď sa vám nepodarilo nič presadiť, sú učitelia menej frustrovaní ako pred rokom?

Nie sú menej frustrovaní. Časť verejnosti počítala s Učiacim sa Slovenskom, ale aura toho dokumentu sa už pomaly rozplýva. Je stále zjavnejšie, že ministerstvo a Učiace sa Slovensko sú dva paralelné svety.

Aká je nálada medzi učiteľmi? Rešpektujú ministra školstva Petra Plavčana (nominant SNS)?

Miera rešpektu stále klesá, viac-menej nemá žiadny rešpekt.

Prečo?

Veľa kolegov vycítilo, že minister verklíkuje naučené frázy, nevystupuje veľmi na verejnosti, nezažili sme ho v televíznej debate. Neprejavil odbornosť ani kompetentnosť, silu ani vôľu. Ľahko cez všetko prechádza, lebo je ten typ ministra, ktorý povie na všetko „áno, je to v poriadku, urobíme, čo sa dá“, ale nič sa nedeje. Vidieť to aj na Učiacom sa Slovensku. Minister to predstavil ako najväčšiu reformu za 25 rokov, napísal aj blog, že už sa deje veľká zmena a treba ju podporiť. Ale nedeje sa nič. Naťahuje sa termín, kedy bude reforma schválená, pôvodne to malo byť začiatkom roka. Teraz sa hovorí, že autori len odovzdajú autorskú verziu koncom augusta. Zatiaľ k tomu ministerskí úradníci pristupujú, akoby to neexistovalo, a konajú ako doteraz. Je to pre nich nezáväzný dokument, akoby ani nebol.

Bude do konca volebného obdobia aspoň niečo z Učiaceho sa Slovenska reálne v školách?

Z toho naťahovania je jasné, že sa to už nepremietne v rozpočte na budúci rok. Hrozí to, čo sa dialo so Správou o stave školstva. Ministerstvo ju aj vypracovalo, ale ostala v šuplíku, lebo ministerstvom financií s ňou nesúhlasilo. Bolo za tým veľa roboty, mali sme stretnutia, pripomienkovali sme to a nakoniec to aj tak skončilo v šuplíku. Pritom parlament prijal uznesenie, ktoré zaväzovalo ministerstvo, aby správu vypracovalo. Bol to december 2012, pamätám si to, lebo vtedy som prvýkrát verejne vystúpil. Viedli sme štafetový štrajk a bola mimoriadna schôdza k školstvu. Odniesol som štafetový kolík do parlamentu, lebo hrozilo, že schôdzu zrušia. Žiadali sme ich, aby rokovali. A vtedy zaviazali vládu, aby tento dokument vypracovali a predložili do parlamentu, ale nikdy to neurobili. K Učiacemu sa Slovensku sme mesiac pripravovali pripomienky, venovali sme tomu veľa času. Celkovo prišlo okolo 4000 pripomienok, a keď skončilo pripomienkovanie, tak poslali tlačovú správu, že ďakujú. Ale ako budú rozhodovať a kedy sa dozvieme, ktoré a prečo prijali, to nehovoria. Chceli sme, aby výsledky stretnutí s autormi dokumentu boli verejné, chceli sme vedieť, podľa čoho budú pripomienky vyhodnotené. Ale povedali, že sa to nedá. A dodnes nie sú jasné kritériá, takže nakoniec môžu schváliť úplne iný dokument, ako je dnes. Trochu sa cítime podvedení, že na niečom makáme a potom nám povedia „Ďakujeme“ a už nevieme, čo sa s tým bude robiť ďalej ani kedy. Celá cesta Učiaceho sa Slovenska je nejasná.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Skončí dokument v šuplíku?

Buď sa to bude veľmi dlho naťahovať a vláda to potom zahrá dostratena alebo sa niečo prijme, odprezentuje sa to ako veľká výhra, ale bude to niečo úplne iné, ako sme žiadali.

Kedy naposledy ste rokovali s ministrom školstva?

Minister na rokovania o Učiacom sa Slovensku nechodí. Posledné rokovanie, kde sa stretol s organizáciami, bolo k programovému vyhláseniu vlády. Už to bude viac ako rok, čo som ho videl. Braňo Kočan ho stretol na verejných stretnutiach k Učiacemu sa Slovensku a povedal mu, že by bolo dobré, aby sme sa k tomu s ním stretli ako komora. Povedal, že áno, ale odvtedy sa nič nestalo.

Ste šéf profesnej organizácie, zastupujete učiteľov, nemali by ste sa stretávať častejšie?

Bolo by fajn, keby sa s nami stretával a počúval nás. My im posielame veci, ale neodpovedajú nám. Odkedy je minister na úrade, poslali sme mu viaceré výzvy aj na stretnutie, na niektoré nám ani neodpovedali. Keď zrušili úrad ombudsmana pre učiteľov, tak sme sa s ním o tom chceli rozprávať, neodpovedali nám, a keď som tam telefonoval, povedali mi, že je minister zaneprázdnený. Všetky výstupy, ktoré robíme, posielame aj na ministerstvo, ale odpoveď väčšinou nechodí.

Ani o zmenách na základných školách, ako je spojité písmo, branná výchova a dejepis s komorou nehovoril?

Nie.

Akým písmom píšete vy?

Tlačeným. Veľmi skoro som prešiel na tlačené písmo, som dysgrafik, na pravopis nemám cit. Pre mňa by bolo spojité písmo dosť trápenie, keby som bol prvák.

Minister predstavil len tri zmeny, ktoré sa dotknú výučby na základných školách, a to je branná výchova, dejepis a spojité písmo. Ako ich hodnotíte?

Hlavná investícia ministerstva je Národný futbalový štadión, šport sa celkovo veľmi protežuje. Aj z toho jasne vyplýva, že ministerstvo sa stáva politickým nástrojom SNS. Školstvo nemôže byť zneužívané na politickú agitáciu. Malo by to byť úplne inak. Mali by rozhodovať odborné stanoviská, mali by vychádzať z analýz, prieskumov, overených vecí na základe kompromisu stavovských organizácií, odborníkov a odborov. Deje sa opak. Nejaký politik rozhodne a školy sa majú prispôsobiť. To je nezmysel, je to nesystémové, nelogické, choré pre systém, ničí ho to. Najväčší problém je nastavenie politikov a ministerstva.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo si mám pod tým predstaviť?

Nemali by sme žiadnu prácu a neboli by sme frustrovaní, ak by sme mali ministerstvo, ktorého hlavným záujmom je nájsť čo najefektívnejšie riešenia, podporovať výchovu a vzdelávanie, nájsť spôsob, ako podporiť učiteľov v ich práci, ako vytvoriť prostredie, kde budú študenti motivovaní. Toto je sen. Realita je opačná. My suplujeme ich úlohu, posielame im návrhy, pripomienkujeme zákony. Navyše nás ignorujú, presadiť niečo nie je jednoduché. A bez nátlakových akcií je ťažké, aby si nás niekto všimol. A keď si nás aj na rokovaní vypočujú, nakoniec prejdú len politicky vyhovujúce veci. Nedávno sme boli na stretnutí na ministerstve aj s Platformou rodičov detí so zdravotným znevýhodnením, tí nám otvorili oči. Na rokovanie prišli ľudia zvonka, manažérka a nechápala, o čom to stretnutie bolo, čo bolo ich cieľom. Boli v šoku z toho, čo sa tam deje. To je presne problém s rokovaniami na ministerstve.

Je Plavčan lepší minister ako jeho predchodca Juraj Draxler (nominant Smeru)?

Draxler bol lepší manažér, mal racionálnejší prístup, komunikačne bol výraznejší. Na druhej strane bol aj ješitnejší a konfliktnejší. Bol to úplne iný typ ministra. Minister Plavčan je úplne nekonfliktný. Na všetky naše požiadavky reaguje, ako keby sa nič nedialo. Dnes mi príde, akoby ministerstvo viedol niekto úplne iný a minister má minimálne kompetencie niečo ovplyvniť. Rozhoduje skôr koaličná rada.

Predseda SNS Andrej Danko nedávno povedal, že riadi ministra Plavčana a bude to robiť aj naďalej. Čo na to hovoríte?

Potvrdilo sa to, čo sme dlhodobo vnímali. Nie je to tak, že by mal minister nejakú autoritu, bol braný ako odborník, ktorý má okolo seba fantastický tím s efektívnymi riešeniami. Dnes sa rozhoduje mimo ministerstva a dôsledkom sú nezmyselné nariadenia.

Za čo sa dá minister Plavčan pochváliť?

(ticho) Neviem, ako pochváliť ministra, z ktorého činnosti nie je jasné, o čo sa pričinil. Neviem napríklad, či on vyberal autorov Učiaceho sa Slovenska. Ale možno to by sa dalo označiť ako dobrý krok, že nechal expertov, aby dokument pripravili. Ak by sa viaceré tézy realizovali, bolo by to pozitívne.

Aby školstvo malo podporu a niečo sa tam zmenilo, je dôležité, aby sa to bola priorita vlády. Kedy ste sa naposledy stretli s premiérom Robertom Ficom?

S premiérom sme sa nestretli v živote. Pri štrajku sme dávali výzvu vláde, ale on ju posunul na ministra. On sa nám vyhýba a všetko nechával na Draxlera alebo teraz na Plavčana, je nedostupný. Je úplne neprijateľné, aby sa premiér správal k istej skupine pedagógov, ktorá vychováva budúcu generáciu a mala by byť nejakým vzorom a autoritou, demagogicky a aby hovoril, prečo sme neštrajkovali cez prázdniny a čo sme urobili pre štát. To je dôkaz, ako chabo funguje vedenie štátu.

Máme premiéra, pre ktorého je dôležitejšie, ako komunikuje so svojou voličskou základňou a volí len vyjadrenia, ktoré na ňu zapôsobia. Nevníma, čo je dobré pre blaho celej spoločnosti a že treba školstvo podporiť. O tom svedčí aj to, že sa s nami nikdy nestretol. To nás vedie len k tomu, že musíme byť občiansky aktívni. Robíme to s vedomím, že ak budeme ticho alebo budeme hľadať cesty, ako z toho systému niečo získať, to je také socíkovské myslenie, nič sa nezmení.

Rok ste robili protesty, ale tiež sa vám nepodarilo dosiahnuť vaše požiadavky.

Zatiaľ nie.

Kedy to dosiahnete?

Za seba viem povedať, že to nemienim vzdať a cítim to aj z našej skupiny. Sme realistickí, ale nemôžeme inak.

Budú niekedy vaše tri požiadavky naplnené?

Je tu stále nádej. Robíme to aj preto, že máme nádej. To, čo robíme prináša zmeny myslenia. Mení to aj našich kolegov. Napríklad som sa stretol s učiteľkou, ktorá povedala, že vďaka protestom si uvedomila, v akom kolektíve pracuje, a zmenila školu. Mení to aj spoločnosť. Formuje sa tu nejaké hnutie a záleží od toho, ako sa nám podarí ho viesť. Ak sa nám podarí zjednotiť všetky prúdy v školstve, ktoré smerujú k zmene a udržať ich aktívne, tak je nádej, že sa nám to podarí.

Učiteľ Vladimír Crmoman, ktorý je jeden z iniciátorov štrajku učiteľov. Foto N – Tomáš Benedikovič

Koľko ľudí je dnes vo vašom hnutí?

Do štrajku sa zapojilo 15-tisíc ľudí. Koľko je aktívnych sa nedá úplne povedať. Ja osobne aktívne komunikujem s viac ako sto ľuďmi. Možno nemáme toľko členov ako staré odbory, ale máme najväčšiu aktívnu skupinu učiteľov.

Urobili ste dnes štrajk inak ako pred rokom?

Neurobil by som to inak, lepšie by to nik nevymyslel. Ja som z toho stále unesený. Niekedy mám až pocit, že sa to nemohlo stať, bolo to neuveriteľné, fantastické. Veľa vecí sme vôbec nečakali – že niekto v Poprade urobí demonštráciu, že nám Slovensko Digital urobí web. To sa nedá naplánovať.

Čím to je, že vás nakoniec politici nevypočuli?

Je to veľmi podobné ako to, čo sa deje teraz študentom. Celkovo sú tieto situácie podobné. Keď sme štrajkovali, na blogu v Pravde bol text, kde napísali, kto nás všetko platí, to isté robia aj študentom. O nás hovorili, že nás vedie Matovič a kto je za tým a iné bludné konšpiračné teórie rovnako ako o študentoch. To je jeden zo spôsobov, ako eliminovať odporcu. A fungovalo to, aj mňa sa pýtala jedna učiteľka, či naozaj za nami nie je Matovič. Študentka mi zas hovorila, že doma presviedča rodičov, že naozaj pochody robia sami. A prečo sme to nepresadili? Lebo nepočúvajú nás, ale úzku skupinu ľudí, na ktorú sú naviazaní.

Podporujete protikorupčné pochody študentov, mnohí sú aj vaši žiaci, ako im to ide?

Mala by to byť veľká reflexia pre celú spoločnosť. Keď mladí ľudia, ktorí by sa mali učiť a po škole hrať futbal a chodiť na rande, organizujú protesty, tak my dospeláci by sme sa mali prebudiť, že to máme robiť my. Aj našimi aktivitami chceme prebudiť občiansku spoločnosť. Dnes je situácia veľmi krutá, lebo finančné skupiny a oligarchovia získali štátny rozpočet. Môžu ovládnuť politickú stranu, ktorú financujú, zabezpečia si miesta v parlamente, vláde, na ministerstvách, dokazuje to aj Gorila. Od Mečiara sa udržal ten istý systém politickej nominácie. A neriešia sa tu záujmy spoločnosti, ale úzkej skupiny. Nedávno som skúmal faktúry na ministerstve školstva a najväčšie má firma DWC, ktorá je z portfólia Brhela. Videli sme to aj na eurofondoch, kde akoby bolo potrebné nakúpiť techniku a minimum peňazí išlo do škôl a k žiakom. Upozorňovali sme na to, zasahovala aj Európska komisia, lebo sme im posielali naše postrehy a oni s nami rokovali a stretávali sme sa. Teraz nás už na ministerstvo k eurofondom aj prizvú, ale máme len jeden hlas a všetci nás prehlasujú. Štát je dnes akoby unesený a jediný spôsob, ako z toho von, je, že spoločnosť a hlas verejnosti bude silnieť a donúti predstaviteľov vlády zmeniť ich kroky. Uvedomili si to aj naši študenti, možno sme ich inšpirovali našimi aktivitami.

Dosiahnu splnenie svojich požiadaviek?

Budú mať rovnako ťažkú pozíciu ako my. Nebude to jednoduché, lebo aj keď vyzbierajú 100-tisíc podpisov, musia vytvoriť takú silnú vlnu tlaku verejnosti, museli by sa tak rozšíriť, že by sa do toho museli viac zapojiť dospeláci a muselo by sa to stať národným trendom. Aby vládu donútili uvedomiť si, tak ako pri amnestiách, že ak pôjdu proti tlaku verejnosti, zničí ich to. A ak sa im podarí to, čo sa stalo pri amnestiách, tak je tu veľká nádej.

Podarí sa im splniť požiadavku, aby Robert Kaliňák odstúpil?

Vidím to veľmi nádeje. Smeruje to k tomu, že to presadia.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Protesty učiteľov

Ekonomika, Slovensko

Teraz najčítanejšie