Volkswagen pôjde ťažko napodobniť. V nemeckej fabrike sa štrajkuje inak než v kórejskej
Odborári v Kii musia sídliť mimo fabriku a rozprávajú o nátlaku na robotníkov, ktorí sa rozhodnú angažovať. Aj preto môže byť štrajk z bratislavskej automobilky len ťažko prenositeľný do iných fabrík.
Žilinský odborár Miroslav Chládek sledoval štrajk v bratislavskom Volkswagene s veľkým záujmom. Označuje ho dokonca za „vysokú školu“ pre slovenských odborárov.
Doteraz podľa neho nebolo jasné, či si taká veľká automobilka ako Volkswagen, dovolí zastaviť na niekoľko dní výrobu, ba ani to, ako sa v tejto hre nervov zachovajú štrajkujúci zamestnanci.
„Neviete dopredu, či zostanú zomknutí, či štrajk prebehne pokojne a môžete iba špekulovať, ako dlho si vedenie firmy dovolí nechať linky stáť,“ hovorí.
Chládek vedie odbory v žilinskej automobilke Kia. Aj on so svojimi kolegami v marci hrozil štrajkom, nakoniec sa však s vedením Kie dohodli na navýšení „po dobrom“. „Určite budeme skúsenosti z Volkswagenu analyzovať, do budúcna to môže byť pre nás cenná lekcia,“ hovorí.
Hneď vzápätí však dodáva, že organizovať robotníkov v nemeckej fabrike je niečo iné ako v kórejskej. Zatiaľ čo v nemeckej podľa neho vládne „socializmus“, v ázijskej je to „čistý kapitalizmus“.
„Keď v Nemecku vo fabrike podpíšete pracovnú zmluvu, hneď vám ukážu aj kanceláriu odborov, aby ste tam podpísali vstup. Vedenie v našej firme sa naopak snaží robotníkov od práce v odboroch všemožne odrádzať,“ hovorí Chládek.
Odborári mimo fabriku
Chládek manažérov Kie obviňuje z toho, že angažovaných robotníkov perzekvuje – napríklad im majstri nepodpíšu voľno, keď potrebujú, alebo im siahajú na pohyblivé zložky mzdy.
„Jeden kolega sa podieľal na našom kolektívnom vyjednávaní, následne dostal nulovú odmenu, hoci robil rovnako ako ostatní. Bežní robotníci sa potom boja ozvať,“ tvrdí Chládek.
Vedenie Kie tieto obvinenia odmieta. Zamestnanci sú vraj hodnotení výlučne podľa svojho výkonu. „Naša spoločnosť ani nemá informáciu, ktorí zamestnanci sú členmi odborovej organizácie, preto tieto tvrdenia považujeme za neopodstatnené, “ namieta hovorca Jozef Bačé.
Niektoré „kultúrne odlišnosti“ sú však zjavné už na prvý pohľad. Napríklad odborári z Kie, na rozdiel od tých z Volkswagenu, nesídlia priamo vo fabrike, ale firma im platí kancelárie v širšom centre Žiliny.
K zamestnancom to preto majú niekoľko kilometrov. „Jednoducho nás tu nechcú mať na očiach,“ hovorí Chládek.
Nie sú odbory ako odbory
Na tom, či si robotníci z Volkswagenu štrajkom polepšili, nie je jednoznačná zhoda. Isté však je, že ich akcia pritiahla pozornosť médií a politikov, ktorí ju priamo či nepriamo podporili.
„Uvedomujem si, že nejaké rozdiely v mzdách medzi krajinami musia byť, rovnako si však myslím, že ľudia majú právo sa domáhať vyšších platov. Preto považujem túto otázku za oprávnenú, aby sa o nej diskutovalo,“ vyhlásil napríklad premiér Robert Fico.
Lenže skúsenosť z Volkswagenu sa nedá len tak jednoducho preniesť do iných fabrík. Tamojšie Moderné odbory zastrešujú podľa šéfa Zoroslava Smolinského 70 percent zamestnancov. Na porovnanie: odbory v Kii podľa Chládka združujú dvadsaťpäť percent.
„Robiť odborára v nemeckej firme je radosť, dajú vám, čo chcete, vládne tam úplne iná kultúra. V talianskej alebo kórejskej fabrike by to pán Smolinský také ľahké nemal,“ poznamenal nedávno Emil Machyna, šéf Odborového zväzu KOVO, od ktorého sa Moderné odbory nedávno odtrhli.
Srbi na ceste
Ešte horšia situácia môže vládnuť v subdodávateľských firmách, ktoré sú menej na očiach než veľké automobilky. Napríklad v Považskej Bystrici funguje firma Seoyon, ktorá vyrába rôzne automobilové súčiastky.
Viacerí zamestnanci sa tam dlhodobo sťažujú na nízke platy (okolo 500 eur čistého) a na stále vyššie normy. Odbory sú tam napriek tomu málo viditeľné a majú aj výrazne ťažšiu pozíciu. Firma dováža desiatky agentúrnych pracovníkov zo Srbska a nemá ani motiváciu zvyšovať slovenským robotníkom platy, pretože ich môže jednoducho nahradiť.
„Veľmi záleží, či ide o tradičnú fabriku, kde môže byť kontinuita ešte z minulého režimu, keď zamestnanci vstupovali povinne do ROH. Alebo ide o firmu na zelenej lúke, kde sa musia odbory vybudovať odznova,“ hovorí Ján Gabonay, šéf odborárov v SEZ Krompachy.
Ďalšou vecou je, v akej je fabrika kondícii. Napríklad bratislavský Volkswagen je pokladaný za úspešnú firmu, ktorá dlhodobo rozširuje výrobu a len za minulý rok dosiahla zisk pred zdanením 230 miliónov eur. „S tým potom môžu pred vedením operovať aj odbory,“ dodáva Gabonay.
Odborárove schopnosti
A v neposlednom rade záleží na samotných odborároch. Prakticky len oni môžu viesť kolektívne vyjednávanie, ktoré sa následne plošne dotkne všetkých zamestnancov.
Prvá vec je percento ľudí, ktoré dokážu do odborov pritiahnuť. „Obľúbená otázka manažmentu voči odborom znie: koľko pracovníkov vlastne zastupujete,“ hovorí Gabonay.
Druhá vec sú ich schopnosti. „Je lepšie, keď máte aj menšie percento ľudí v odboroch, ale sú to ľudia, ktorí sa tomu venujú naplno, alebo tam máte len tých, ktorí sú tam kvôli uterákom, bonboniérám a ďalším odmenám,“ vysvetľuje Stanislav Ľupták, predseda odborov v PPS Detva.
Ľuptákovi sa pred niekoľkými mesiacmi podarilo zorganizovať úspešný štrajk v Detve. Robotníkom pridali k platu 45 eur a dokonca im preplatili aj mzdu za dni štrajku.
Ľupták však pripomína, že napríklad on sa venuje odborárskej práci viac než dvadsať rokov. Absolvoval rôzne školenia, vrátane školení vo Washingtone, stretáva sa s odborármi z ďalších krajín.
„Ukázali nám rôzne spôsoby nátlaku a ich manažovanie. Boli sme napríklad vo firme, kde štrajk trval siedmy rok,“ hovoril nedávno Ľupták.
Pomoc z ústredia…
V niektorých iných fabrikách sa odborári rekrutujú z bežných zamestnancov, pre ktorých je výhra už len to, že nemusia pracovať na linke.
Teoreticky však všetci majú rovnaké možnosti. Absolútnu väčšinu odborárov v priemysle zastupuje Machynovo OZ KOVO – výnimkou je len spomínaný Volkswagen, kde sa odborári na jeseň odtrhli.
KOVO v prípade štrajku ponúka miestnym odborovým organizáciám svojich právnikov, aby vedeli, čo si voči manažmenu môžu dovoliť.
„Táto pomoc je veľmi dôležitá, pretože jednotlivé organizácie nemajú peniaze na to, aby si sami platili takýto servis,“ hovorí Ľupták.
…iba pre niekoho
V minulosti sa však ukázalo, že aj zo strany OZ KOVO existuje selektívny prístup k fabrikám. Príkladom bol kórejský výrobca elektroniky Samsung v Galante a vo Voderadoch, kde sa zamestnanci dlhodobo sťažovali na to, že údajne museli pracovať v nedôstojných podmienkach.
V Samsungu síce formálne fungovala aj organizácia OZ KOVO, podľa viacerých svedectiev však bola takmer neviditeľná. „Odbory tam fungujú len formálne. Zdá sa mi to zvláštne a neviem si vysvetliť, čo je za tým,“ povedal pred dvoma rokmi poslanec Gábor Gál (Most-Híd), ktorý sa pomermi v Samsungu zaoberal.
Denník N neskôr zistil, že Samsung posielal centrále OZ KOVO finančné dary vo výške zhruba 150-tisíc eur.
Predseda zväzu Machyna však odmietol, že by to bola odmena za pasivitu odborárov. „My sme v Samsungu dohodli kolektívnu zmluvu, navýšenie platov i ďalšie benefity pre zamestnancov. Nie je pravda, že by sme boli pasívni,“ povedal Machyna.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
