Denník N

Vrátil sa z USA, kde skúmal rakovinu, žiadal 7 miliónov z eurofondov, ale nedostal ich: Súťaž nebola fér

Pavol Čekan. Foto – archív Pavla Čekana
Pavol Čekan. Foto – archív Pavla Čekana

Ak nevyhrám vo férovej súťaži, posunie ma to k zlepšeniu, hovorí úspešný vedec Pavol Čekan, ktorý sa vrátil po 20 rokoch zo zahraničia. Ale u nás v tom musia firmy „vedieť chodiť“, aby peniaze získali, dodal.

Pavol Čekan (38) je vedec, ktorý sa po 20 rokoch vrátil na Slovensko. Má americko-slovenskú firmu, je úspešný, pôsobil v USA aj na Islande. Študoval chémiu a biochémiu na University of Iceland a University of Washington. Od roku 2013 pôsobil v Laboratóriu bunkovej a molekulovej biológie, ktoré patrí pod Národné inštitúty zdravia (National Institutes of Health) a Národný inštitút rakoviny (National Cancer Institute) v Spojených štátoch amerických. Robí výskum na tému vývoja molekulárnych diagnostík a prognostík nádorov. Podieľal sa na vynájdení diagnostickej technológie na vizualizáciu mikroRNA v bunkách a tkanivách.

Predložili ste projekt Multiplex DX Inštitút za 6,9 milióna eur v prvej výzve za 300 miliónov na ministerstve školstva. Nakoniec ste neuspeli. Prečo?

V administratívnej časti sme boli v poriadku. V odbornej časti sme nesplnili kritérium 1.4 opísané v príručke žiadateľa a má to asi 30 strán.

Čo to je?

Neviem. Do desiatich dní sme sa odvolali, bol začiatok júna. Ale neexistuje žiadna zákonná lehota, dokedy by nám mali odpovedať, tak nám neodpovedali.

S čím ste do výzvy išli?

Sme mladá firma, pôsobíme v USA a na Slovensku od roku 2015. V USA máme laboratóriá, a keď sme sa dozvedeli o výzvach, povedali sme si, že to je veľmi dobrá príležitosť, ako naše skúsenosti a nové diagnostické technológie preniesť na Slovensko. Prvý termín, keď sme mali odovzdať našu žiadosť, bol 31. marca 2016. Potom sa posunul termín na jún, potom až júl. Medzitým boli voľby.

Vašu žiadosť zamietli 11. mája tohto roku, takže im skoro rok trvalo, kým ju vyhodnotili?

Áno, bolo to zhruba desať mesiacov. My sme s nimi počas toho komunikovali, lebo stále niečo chceli.

Aký bol cieľ výskumu, na ktorý ste žiadali peniaze?

Náš zámer bol vytvoriť personalizovanú diagnostiku pre onkologických pacientov. Mal pomáhať správnemu a precíznemu nastaveniu liečby. Diagnostika, ktorá je ušitá na mieru pre každého pacienta. Hlavný problém rakoviny je nesprávna diagnostika alebo sú diagnostikovaní neskoro a rakovina je už vo veľmi vážnom štádiu a nedá sa liečiť. My sme chceli eliminovať nesprávnu diagnostiku na nula percent, ľudia by tak nezomierali pre chyby v diagnostike a výslednú terapiu.

Okrem toho ste mali v projekte aj iné úlohy.

Napríklad sme chceli priniesť inovatívne technológie, ale inovatívne nielen na Slovensku, ale na svete.  Jedna vec je 3D vizualizácia ľudského genómu, našej DNA, ktorá sa nachádza v jadre bunky.

Foto – archív Pavla Čekana

Na čo by to bolo dobré?

Je to počiatok úplne novej diagnostickej metódy, možno až prognostickej, keď sa u ľudí dá predvídať, ktorá možná rakovina môže vzniknúť. Dalo by sa tak aj predísť rakovine, ktorá by mohla byť dedičná. A druhá inovácia bola 3D vizualizácia ľudských tkanív. Vezmete tkanivo a neskenuje sa v 2D ako dnes, ale v 3D. My vyvíjame inovatívne farbenie tkanív na molekulárnej úrovni – teda najprecíznejšie získavanie informácií, čo sa týka tkaniva, ukáže to, ktoré onkogény sú vo vysokých hladinách, a zisťujete sa, o aký presne typ alebo subtyp rakoviny ide. Navyše, pri stopercentne presnej kvantifikácii určitého počtu onkogénov chceme pre každú rakovinu nájsť takzvaný čiarový kód, podľa ktorého by sa správne nastavila onkologická liečba, prípadne by sa pacient vyhol možno zbytočnej chemoterapii.

Ako vnímate rozdeľovanie eurofondov na ministerstve školstva?

Ja som bol 20 rokov v zahraničí, v júli 2017 som sa vrátil. Pre mňa je to obrovský škandál. Neviem sa vyjadriť ku grantom v priemysle, ale granty, ktoré som videl z biomedicíny, teda z oblasti, ktorej rozumiem, tie sú podvrhy. Je to sedem alebo osem grantov a sú podľa mňa vyslovene vymyslené.

Foto – archív Pavla Čekana

Ktoré?

Napríklad biomedicínsky výskum, kde bola vo vedení firmy súťažiaca Miss Slovensko. Alebo jedna firma z Ružomberku – zapísali si vedu a výskum do obchodného registra v januári a predtým ich vôbec nerobili. Je tam konateľ lekár, ktorý sa javí ako odborník na ochorenia chrbtice, ale neviem, či je to výskum na takej úrovni ako napríklad laboratórium profesora Nováka v Bratislave, ktoré vyrába liek proti Alzheimerovej chorobe, alebo ako vedecký a medicínsky tím profesora Rudinského, ktorý je najlepší neurochirurg na Slovensku. Firmu Beta Biotech ste už v Denníku N aj inde rozobrali. Ďalšia firma, na ktorú sa treba pozrieť, je Realtime. Pri tejto pravdepodobne IT firme vôbec neviem nájsť, či majú v obchodnom registri zapísanú vedu a výskum v predmetoch podnikania. Keď si to tam nedali pred podaním žiadosti, ako potom môžu získať financovanie na projekt v biomedicíne? Jeden grant získalo O2 Slovakia na aplikáciu na monitorovanie problémov pri tehotenstve. To je možno na hrane, ale to nie je čistá biomedicína. Ja ju vnímam tak, že má mať konkrétny výstup do klinickej praxe – má priniesť nový postup, diagnostiku alebo špeciálny lekársky postup. Z vyše 60 grantov, ktoré boli schválené, má biomedicína šesť či sedem, a pritom to bola jedna z hlavných oblastí výzvy. Vláda sa zaviaže kreovať nový priemysel, ako sú biologické technológie, zaviaže sa k určitým témam a nakoniec to dostane niekto iný.

Čo pre vás znamená neschválenie vašej žiadosti?

Nás to spomalí, ale neznamená to koniec firmy. Mala to byť forma pomoci. Tým, že sme vyhrali Startup Awards 2016, sme známa firma u nás aj v Česku. Teraz zbierame peniaze a investori nám už ponúkli oveľa viac ako to, čo sme od nich žiadali. Nie sme životne odkázaní iba na granty.

Ako si vysvetľujete, že firma ako vy peniaze nedostane, ale firmy, ktoré si výskum zapísali pár dní pred podaním žiadosti alebo nemajú s výskumom žiadne skúsenosti, ich získali?

Neexistuje férová súťaž. Nevyhrajú tí najlepší, ale „tí, čo v tom vedia chodiť“. Ale ja v tom chodiť neviem. Pre mňa nie je problém prehrať v súťaži, nedostať grant. Ak viem, že je súťaž nastavená poctivo, tak viem, že bolo 60 firiem lepších ako som ja, a to ma môže motivovať. Môžem zlepšiť výsledky výskumu, budem viac pracovať, publikovať, budem sa snažiť o patent, zamestnám viac ľudí a budem efektívnejší, a keď príde ďalšia výzva, tak sa posnažím grant napísať lepšie. Ale keď nie je súťaž férová, čo mám urobiť, aby som grant dostal?

Čo je odpoveď?

Ja neviem. Ak to znamená, že mám dať úplatok, tak to u mňa neprejde. Celý život som to nerobil a nebudem to robiť. Ak to urobím raz, tak to budem musieť robiť celý život.

Žiadal si od vás niekto úplatok?

Kto by bol taký odvážlivec, aby si to prišiel vypýtať od chlapcov zo zahraničia? Hneď by sme to zverejnili. Nik si to nevypýtal. My sme podali tri projekty. Jeden pre podniky, tam sme boli žiadatelia, a potom v dvoch sme boli partneri v dlhodobom a strategickom výskume. V jednom sme boli s Univerzitou Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a Nemocnicou Košice-Šaca. V tomto konzorciu sa o úplatkoch nehovorilo. Hovorilo sa o lobingu, že pôjdu na ministerstvo tlačiť. V druhom projekte sme boli s firmou Coloseo, vysokou školou sv. Alžbety a so Slovenskou akadémiou vied, tam sa niečo spomínalo. Že sú indície, že sa má ísť za nejakým človekom a možno niečo mu ponúknuť, ale ja som s tým nič nemal, sedel som na stretnutí a nevenoval som tomu pozornosť.

Dva projekty na dlhodobý a strategický výskum uspeli?

Nie, oba zamietli. Dokonca projekt Univerzity Pavla Jozefa Šafárika tiež dostal nula bodov, nerozumiem, ako taký projekt mohol dostať nulu. Išlo o grant pre nový vedecký park Medipark, je to druhé kolo financovania parku, ktorý sa postavil z predchádzajúceho obdobia. Pre Medipark a biomedicínsky výskum v Košiciach je to devastujúce. S Coloseom sme získali 42 bodov a strhli nám jeden bod za to, že sa nepokúšame o lepšiu medzinárodnú aktivitu. My sme medzinárodná americko-slovenská firma, máme časť výskumu v USA. Neviem, ako sa máme viac snažiť. Tri body sme stratili, lebo opis úplne nekorešponduje s cieľmi, ktoré uvádzame. Na to už nie je ani čo povedať. Veď sme ponúkali vývoj inovatívneho detektora pre rakovinu mozgu a miechy, ktorý v klinickej praxi chýba, a navyše sme to prepájali aj s molekulárnou diagnostikou, ktorá pri týchto závažných onkologických ochoreniach často nefunguje alebo neexistuje, keď hovoríme o včasnej diagnostike. A to je jediná žiadosť z troch, kde sme aspoň vedeli, za čo nám strhli body.

Váš projekt vo výzve pre podniky, kde ste žiadatelia, hodnotili Stanislav Žiaran a Ivan Varga. Poznáte ich? Sú to odborníci?

Pán Žiaran je urológ, chcel by som vedieť, ako rozumie personalizovanej diagnostike rakoviny a vývoju nových technológií pri diagnostike, napríklad 3D vizualizácii ľudského genómu. Pán Varga je na lekárskej fakulte v odbore histológia a embryológia. Sčasti by mal rozumieť nášmu grantu a mal by vedieť, o čo ide. Ale na Slovensku okrem asi dvoch ľudí nie sú odborníci, ktorí by vedeli posúdiť náš grant. Ale Slovensko nie je izolovaný ostrov, sme v Európskej únii. Keď chcete zodpovedne rozdať verejné peniaze, tak si najmete odborníkov naprieč Európou. To predsa nie je problém. Ešte horšie vidím hodnotenie grantu na dlhodobý a strategický výskum s UPJŠ pre personalizovanú medicínu. Ten hodnotil poľnohospodár z vysokej školy v Nitre a expert v oblasti poisťovníctva a bankovníctva.

Uchádzali ste sa aj o iné typy grantov?

V EÚ sme sa uchádzali aj o grant v Horizonte 2020. Boli sme blízko, prešli sme do druhej fázy. Výhodou týchto grantov je, že je veľmi rýchle hodnotenie. Podali sme to 2. júna a vyhodnotenie sme mali o mesiac a pol. Je tam niekoľko kôl. Pre našu tému biotechnológie vyčlenili na tento rok asi 70 miliónov eur. Funguje to tak, že si môžete dať žiadosť trikrát alebo štyrikrát za jeden rok – podáte si žiadosť, niečo vám skritizujú, podľa pripomienok si to opravíte a môžete si podať žiadosť znova. Keď to budete skúšať, grant v konečnom dôsledku asi získate. Je to spravodlivejší spôsob ako pri eurofondoch. Lebo tie fungujú úplne zle.

Foto – archív Pavla Čekana

Prečo?

Predstavte si, že ste firma – príde výzva a v marci 2016 musíte presne vedieť, čo chcete robiť, a opísať to v projekte s konkrétnymi prístrojmi a infraštruktúrou. Musíte si vyžiadať parametre strojov, ktoré sú podľa vás vhodné, plus cenové ponuky. Hodnotenie trvá rok, verejné obstarávanie ďalší pol rok. Po roku a pol konečne môžete kúpiť stroje. Tie treba vyrobiť, firma dá dodaciu lehotu 3 až 6 mesiacov – to už sú dva roky. Keď príde stroj, musíte ho nastaviť, zaučiť sa a zrazu ubehlo dva a pol roka, kým môžete začať pracovať. Po takom dlhom čase sú už stroje, ktoré ste si museli vybrať pred dva a pol rokom, úplne morálne zastarané. Ako keby ste si kúpili auto, ale kým ho kúpite, všade už sú elektromobily. Ak chcete súťažiť so zahraničím, takto to nemôže fungovať. Ani jeden grant, ktorý je z biomedicíny a uspel, nemôže súťažiť pri takto nastavených pravidlách so zahraničím.

Mal by po tomto škandále minister školstva Peter Plavčan odstúpiť?

Nemyslím si, že on rozhodoval. Jeho odstúpenie podľa mňa nič nerieši, a už vôbec nerieši rozdelenie grantov. Ja by som si posvietil na Výskumnú agentúru.

Prečo?

Oni sú orgán, ktorý za to zodpovedá a nastavuje pravidlá. Majú to urobiť tak, aby hodnotitelia téme rozumeli. Nemôžu nechať kardiológa riešiť priemyselné granty. Plavčan je ten, čo to podpíše, ale nezadáva hodnotiteľov. Prečo to Výskumná agentúra nevysvetlí? Však ju vedie človek, ktorý mal v minulosti na starosti elektronizáciu zdravotníctva, to úplne stačí na to, aby ste mali predstavu o tom, čo to je za človeka. Možno by bolo riešenie, aby SNS prišla o školstvo. Ale to sa asi nestane. Jediné riešenie tak vidím, že sa ľudia prestanú báť, a keď sa zorganizuje protikorupčný pochod, tak tam bude 200-tisíc ľudí. To už musí naozaj vystrašiť aj vládu a pohnúť veci vpred.

Ako by to malo fungovať?

Ak by to bolo na mne, ja by som granty takto nerozdeľoval. Za tú sumu 2,2 miliardy eur by som zaplatil, aby sem prišla svetová firma, ktorá sa napríklad venuje biomedicíne. Výhodou Slovenska je, že je veľmi malé. Nepotrebujete investovať veľmi veľa peňazí, aby bolo vidieť výsledky. Ak by sem priviedli takúto firmu, za päť rokov by sa tu rozbehol výskum, boli by tu mladí vedci. Toto sa stalo na Islande a tam sme po piatich rokoch všetci robili v moderných laboratóriách špičkový výskum. Máme tu generáciu vedcov, ktorí sa vracajú zo zahraničia alebo majú za sebou úspechy doma, teraz by spoločnosť mala z nás vyťažiť čo najviac, aby sme sa posunuli. Ale to sa nedeje.

Vy ste sa pred mesiacom vrátili z USA na Slovensko – je to nastálo?

Zatiaľ. Stále som šéfom firmy, ktorá má jednu nohu v USA a jednu na Slovensku. Presun na Slovensko pre mňa znamená, že som sem prišiel s manželkou a tromi deťmi a vyskúšame. Ja budem cestovať medzi Slovenskom a USA. Na ako dlho sme prišli, to teraz neviem povedať. Neviem, či sa dokážeme etablovať v tejto krajine, či nás táto krajina prijme.

Prečo ste sa vrátili?

Jeden dôvod je súkromný – deti majú šesť, tri a pol a takmer dva roky, obaja s manželkou sme Prešovčania a bývalí folklóristi a aj počas 20 rokov v zahraničí som bol vždy blízko slovenských komunít. Vždy som mal k Slovensku blízko. Detstvo na Slovensku podľa mňa nemajú deti zlé, folklórne súbory, krúžky majú lepšie ako v zahraničí, aspoň pre mňa ako Slováka. A druhý dôvod je, že sme mladý startup, do ktorého investovala skupina Neulogy Ventures, ktorá použila aj verejné zdroje z ministerstva financií. Zaviazali sme sa, že na Slovensko donesieme skúsenosti a budeme tu zamestnávať ľudí, vychovávať špičkových výskumníkov a vytvoríme tu silnejšiu pobočku.

Foto – archív Pavla Čekana

20 rokov ste tu nežili – čo vás najviac prekvapilo?

Pasivita ľudí, marazmus, únava z toho všetkého. Ľudia sa boja ozvať, povedať pravdu. Viditeľne im pred nosom kradnú 600 miliónov eur a ľudia kývnu plecami a povedia: „Čo ste čakali? Takto to tu chodí.“ Takto to tu však nemôže chodiť. Je to naša krajina, ktorá nám má stáť za to, aby sme sa ozvali.

Na čo sa vám tu ťažko zvyká?

Nemyslím si, že Slovensko je ďaleko od úrovne, ako keď som žil na Islande alebo v USA. Je pravda, že keby som v zahraničí hovoril, že takto to nemôže fungovať, poukázal na zlodejiny, tak by mi nehovorili, že som naivný, a tu mi to hovoria. Ale na Islande by sa takéto veci ani nemohli diať, už by bol celý Reykjavík na ulici a politici by boli už vo väzení. Na to sa ťažko zvyká. Ale ešte som nezačal pracovať v laboratóriu, neviem vám povedať, aké to bude, keď prídem na vysokú školu a uvidím to tam. Možno budem prekvapený, aké sú tam zastarané stroje a akí sú tam ľudia, či sa mi podarí nájsť odborníkov pre našu firmu. To budem vedieť tak o rok.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Eurofondy v školstve

Ekonomika, Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie