Denník E

Najnovšie články© N Press s.r.o.

Slovák z Európskej komisie: Nevidno, že by eurofondy Slovensko posúvali

Vladimír Šucha. Foto N – Vladimír Šimíček
Vladimír Šucha. Foto N – Vladimír Šimíček

Ako hodnotíte rozdelenie eurofondov na výskum a inovácie, ktoré spravilo ministerstvo školstva?

Nemám mandát to hodnotiť. Nemôžem sa odosobniť od toho, že som generálnym riaditeľom v Komisii a toto je vec členskej krajiny. Súčasná kauza je príliš živá a treba ju nechať kompetentným orgánom vyšetriť. Možno by však bola dobrým dôvodom, aby niekto kvantitatívne zhodnotil, aký mali peniaze z eurofondov dosah, ako boli použité. To by malo zaujímať aj občanov, lebo sú to naše peniaze.

O aké peniaze ide? 

Je to zhruba päť miliárd eur za 13 rokov a to je vážna vec. Pritom na ich zhodnotenie máme dáta, stačí sa pozrieť na počet študentov v zahraničí, atraktivitu našich vysokých škôl, publikácie v kvalitných vedeckých časopisoch, patenty, novovytvorené high-tech firmy či úspech v programe Horizont 2020. Trinásť rokov je už taký dlhý čas, že aj výskum musí priniesť hmatateľné výsledky a inovácie, a treba sa pozrieť, či ich teda priniesol.

Vidíte, že by peniaze na vedu pomohli? Posunuli sme sa?

Keď sa pozriem na čísla, nemám pocit, že by sa tieto ukazovatele zlepšovali a peňazí na vedu z externých zdrojov nebolo nikdy tak veľa. Nikdy sa nenakúpilo toľko prístrojov, nevybudovalo toľko vedeckých parkov.

 Vladimír Šucha (55)

Generálny riaditeľ Spoločného výskumného centra, ktoré patrí pod Európsku komisiu. V roku 2002 sa stal najmladším profesorom a doktorom vied. Pôsobil ako profesor Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. V rokoch 2005 až 2006 viedol Agentúru na podporu výskumu a vývoja v Bratislave. V roku 2010 neúspešne kandidoval za rektora UK.

Čím to je, že peniaze nepriniesli reálny efekt?

Asi nemali dobrý zámer. Bolo by dobré, aby naše výzvy nehodnotili domáci hodnotitelia. To je môj názor, teraz nehovorím názor Komisie. Excelentnosť a kvalitu treba hodnotiť na medzinárodnej úrovni. Sú krajiny, ktoré to tak robia – Írska vedecká agentúra má takmer sto percent hodnotiteľov zo zahraničia. Rovnako Fínsko. To sú krajiny veľkosťou porovnateľné so Slovenskom. Sme malá krajina, ak hovoríme, že peniaze majú dostať excelentní vedci, nemôžu si to tí istí excelentní vedci aj hodnotiť. Alebo menej excelentní. A treba aj, aby mal každý projekt napísaný vplyv, aký chce dosiahnuť – to môžu hodnotiť domáce firmy, vedci. Ale nie vedeckú kvalitu, tá musí byť svetová, nemôže byť slovenská.

Európska komisia vo varovnom liste napísala, aby sme preverili hodnotiteľov. Máme prípady, že biomedicínsky výskum hodnotil urológ alebo projekt za 23 miliónov eur na zabezpečenie trvalej udržateľnosti oceliarskeho priemyslu na Slovensku hodnotil kardiológ. Je to v poriadku?

Ak je to tak, ako hovoríte, tak nie. Nie je to tak, že projekt nedokáže ohodnotiť niekto, kto nie je stopercentným odborníkom v danej oblasti. Lebo projekt musí mať základné kritériá, na ich posúdenie potrebujete odborníka, ale nie špecialistu v danej oblasti. Ale musí to byť človek, ktorý má skúsenosti s výskumnými projektmi a má excelentnosť výskumníka. Lebo len excelentní výskumníci vedia posúdiť, či výskum je excelentný. Aby sa nestalo, že ideme skúmať niečo, čo už dávno niekde vyskúmali.

Je v poriadku, aby hodnotiteľ bol zo spoločnosti, ktorá si sama žiada o peniaze? Je to konflikt záujmov?

Je to komplikovaná vec a zas narazíme na rozmery Slovenska. Ak by sme vzali hodnotiteľov z Európy, takýto problém nemáme. Je však úplne legálne, aby to hodnotili len hodnotitelia zo Slovenska, ale vtedy narazíme presne na tieto problémy.

Vladimír Šucha. Foto Denník N – Vladimír Šimíček

Ktorá krajina dokáže najlepšie čerpať eurofondy na vedu?

Neexistuje oficiálne hodnotenie úspechu, ale pre mňa sú vynikajúcim príkladom Írsko a Fínsko. Obe vďaka peniazom dobehli európske krajiny. Fínsko bolo ešte pred rokmi chudobná krajina. Mnohí ľudia v mojom veku mi povedali, že v mladosti nevedeli, ako vyzerá pomaranč, poznali ho len z obrázkov. A rovnako Írsko, bola to relatívne málo rozvinutá krajina. Obe krajiny sa dali na cestu vzdelávania, inovácií, tvorivosti a dostali sa veľmi ďaleko. Vzdelávací systém vo Fínsku je svetový model. Je to jedna z mála krajín, kde to funguje vynikajúco. Peniaze z EÚ majú pomôcť urobiť veľký krok vpred, ale krajina sa musí rozhodnúť, čo sú jej priority, a investovať do nich. Žiadna malá krajina nemôže robiť výskum vo všetkých oblastiach. Tieto oblasti by mali priniesť aj ekonomický dosah, eurofondy sú na to, aby krajina aj ekonomicky dobehla priemer Únie, nie sú na to, aby sa tým platil základný výskum. Treba ho robiť, ale na to nie sú eurofondy.

Na čo by teda konkrétne mali ísť?

Môžu ísť napríklad na vybudovanie infraštruktúry, ale neznamená to, že si kúpim prístroj, ktorý by som chcel mať. Musí tam byť najskôr vedecká vízia, čo chcem dosiahnuť. Tá môže byť založená len na najlepších vedcoch. Nestanete sa excelentnou vedkyňou len preto, lebo máte excelentný prístroj. Je to dôležité, ale nie nevyhnutné. Vedec môže byť vynikajúci aj v krajine, kde nemá také vybavenie, lebo môže spolupracovať so zahraničím.

Máme u nás excelentných vedcov, ktorí dokážu takéto vízie pripraviť?

Určite. Neviem, či ich je dosť a či sa práve k nim dostanú peniaze z eurofondov. Ale ak by ich bolo dosť a mali by podporu, akú potrebujú, výstupy by boli asi iné.

Slovenská veda je vo veľmi veľkej miere financovaná z eurofondov. Ma to takto fungovať?

Nepoznám, koľko z rozpočtu ide na vedu, ale keď sa na to budem pozerať globálne, veda nemôže dlhodobo fungovať len z eurofondov. Tie sú zo svojej podstaty dočasné a majú slúžiť na dobehnutie priemeru EÚ.

Rektori výskumných vysokých škôl sa ozvali pri výzve na dlhodobý a strategický výskum, lebo postavili vedecké parky za eurofondy v minulom období, a ak nedostanú peniaze v tomto, nebudú ich mať z čoho financovať. To je dobrý spôsob investovania eurofondov?

Nie, máte mať víziu, ktorá pôjde ďaleko za programové obdobie. Ak dáte peniaze na vedecký park, máte vedieť, z čoho ho budete financovať po vyčerpaní eurofondov. Nemôžem dnes niečo stavať a počítať, že eurofondy to budú financovať donekonečna. Keď som sa zúčastňoval rokovaní o vstupe do Únie, tak sme hovorili, že náš výskum nie je konkurencieschopný a potrebujeme dobehnúť ostatné krajiny, aby sme významným spôsobom vedeli zvýšiť úspešnosť napríklad v Horizonte 2020 (schéma, kde sa prideľujú peniaze na výskum, ale je to európsky program s ich pravidlami a konkurujú si projekty zo všetkých krajín). Má rozpočet 80 miliárd eur, je to najväčší program na podporu výskumu na svete. Môžeme z neho získať veľmi veľa, ak budeme dobrí. Teraz, po 13 rokoch, je možno čas zostaviť štatistiku úspešnosti a posúdiť, či nám tie peniaze pomohli byť úspešnejší.

Koľko z Horizontu 2020 získavame?

Nemám v hlave čísla. My zaplatíme do rozpočtu Únie peniaze, ale môžeme získať aj desaťnásobne viac. Len musíme podať kvalitné projekty. Napríklad Izrael získava veľa peňazí, oni si platia vstupenku do tohto programu a sú schopní, majú veľmi kvalitné projekty a získavajú relatívne veľa peňazí.

My patríme k úspešným krajinám v Horizonte 2020?

Patríme k najslabším.

Ako sme na tom v rámci V4?

V4 nemá celkovo veľmi vysokú úspešnosť a Slovensko je v rámci V4 vo väčšine ukazovateľov štvrté.

Eurofondy investované u nás teda nemajú efekt. Ovplyvňujú to politické rozhodnutia alebo za to môže nedostatok excelentných vedcov?

Zo zdrojov EÚ sa vybudovalo obrovské množstvo veľmi užitočných vecí s pozitívnym vplyvom na slovenskú ekonomiku. O tom niet pochýb. Veď v niektorých oblastiach zdroje EÚ presahujú 80 percent verejných výdavkov. Tu hovoríme len o istej časti zdrojov pre vedu a len o niektorých aspektoch efektívnosti. Vízie môžu robiť len dobrí vedci, musí na tom spolupracovať štát, veda a biznis s podporou občianskych organizácií. Ale vízia pre vedu musí byť postavená na silných stránkach vedy a ekonomiky. Sú príklady ako Taiwan či Singapur, kde sa rozbehli vedecké projekty na zelenej lúke a vedcov si doviezli. Ale obvykle sa to stavia na domácich vedcoch. Musíme však vedieť, kam smerujeme. Napríklad ak predpokladáme, že v roku 2030 bude väčšina áut elektrická a naša ekonomika je do značnej miery závislá od produkcie automobilov, tak vidíme, kde je naša možná vízia. Každopádne je to beh na dlhé trate, lebo na inovácie založené na vede treba päť až desať rokov.

Podporujú slovenskí politici existenciu vízií, nech sa eurofondy investujú tak, aby mali dlhodobý efekt?

Mám na to svoj súkromný názor, ale nemôžem ho povedať, bolo by to veľmi neadekvátne.

Premiér Robert Fico povedal v súvislosti s eurofondmi, že Európska komisia sa rozhoduje na základe novinových článkov. Je to tak? Rozhoduje sa Komisia na základe novinových článkov, že krajine pošle napríklad varovný list?

Komisia sa rozhoduje na základe podkladov a overených faktov. Reprezentujem organizáciu, ktorá má vyše tritisíc ľudí a ktorá Komisii vytvára vedecké podklady na jej rozhodovanie. Zdroj informácií môžu byť aj novinové články. Ale Komisia sa na základe nich nerozhoduje. Môžu poukazovať na to, že nejakú vec treba prešetriť, ale každé rozhodnutie Komisie je vždy podložené detailnými podkladmi, ktoré vychádzajú z auditov, zo šetrenia. Nepoznám iný orgán v Európe, ktorý by mal takú prísnu analýzu vplyvu. Chcel by som vidieť krajinu, kde to robia detailnejšie.

Hovorí sa v Komisii o tom, ako sa u nás čerpajú eurofondy na výskum?

Nemyslím si, že Slovensko je téma. Je témou, či sa eurofondy čerpajú efektívne ako také, ale nemyslím si, že Slovensko nejako vybočuje. Pri rozdelení veľkého balíka peňazí sú vždy nejaké otázniky.

Aj bývalý minister školstva Juraj Draxler povedal, že pri eurofondoch je korupcia. Je to tak aj v iných krajinách? Spája sa korupcia s eurofondmi naprieč Európou?

Ak to hovorí bývalý minister, je otázka, prečo sa tým nezaoberal. Je to hypotetická otázka, neviem na ňu odpovedať. Každé podozrenie z korupcie preveruje osobitný na to určený úrad (OLAF), ktorý pri prešetrovaní spolupracuje s národnými orgánmi činnými v trestnom konaní.

Univerzity, ktoré na čudné prerozdelenie eurofondov upozornili, s niektorými pochybnými firmami spolupracovali. Ozvali sa teraz, lebo nemali dostať žiadne peniaze. Ako hodnotíte prístup rektorov?

Ak niekto spolupracuje s firmou, ktorá nemá vedecký zámer, nie je to v poriadku. Ale nemám konkrétne údaje. Niekedy sa dá spolupracovať aj s firmami, ktoré s vedou nemajú skúsenosti, lebo môžu implementovať výsledky výskumu. Ale treba si uvedomiť, že to, ako sa míňajú peniaze na výskum, nie je len zodpovednosť vlády, ani minister, ani premiér nerobia projekty. Tí vytvárajú priestor, rámec a zodpovednosť je aj na akademickej obci, výskumníkoch a aj firmách, ktoré výskum robia.

Máme u nás kvalitné vysoké školy, ktoré sú konkurencieschopné v rámci európskeho priestoru?

Mám svoj osobný názor, ale nemôžem vám ho povedať. Musíme sa pozrieť na indikátory – koľko zahraničných študentov prichádza na Slovensko, koľko našich, naopak, odchádza, aká je vedecká výkonnosť, aká je úspešnosť v medzinárodných grantoch, kde sa umiestnia v rebríčkoch. Z toho vám vyjde, či sú školy konkurencieschopné.

Z toho by vyšlo, že vo všetkých štatistikách zaostávame aj v porovnaní s Českom.

Vyzerá to tak.

Prečo sa naše univerzity nelepšia?

Asi preto, lebo systém nie je nastavený tak, aby do vedenia jednotlivých inštitúcií prinášal najschopnejších ľudí. A nie je nastavený tak, aby stimuloval tých najschopnejších, nech tam pracujú. Univerzita, výskumná inštitúcia, je aj o infraštruktúre, prístrojoch, ale v prvom rade je o ľuďoch. Najcennejší sú najschopnejší ľudia. Nik nevymyslel iný liek na to, aby sa zlepšilo vzdelávanie a veda. Len cez excelentných ľudí. Najlepšie univerzity na svete zháňajú najlepších ľudí a okolo nich vytvoria celú školu. Investícia do jedného excelentného človeka vytvorí celý roj študentov, doktorandov, asistentov, z ktorých je veľká šanca, že sa stanú rovnako excelentní ľudia. Tento jeden človek prinesie sieť, kontakty, excelentnosť. Nemôže to byť postavené na inštitúciách a prístrojoch, tie sú užitočné, ale hlavní sú ľudia. A ten najrozhľadenejší musí byť na čele, lebo inak to nejde.

Sú takí naši rektori?

Na toto vám nebudem odpovedať.

Na to, prečo u nás nie sú excelentní vedci, sú často dva argumenty. Prvý, že nie sú peniaze a vedci nebudú pracovať za pár eur. Druhý, že to väčšine akademickej obce vyhovuje, lebo aspoň nemajú konkurenciu. Ktorý argument je podľa vás správny?

Myslím, že druhý je dôležitejší. Étos inštitúcií je najdôležitejší. Platy sú relatívne nízke, ale na univerzitách si možno získať peniaze aj inak. Keď som bol profesor, pracoval som na rôznych projektoch, kde boli aj peniaze na mzdy. Máte možnosť spolupracovať s inými organizáciami aj s biznisom. Nemyslím si, že plat u kreatívnych pracovníkov je hlavný dôvod, aby niekde robili. Excelentný vedecký pracovník nerobí vedu preto, že dostáva peniaze a prestal by ju robiť, keby dostal o pár eur menej. Má ich dostať a tí najkvalitnejší najviac. Ale nesmú byť tabuľky, ktoré predpokladajú, že všetci pracujú rovnako. Ak je profesor schopný a potiahne celý odbor a vytvorí školu, musí byť podľa toho ohodnotený.

Ak toto nie je hlavný dôvod, väčší problém je, že excelentných vedcov medzi seba neprijmú ostatní ľudia z univerzity?

Počas slovenského predsedníctva som hovoril s mnohými mladými vedcami o tom, ako ich prijali. Pamätám si, keď sme zakladali Agentúru na podporu výskumu a vývoja a vytvorili program na pritiahnutie vedcov zo zahraničia. Ak niektorý bol aspoň dva roky v zahraničí a chcel sa zaradiť späť do slovenskej vedeckej obce, mohol dostať príplatok k platu a peniaze na svoju činnosť. A už vtedy bolo veľmi ťažké presadiť príplatok k platu. Lebo to nik nechcel. Ale my by sme sa nemali báť pritiahnuť najlepších ľudí a dať im výnimočné podmienky.

Prečo je tam problematické prilákať ľudí?

Chýba nám systém hodnôt, ktorý by staval na excelentnosti, a nie na priemernosti.

Čo bol pre vás na univerzite najväčší problém?

Keď som chodil po školách v zahraničí, mal som pocit, že je tam inšpiratívny étos, snaha pracovať a byť excelentný. Mal som pocit, že sa to dá a nie je to také ťažké. Ale nemal som možnosť to u nás zmeniť, tak som zmenil miesto.

Keď sa pozrieme na Masarykovu univerzitu v Brne, za pár rokov sa z nej stala veľmi dobrá univerzita, kde chodí veľké množstvo našich študentov. Čo je dôvod, prečo sa im to podarilo a nám nie?

Masarykovu univerzitu si pamätám zo svojich študentských čias, keď sme sa na ňu dívali trochu zvrchu. Učitelia z Univerzity Komenského tam chodili učiť, aby sa tam udržala kvalita. Za tie roky sa na ňu pozerám s obdivom. Keď sa pozriem, ako tam prebieha pedagogický proces, ako investujú do vedy, ako využili eurofondy na dobehnutie a predbehnutie, je to dynamická univerzita, ktorá ide dobrým smerom.

Čo spôsobilo ten pokrok?

Na to, samozrejme, nie je jednoduché odpovedať, ale určite podstatnú úlohu dlhodobo zohrávalo vedenie univerzity.

Dnes na DennikE.sk

Zdieľať

Najlepšie rozhodnutie a najväčšia chyba 30 rokov podľa Mikloša, Kažimíra a ďalších ekonómov z Panela expertov E

Foto - archív SNM
Foto – archív SNM

Ekonómovia Svorenčík, Mikloš, Vašáková, Kažimír, Čechová, Hirman, Bláhová, Pikus, Haluš, Molnárová, Ovčarik, Suďa, Ježíková, Vlachynský, Melioris a Kahanec píšu o najväčšom víťazstve a najväčšej chybe posledných 30 rokov.

Zdieľať

Pýtať sa po 30 rokoch, či sa máme lepšie, nedáva zmysel. Pýtajme sa: kto, ako a prečo sa má lepšie

  • Po troch dekádach by sme sa z materiálneho hľadiska mali lepšie takmer určite aj pri pokračovaní socializmu. Pýtať sa, či sa dnes máme lepšie, preto nemá veľký význam (jasné, že máme).
  • Produktivita práce na Slovensku aj po 30 rokoch od revolúcie dosahuje v bežných cenách len 57 % priemeru Únie, mzdy sú hlavne preto v priemere stále menej ako polovičné.
  • Slovensko v pokrízových rokoch Úniu v ekonomickej výkonnosti dobieha pomalšie, k Česku sa už nepribližujeme.
  • Pýtajme sa, kto, ako a prečo sa má dnes lepšie. Môže to pomôcť nielen spravodlivosti a spoločenskej súdržnosti, ale aj ďalšiemu dobiehaniu životnej úrovne najvyspelejších krajín.

Minúta po minúte

Zdieľať

Najväčší úspech za 30 rokov? Sme súčasťou väčšieho, veľmi múdreho, kultúrneho a prosperujúceho celku, hovorí  IT špecialista Miro Pikus. „Za najlepšie v našej histórii považujem práve rozhodnutie zbaviť sa časti rozhodovania v prospech EÚ a stať sa trochu nesvojprávnymi,“ píše v Paneli expertov E.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo naopak najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny? 

Miroslav Pikus, IT špecialista

Táto otázka sa mi nepáči, lebo navodzuje videnie sveta, kde naše životy riadi hŕstka slovenských politikov, ktorí svojimi „rozhodnutiami“ riadia „premenu našej krajiny“.

Politici na nás vplyv nepochybne majú, ale nielen tí naši, na ktorých otázka zjavne mieri. Akoby zabúdame, že sa Slovensko stalo súčasťou väčšieho, veľmi múdreho, kultúrneho a prosperujúceho celku. Za najlepšie v našej histórii považujem práve rozhodnutie zbaviť sa časti rozhodovania v prospech EÚ a stať sa trochu nesvojprávnymi.

Digitálne technológie naviac presunuli rozhodovanie z vládnúcej elity na široké masy. Vedomosti už nie sú koncentrované v utajených vládnych kabinetoch, ani schované v útrobách knižníc. Vďaka internetu a smartfónu ich má každý z nás vo vrecku.

Či je to ekológia, ekonomika, alebo onkológia, každý sa vie dostať k rovnocenným poznatkom a spraviť vlastné kvalifikované rozhodnutie. Z turistu sa stáva ekológ, z klienta bankár, z pacienta lekár, vedomosti si vie každý získať z kvalitných webov.

Kľúčové pre našu budúcnosť je preto uvedomenie, že viac než rozhodnutia politikov nás formujú tie naše vlastné o tom, ako vplývame na seba a našu spoločnosť. Všetko, čo potrebujeme zmeniť, je naša kultúra. Veď politici sú len jej odrazom a sú výnimoční len sebavedomím a slávou, nie vedomosťami či rozhodnutiami.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Elity nedodržali spoločenskú dohodu, hovorí o ponovembrových chybách ekonóm Martin Kahanec. „V prvej vlne sme cez palubu hodili Rómov a menšiny, hneď nato starších a zdravotne znevýhodnených. Postupne strácali dôstojné postavenie poľnohospodári, robotnícke profesie, učitelia a ďalší. Niekedy celé regióny,“ píše v Paneli expertov E.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Martin Kahanec, ekonóm, špecialista na trh práce

Začnem najlepším rozhodnutím: bolo to rozhodnutie miliónov nebojácnych a odhodlaných ľudí v novembri 1989 vzoprieť sa režimu a vydať sa na ťažkú cestu budovania demokracie a slobody v našej krajine.

Tiež si vážim tých, ktorí sa postavili na čelo tohto hnutia a našli odvahu urobiť veľmi potrebné, aj keď často bolestivé rozhodnutia. Medzi takéto kľúčové ekonomické opatrenia na začiatku transformácie patrili napríklad liberalizácia cien, zavedenie konvertibility meny, otvorenie ekonomiky medzinárodnému obchodu alebo privatizácia.

Úctu si zaslúžia milióny občanov, ktorí sa rozhodli na nastúpenej ceste vydržať a bolestivé dopady týchto opatrení trpezlivo znášali. Aj vďaka nim je dnes Slovensko úspešnou krajinou so silným príbehom.

Hneď na začiatku transformácie však došlo k zásadnému omylu spoločenských elít, ktoré nepochopili, že ich mandát na reformy vyplýva zo spoločenskej dohody, ktorej podmienkami bolo zachovanie dôstojnosti občanov a lepší život pre ich deti.

A že nevyhnutnou podmienkou budovania udržateľnej liberálnej demokracie a trhovej ekonomiky je dodržanie tejto dohody.

V prvej vlne sme cez palubu hodili Rómov a ďalšie menšiny, hneď nato starších a zdravotne znevýhodnených ľudí. Postupne strácali dôstojné postavenie v spoločnosti poľnohospodári, robotnícke profesie, učitelia a ďalší. Niekedy celé regióny.

Táto degradácia ich postavenia je považovaná za ich zlyhanie. Obdivovaní sú tí, ktorí si spoločenské postavenie vydobyli silou.

Je pozitívom trhovej ekonomiky, že umožňuje občanom dosiahnuť úspech. Snaha byť úspešný je úplne legitímnym hnacím motorom ekonomiky.

Koncentrácia bohatstva v rukách úzkej skupiny ľudí je však hrozbou pre demokraciu.

Rozptýlené bohatstvo a následne silná stredná trieda znižujú potrebu vysokých daní a prerozdeľovania a robia ľudí ekonomicky menej závislými na vláde. Tým ich tiež robia ťažšie manipulovateľnými populistickými politikmi.

Vysoká koncentrácia ekonomickej moci koncentruje aj politickú moc a zvyšuje riziko únosu štátu a deštrukcie demokracie.

Preto za najväčšiu chybu posledných 30 rokov považujem to, že sme porušili spoločenskú dohodu a veľkej časti spoločnosti vzali dôstojnosť a sen o lepšom živote pre ich deti, zatiaľ čo inej, úzkej skupine ľudí umožňujeme unášať nám štát.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Posilňovanie pilierov právneho štátu zostáva výzvou aj po tridsiatich rokoch, povedal šéf ÚVO Miroslav Hlivák. „Dôkazom sú aj pozmeňujúce návrhy, ktoré sa dostali do poslednej novely zákona o verejnom obstarávaní. Mám za to, že podkopávajú piliere právneho štátu.“

Celé stanovisko šéfa ÚVO Hliváka:
„To, že si skutočne uvedomujeme a vážime odvahu ľudí, ktorí vybojovali zmenu režimu, dokážeme len svojimi činmi a nie slovami. Zvlášť, keď sme vo verejnej funkcii. Ja mám z tejto pozície, z pozície predsedu nezávislého kontrolného orgánu, aj kompetenciu tvoriť legislatívu, teda pravidlá, ktorými sa potom riadi naša spoločnosť v oblasti verejných nákupov.
Považujem za povinnosť, aby sme ich tvorili tak, že posilňujú piliere právneho štátu, teda tie piliere, ktorých základy sme mohli začať tvoriť po udalostiach, ktoré si dnes pripomíname. Ukazuje sa však, že stále máme čo robiť.
Posilňovanie pilierov právneho štátu zostáva výzvou aj po tridsiatich rokoch. Dôkazom sú aj pozmeňujúce návrhy, ktoré sa dostali do poslednej novely zákona o verejnom obstarávaní. Mám za to, že tieto pozmeňujúce návrhy podkopávajú piliere právneho štátu.
A tak v tieto dni, aj v deň samotného okrúhleho výročia cítim potrebu a ako verejný funkcionár aj povinnosť na to opätovne upozorniť. Urobil som tak aj v prvom podcaste, ktorým úrad chce podporiť otvorenú komunikáciu. V súvislosti s 30. výročím Nežnej revolúcie je to spojenie symbolu a reálnych činov pre podporu budovania právneho štátu a pred tridsiatimi rokmi vybojovanej slobody slova.“

Zdieľať

Za nekonfliktný spôsob vyrovnania sa s komunistickou ideológiou sme zaplatili, hovorí o chybách po Novembri hlavný analytik Finstat.sk Pavol Suďa. „Spoločnosť sa príliš zamerala na spolupracovníkov ŠtB, zatiaľ čo si bývalé stranícke a policajné špičky niekedy z úzadia, inokedy úplne otvorene podnikali alebo riadili časť politickej garnitúry.“

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Pavol Suďa, hlavný analytik Finstat.sk

Najväčším omylom bol nekonfliktný spôsob vyrovnania sa s komunistickou ideológiou, ale aj s predchádzajúcim pôsobením významných nomenklatúrnych komunistických kádrov a riadiacich dôstojníkov Štátnej tajnej bezpečnosti (ŠtB).

Spoločnosť sa príliš zamerala na spolupracovníkov ŠtB, zatiaľ čo si bývalé stranícke a policajné špičky niekedy z úzadia, inokedy úplne otvorene podnikali alebo riadili časť politickej garnitúry. Je však možné, že tento ponovembrový spoločenský „konsenzus“ bol (požadovanou) cenou za nenásilnú zmenu režimu.

To najlepšie rozhodnutie politických elít aj samotnej spoločnosti bol vstup do Európskej únie, do NATO a osobitne aj prijatie spoločnej európskej meny. Sú to totiž najpodstatnejšie poistky našej krajiny proti opäť sa rozmáhajúcej ruskej hegemónii a propagande.

A v domácej politickej rovine treba spomenúť aj vzopretie sa podstatnej časti spoločnosti proti mečiarizmu a Ficovej verzii demokracie a riadenia štátu. Svojím spôsobom bol najväčší úspech kultivácia slovenskej občianskej spoločnosti (vrátane médií), ktorá dokáže korigovať nesprávne rozhodnutia zástupcov „ľudu“ alebo nebezpečný politický vývoj.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Pre šéfku Profesia.sk Ivanu Molnárovú boli najlepšie rozhodnutia za posledných 30 rokov reformy a vstup do EÚ. „Najväčšou chybou, ktorá sa nám môže ešte vypomstiť, bolo odsunutie vzdelania a školstva na okraj záujmu politických špičiek,“ píše v Paneli expertov.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Ivana Molnárová, riaditeľka portálu Profesia.sk

Ak by som mala na výber najlepšie rozhodnutia, ktoré Slovensko za tých 30 rokov urobilo, tak sú to pravicové reformy a jednoznačne náš vstup do Európskej únie.

Posledných 30 rokov vnímam ako obrovský posun, aj keď mnohé veci sa nedarí stále odstrániť. Voľný trh, slobodné cestovanie či jednotná mena sú takmer nespochybniteľné benefity. Ale to, čo nám a našej spoločnosti stále chýba, je schopnosť prebrať zodpovednosť za svoje činy. Dostali sme slobodu, ale nevnímame aj zodpovednosť, ktorú sme získali. Stále sa nevieme zodpovedne správať k verejnému priestoru.

Najväčšou chybou, ktorá sa nám môže ešte vypomstiť, bolo odsunutie vzdelania a školstva na okraj záujmu politických špičiek. Fakt, že naši najšikovnejší študenti odchádzajú do zahraničia a neuvažujú nad návratom, nás núti zamyslieť sa nad tým, či sme atraktívnou krajinou, kde ľudia chcú žiť, pracovať a vytvárať hodnoty.

Pôvodne som chcela označiť aj korupciu, ale v krajine, kde to najmä staršia populácia vníma ako niečo normálne, je to, žiaľ, len zarážajúce.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Dve najväčšie chyby po Novembri podľa Libora Meliorisa: kupónová a mečiarovská privatizácia spolu so zlou reštitúciou pôdy a lesov. „Na papieri sa majetky vrátili a krivdy boli napravené. Avšak v skutočnosti reštituenti so svojím majetkom dodnes nemôžu slobodne nakladať.“

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo naopak najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Libor Melioris, ekonóm:

Demontáž komunistického režimu bola suverénne najlepším rozhodnutím. Komunisti totiž škodili vám, vašim blízkym a spôsobovali predčasnú smrť.
Po 30 rokoch to máme potvrdené robustnou štatistikou.

Druhým najlepším rozhodnutím bol vstup do Európskej únie, vďaka ktorému sa milióny ľudí mohli pohnúť na Západ a miliardy eur prišli na Východ. Pre obe strany to bolo veľmi výhodné. Dnes je situácia taká, že ľuďom na Západe prekážajú cudzinci, lebo majú pocit, že im berú prácu. U nás ľudia šomrú na zisky zahraničných investorov, keďže majú pocit, že sú vykorisťovaní. Je to zložitý problém. S určitosťou vieme povedať len jednu vec, všetci by si pohoršili, ak by sme sa vrátili do stavu pred vstupom do EÚ.

Najhorším rozhodnutím bola kupónová a potom mečiarovská privatizácia. Zaplatili sme za ňu surovou nezamestnanosťou a 100-miliardovou sekerou v bankách. Nezamestnanosť v období 2000 – 2006 nebola dielom Dzurindu, Mikloša ani Kaníka ale Mečiara, Kozlíka a Keltošovej. Čo sa malo urobiť inak? Stredné a veľké podniky sa mali predávať priamo zahraničným investorom, ktorí v danom sektore pôsobili najmenej dvadsať rokov. Pokojne aj za korunu.

Druhým najhorším rozhodnutím boli reštitúcie. Katastrofálne dopadli reštitúcie pôdy a lesov.

Na papieri sa majetky vrátili a krivdy boli napravené. Avšak v skutočnosti reštituenti so svojím majetkom dodnes nemôžu slobodne nakladať. Štát tento problém dlhodobo ignoruje. Pre nefungujúci trh s pôdou stagnuje naše poľnohospodárstvo a vidiek.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Najväčšia chyba po Novembri podľa audítorky Renáty Bláhovej: „Nepodarilo sa zreformovať justíciu a dostatočne priblížiť západnému systému spravodlivosti, ktorý je menej skorumpovaný a vie sa lepšie brániť oligarchickému spôsobu vládnutia.“

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Renáta Blahová, daňová poradkyňa BMB Partners a prezidentka The International Fiscal Association na Slovensku

Začnem pozitívami, ktoré jednoznačne prevažujú, takže si dovolím vymenovať až tri podľa mňa najlepšie rozhodnutia.

🙂 Rozhodnutie vstúpiť do EÚ, ktorým sme si poistili vybojovanú slobodu aj nádej, že budeme dlhodobo žiť západné európske hodnoty vrátane právneho systému, skutočnej demokracie, vzájomného rešpektu a solidarity. Sama veľakrát pripomínam svojim deťom, koľko ľudí do roku 1989 zomrelo pri zakázaných pokusoch prekročiť hranice. Vždy, keď ideme na Devín, zastavíme sa pri symbolickej ostrieľanej stene.

Zdroj – Svetová banka

🙂 Rozhodnutie hneď po vstupe do EÚ urobiť dôležité reformy a zaviesť euro, ktoré nám zabezpečilo jeden z najvyšších hospodárskych rastov od roku 1989, a to nielen v Európe, ale aj vo svete (graf č. 1). Za reformy vďačíme vláde SDKÚ, najmä rovná daň pritiahla po roku 2004 zahraničných investorov, ktorí sú vo veľkej miere aj dnes najdôležitejšími ťahúňmi slovenského hospodárstva a prispievateľmi do štátneho rozpočtu (graf č. 2). Chuť investovať na Slovensku u nich v posledných rokoch aj v dôsledku neochoty vlády počúvať a konať vo verejnom záujme však klesá.

Zdroj – finstat.sk

🙂 Rozhodnutie odvážne bojovať za slobodu slova a tlače, ktorá nie je samozrejmosťou ani v iných krajinách EÚ (graf č. 3). Z pohľadu európskych hodnôt a budúcnosti našich detí je to podľa mňa dôležitejšie než hospodársky rast. Veľmi si preto vážim všetkých redaktorov Denníka N, ktorí pred 5 rokmi preukázali veľkú odvahu pri vstupe Penty do vtedy najčítanejšieho mienkotvorného slovenského denníka. Myslím, že tým pomohli aj samotnému SME, aby sa ubránilo úplnému ovládnutiu. Je mi preto cťou písať pre tento portál, ktorý je v mojich očiach na Slovensku symbolom slobodnej tlače.

Zdroj – Reporters Without Borders

😕 Aj chýb je zrejme viac, ja osobne za tú najväčšiu považujem, že sa nám nepodarilo zreformovať justíciu a dostatočne priblížiť západnému systému spravodlivosti, ktorý je menej skorumpovaný a vie sa lepšie brániť oligarchickému spôsobu vládnutia. Dôsledkom toho je, že veľká časť našich spoluobčanov je frustrovaná, neverí v spravodlivosť ani v to, že ich štát a jeho predstavitelia konajú v ich záujme.

Ale vďaka tomu, že máme na Slovensku z prístupových krajín najslobodnejšiu tlač, a tým kvalitnú slobodu slova, o korupcii a nespravodlivosti sa našťastie nahlas a veľa hovorí. Máme teda najväčšiu nádej to zmeniť, ak sa o ňu nedáme obrať a nepodľahneme „blbej nálade“.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Čo sa po podľa Petra Kažimíra po Novembri zbabralo? Privatizácia energetiky a zdravotníctva. „Cenou za to bola strata väčšinovej podpory pre ďalšie pozitívne zmeny v spoločnosti a otvorilo to priestor pre anti-politiku a lacné sľuby,“ hovorí v Paneli expertov E bývalý minister financií.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Peter Kažimír, guvernér NBS:

Úprimne, nevnímam život ako hitparádu dobrých a zlých skutkov. Náš tridsaťročný príbeh je príbehom úspešným, so všetkými vzostupmi a pádmi, dobrými aj zlými rozhodnutiami, omylmi. Taký je život, pestrofarebný. Kto sa kedy poučil z cudzích chýb?

V tej pestrofarebnosti sú miesta a momenty, ktoré sú výraznejšie a sýtejšie.  Jedným z nich je v mojich očiach naše integračné smerovanie – európske aj euroatlantické. Naše členstvo v Európskej únii, eurozóne a NATO je z tohto pohľadu zavŕšením odkazu pádu železnej opony… stať sa opäť súčasťou modernej Európy. Integrácia je pre mňa synonymom úspechu.

To, čo sa zbabralo, je bezpochyby privatizácia, napríklad energetického sektora alebo zdravotníctva. Áno bola iná doba, ale vždy je iná doba.

Faktom však ostáva, že fušerstvo, zlodejiny a necitlivosť niekoľkých vĺn privatizácie otrávili duše veľkej časti spoločnosti pocitom skrivodlivosti.

Cenou za to bola strata väčšinovej podpory pre ďalšie pozitívne zmeny v spoločnosti a otvorilo to priestor pre anti-politiku a lacné sľuby.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Najlepšie rozhodnutie po Novembri bola podľa Ivana Mikloša Klausova ekonomická reforma. „Ekonomika sa vďaka tomu vyhla chaosu a vysokej inflácii a nevyhnutná transformačná recesia bola omnoho kratšia ako v krajinách, ktoré postupovali pomalou, postupnou cestou.“

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Ivan Mikloš, bývalý minister financií

Najlepšie a najdôležitejšie bolo, že sa november 1989 stal. Za najlepšie rozhodnutie po ňom považujem reformu, ktorá sa pripravila v priebehu roka 1990, schválila v parlamentoch (federálnom, slovenskom a českom) na jeseň 1990 a spustila vo vtedajšom Československu od 1. 1. 1991.

Dokument, podľa ktorého sa postupovalo, sa volal Scenár ekonomickej reformy a pripravil ho tím politikov a odborníkov pod vedením vtedajšieho federálneho ministra financií Václava Klausa. Tento ucelený a komplexný prístup (ktorý sa veľmi nespravodlivo vžil ako „šoková terapia“) sa totiž ukázal ako správny a efektívny.

Ekonomika sa vďaka nemu vyhla chaosu a vysokej inflácii a nevyhnutná transformačná recesia bola omnoho kratšia ako v krajinách, ktoré postupovali pomalou, postupnou (tzv. gradualistickou) cestou, alebo v tých, kde zavládol po rozpade komunistického režimu a centrálne plánovanej ekonomiky nekontrolovaný chaos a zmätok. Takže vďaka „šokovej terapii“ ľudia trpeli omnoho menej ako pri iných možných alternatívach.

Za ďalšie kľúčovo dôležité správne rozhodnutie považujem odvrátenie hrozby európskej a euroatlantickej izolácie Slovenska, vstup do EÚ, NATO a eurozóny spolu s druhou vlnou reforiem po roku 1998, najmä však v rokoch 2002 – 2006.

Za najväčšiu chybu považujem, že sa nám nepodarilo dosiahnuť celospoločenský, alebo aspoň väčšinový konsenzus na potrebe neustálej modernizácie krajiny na základe princípov a hodnôt otvorenej spoločnosti, právneho štátu a politickej a ekonomickej slobody.

Výsledkom toho všetkého (aj úspechov, ale aj chýb a zlyhaní) je, že na jednej strane je posledných 30 rokov od Nežnej revolúcie jednoznačne a nespochybniteľne historicky najúspešnejším obdobím v dejinách Slovenska a Slovákov, no na druhej strane je to aj obdobie obrovských premárnených príležitostí. A to sa žiaľ premieta aj do zvýšeného rizika ohrozenia našej úspešnej budúcnosti.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Lívia Vašáková: Najlepšie rozhodnutie od Novembra bol vstup do EÚ a najväčšia chyba zanedbanie školstva. Vedúca sekcie ekonomických analýz Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku odpovedá v Paneli expertov Denníka E.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo naopak najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Lívia Vašáková, vedúca sekcie ekonomických analýz Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku

Najlepšie rozhodnutie: vstup do Slovenska do EÚ v roku 2004.

V roku 2004 sa Slovensko spolu s ďalšími 9 krajinami stalo členom Európskej únie. To pre nás znamenalo prístup k 500 miliónovému vnútornému trhu, pritiahnutie zahraničných investícií, EU fondy a stanovenie mantinelov pre domácu politiku.

Stačí pohľad na východ alebo juh od nás na Ukrajinu či Balkán, aby sme si uvedomili, kde sú krajiny bývalého socialistického bloku, ktoré sa do EÚ nedostali.  Slovensko je nielenže krajina, ktorá z členstva výrazne profitovala, ale pomohlo nám aj obdobie pred vstupom, kde sme si museli plniť domáce úlohy spojené s integráciou a realizovali tak viaceré potrebné reformy.

Najväčšia chyba: úpadok školstva, ktoré sme 30 rokov zanedbávali.

Slovensko zaostáva tak v kvalite (pokles v rebríčkoch PISA, žiadna univerzita medzi najlepšími 500 univerzitami sveta, vyše 15% odliv stredoškolákov na zahraničné vysoké  školy,..) ako aj v inkluzívnosti školstva.

Tento trend je dlhotrvajúci, zodpovedá malému politickému záujmu o tento rezort a zároveň bude mať fatálne dôsledky pre našu budúcnosť, a to nielen v slabej pripravenosti našich detí na rýchlo sa meniaci pracovný trh ale aj v politickej či spoločenskej oblasti (nárast populizmu, pokles dôvery v inštitúcie a naopak podliehanie dezinformáciám).

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Šéf ÚVO Miroslav Hlivák sa bráni pred rastúcou kritikou jeho úradu od politikov. Hovorí, že v lete oslovil všetky ministerstvá, aby predniesli svoje požiadavky, no odpovedali mu len dve.

„Za posledné obdobie cítim a vnímam, že politickí predstavitelia častejšie kritizujú Úrad pre verejné obstarávanie. Pritom úrad je pripravený diskutovať o možnostiach, ktoré skvalitnia verejné nakupovanie na Slovensku. Po nástupe do funkcie som zaviedol aj novú kultúru tvorby legislatívy, do ktorej pravidelne prizývam odbornú aj laickú verejnosť, aj tých, ktorí denne so zákonom robia. Takto sme pripravili aj zmenu zákona, ktorá platí od januára a vďaka ktorej sa už dnes dá nakupovať za verejné peniaze rýchlejšie, jednoduchšie a za dodržania transparentnosti. Sme otvorení vecným návrhom, aby sme skvalitňovali oblasť verejných nákupov a zároveň pokrývali strategický záujem štátu. Preto, ak sa politici sťažujú na znenie zákona, v júni tohto roka som v rámci prípravy druhej novely osobne listom vyzval všetkých členov vlády SR, aby definovali strategické záujmy štátu v oblastiach, ktoré majú z titulu svojej funkcie v kompetencii. Do dnešného dňa mi odpovedali len dva rezorty – ministerstvo dopravy a ministerstvo zahraničných vecí, ktoré nemalo požiadavku na legislatívne zmeny. Rezort dopravy si želal legislatívne pokryť špekulatívne správanie vo verejnom obstarávaní, čo spôsobuje prieťahy vo verejných súťažiach. Rezort dopravy uspokojilo, že na túto situáciu úrad reagoval v druhej novele, v ktorej sme zaviedli viacero opatrení na boj proti nekalým praktikám vo verejných súťažiach. Mrzí ma preto, že novela, ktorá mala opäť veci posunúť vpred, je paralyzovaná škodlivými pozmeňujúcimi návrhmi poslancov, pre ktoré ju pani prezidentka vrátila do parlamentu,” povedal Miroslav Hlivák.

Predseda úradu zároveň pripomenul, že spolu so svojou pracovnou skupinou z úradu chodí priamo do regiónov a vyhlasovateľov súťaží metodicky usmerňujú, aby kompetentní dokázali obstarať rýchlo a bez porušení zákona.

“Úrad je od môjho nástupu otvorený aj všetkým vyhlasovateľom súťaží. S dôverou sa môžu obrátiť na úrad či už v rámci ex ante posúdenia, či majú v poriadku prípravu súťažných podkladov, alebo v rámci metodiky. Dokonca spolu s kolegami chodíme priamo do terénu, teda po prvý raz zástupcovia úradu chodia školiť aj verejných obstarávateľov/obstarávateľov do ich regiónov a vysvetľujeme im zákon.” (tasr)

Zdieľať

Pellegrini si nemyslí, že zvýšenie a predĺženie bankového odvodu „zruinuje“ banky na Slovensku. Hovorí, že sú v dobrej kondícii. „Pán guvernér už musí hovoriť ako guvernér, iné by vám možno odpovedal, keby bol minister,“ reagoval premiér na Petra Kažimíra, ktorý pripustil, že odvod môže narušiť stabilitu sektora.

Hovorí tiež, že by bolo dobré, keby sa o stratifikácii nemocníc hlasovalo a reforma našla širokú podporu.

„Bola by veľká škoda, keby sme načas reformu zbrzdili tým, že nie je ochota sa politicky baviť. Najlepším signálom by bolo, keby sa o nej hlasovalo a našla by podporu,“ povedal v Sobotných dialógoch RTVS.

Predplaťte si informačného asistenta o ekonomike

Kúpiť predplatné

Aktivujte si ranný Ekonomický Newsfilter

Pozrite si ukážkuAktivovať