Jozef Mihál: Fico musí voči Dankovi hrať hru na urazených, predčasné voľby teraz nebudú

Keď ste sa dozvedeli, že Andrej Danko vypovedal koaličnú zmluvu, čo ste si pomysleli?

Prvé tri sekundy, že je to veľká haluz. Ale potom som si uvedomil, že 1. apríl nie je. Zase ma to ani veľmi neprekvapilo, lebo od neho sa dá čakať už naozaj všetko.

Už niekoľko mesiacov sa intenzívnejšie opakuje otázka, či je Danko horší ako Fico a Bugár. Je to diametrálne iný typ politika?

Je to iný typ politika. On si možno ani neuvedomuje, čo dostal do rúk. Nech je to akokoľvek, dokázal presvedčiť necelých 9 percent voličov a tak, ako sa rozdali žetóny po voľbách, sa stal veľmi dôležitou súčasťou koalície, bez ktorého to nejde. Tie jeho reči, ktoré sú na jednej strane kostrbaté, ale chcú byť veľmi vzletné, tie tri slová – hrdo, odborne, slušne, ktoré vyjadrujú, čo by chcel byť, nielen že to nie je schopný povedať bez svojho povestného papiera, ale tak, ako ho rok a pol poznáme v politike, je úplne zúfalé, čo predvádza. Teraz sa postupne ukazuje, prečo je koaličná kríza, že je to pre metódu rozkrádania a SNS chce mať na tom kradnutí väčší podiel. Je to úplné dno.

Rozdiel je v štýle, v miere chamtivosti, alebo v čom?

On je prírodný úkaz. To by ani najväčší režisér nezrežíroval, to je absolútne originálne.

Čo vám na to hovoria radoví poslanci SNS?

Mne je to tak trochu ľúto, pretože radových poslancov SNS vnímam ako slušných ľudí, ktorí sú inteligentní, aj väčšina z nich niečo vo svojom živote dokázala. Ale sú dosť odrezaní od toho, čo Danko ako predseda robí. On si robí vecí tak, ako sa rozhodol, alebo ako mu niekto z kruhu jeho tajuplných poradcov poradil. Radoví poslanci SNS tam nemajú žiadne slovo, možno je to horšie ako v prípade radových poslancov Smeru, ktorých sme vždy považovali za súčasť hlasovacieho zariadenia, to je ten povestný Laššákovej palec. Poslanci SNS sú na tom ešte horšie, lebo na rozdiel od niektorých smerákov sú to inteligentní ľudia, ale nemajú žiadny vplyv na to, čo sa v ich strane robí.

V utorok bola koaličná rada, ktorá má pokračovať v piatok. Čítate to tak, že Fico je veľmi nahnevaný, ale nakoniec sa dohodnú?

Vzťahy sú dosť vyhrotené, bolo by veľmi zvláštne, keby sa hneď na prvom stretnutí dalo všetko do poriadku. Fico musí voči Dankovi hrať hru na urazených, nie je možné, aby na základe hodinovej koaličnej rady odišli vysmiati. Je to niečo podobné, ako keď sa skladala vláda. Jedna z najväčších výčitiek tejto vláde bola, že ju zložili za týždeň, že nezohrali divadielko, aké je to komplikované, ako sa musia vedieť zladiť rôzne programové zámery. Aj z toho vyplynulo pre nich ponaučenie, že keď sa už hrajú na to, že sa pohádali a že sa de facto bijú o korisť pri delení eurofondov, tak to divadlo nemôže byť postavené na tom, že sa zrazu zázračne dohodnú. Samozrejme, ide aj o reálny výsledok, aký bude. Nejaké pretláčanie, keďže ide o desiatky, stovky milióny eur, tam logicky asi je.

Na Facebooku padla poznámka, že Andrej Danko dokázal iba to, čo pred ním dokázal Richard Sulík. V momente, keď na to nebol rozumný dôvod, skúsil položiť vlastnú vládu. Dankovi to nevyšlo.

Nesúhlasím s tým. Richard Sulík sa vtedy zaťal na eurovale, ale teraz sa koaličná kríza vybudovala na nedôvere pri rozdeľovaní, či skôr rozkrádaní eurofondov. To je veľký rozdiel v motivácii, prečo kríza vznikla. Richard Sulík v dobrom úmysle nechcel pripustiť, aby sme do eurovalu posielali financie, ešte k tomu nespravodlivým spôsobom. Viete o tom relatívne rozumne debatovať, nemusíte so Sulíkom súhlasiť, ale má to nejaké rácio. Ale toto je koaličná kríza postavená na tom, že my chceme viac kradnúť, ako ste nám dovolili. Takže potenciálny pád tejto vlády je len také pretláčanie sa ramenami. Danko to skúša a je to úplne niečo iné, ako to bolo vtedy.

Ale výsledkom toho, ako ste vy aj pán Sulík hlasovali z presvedčenia, bolo, že sa nakoniec k moci dostala skupina ľudí, ktorá bola úplne inde.

Bohužiaľ.

Napadlo vám teraz, že budú predčasné voľby, alebo to máte v hlave tak, že voľby budú naisto v roku 2020?

Začnem tým, že pán Danko vie konať skutočne veľmi prekvapujúcim spôsobom. Ak má však aspoň trochu pud sebazáchovy, tak by k predčasným voľbám nemalo dôjsť. No teraz použil neprimerane silnú zbraň. Ako politik hodnotím, že toto urobiť nemal. Je to niečo medzi neskúsenosťou, zlým odhadom situácie, lebo on osobne vyjde z toho s veľkou hanbou. Je to porovnateľné s jeho výložkami. Rátal by som tak na 50 percent, že budú predčasné voľby, no nie hneď teraz, ale možno o rok na základe nejakej ďalšej krízy. Je to podľa mňa dosť pravdepodobné.

Boli ste ministrom práce a veľa eurofondov išlo cez vaše ministerstvo. Máte pocit, že reakcia Európskej komisie bola teraz štandardná alebo bola oveľa rýchlejšia ako inokedy? Do akej miery mohla byť kompetentná, keď mala informácie naozaj iba z médií?

Ale veď to predsa nemôže byť tak, že Brusel sem pošle miliardy eur a povie, že rozdeľte si to, ako chcete. Práve o tom je povestná bruselská byrokracia, že ten proces je prísne strážený a vyhodnocovaný. A vždy boli aj korekcie, Brusel nám odmietol preplatiť pomerne veľkú časť peňazí, lebo niečo nebolo v poriadku. To, čo sa deje, je úplne škandalózne, pretože sú to štyri výzvy za sebou, je to obrovský balík peňazí. Pokiaľ viem, takú výčitku komisie sme v histórii Slovenska ešte nezaznamenali. Keď sme nastúpili po Tomanovej na ministerstvo, tak sme po uši spadli presne do tých istých problémov. Či to boli sociálne podniky, aktívne politiky trhu práce, skrátka prešustrované milióny. Strávili sme kopu času a energie vysvetľovaním v Bruseli. Predstavte si, že chcete robiť progresívne zmeny, aj eurofondy dávať na rozumné projekty a zrazu zistíte, že máte problém, lebo predchádzajúca vláda vám nechala semenište takého bordelu. A vy musíte obhajovať Tomanovú, pretože keď jej nezachránite kožu, oni vám tie peniaze potom nepriznajú. Hoci viete, že to bolo zlé a Brusel má pravdu, snažíte sa ju obhajovať a pred novinármi ututlať, že nejaký škandál je. Plavčan má pravdepodobne do istej miery pravdu, že to, čo sa tu teraz deje, sú procesy nastavené ešte z predchádzajúceho vládnutia.

Čo vám vtedy v Bruseli vyčítali?

Nezmyselné a neefektívne projekty, ktoré neplnili svoj cieľ. V sociálnych podnikoch sa pracovné miesta vytvorili tak, že ľudia, ktorí robili v súkromnej firme, odtiaľ odišli a zamestnali sa v sociálnom podniku, na ktorý išli desiatky miliónov eur. Účel vytvorenia nových pracovných miest sa teda nenaplnil, ani investovanie do strojov, lebo peniaze šli do drahých terénnych áut. Keď v Bruseli na to prišli, samozrejme nasledovala stopka. Alebo Rómovia sa vzdelávali spôsobom, že nejaká agentúra vytlačí stovky cédečiek, na ktorých je vzdelávací kurz, stojí to veľa peňazí, potom Rómov zavolajú do učebne a pustia im tam cédečko. Je to potemkinovská dedina, na ktorú tečú milióny eur.

Zbierate už podpisy na založenie strany?

Ešte nie. Keby som aj pripustil, že v novembri budú predčasné voľby, tak máme možno smolu, alebo voliči majú smolu, že našu stranu nemôžu voliť. Alebo si povieme, že dosť bolo leta, poďme do oblekov a poďme do ulíc zbierať podpisy. Keby sme to aj nestihli, poďme povedať Progresívnemu Slovensku, či by nás predsa len neprizvali na kandidátku.

Keď ste ohlásili, že chcete stranu, vám prischla prezývka, že ste zradcovia a im, že sú babráci.

To je nespravodlivé voči jedným aj druhým. Zradcovia aj babráci sú v politike, ale sú to úplne iní politici a iné strany. Progresívne Slovensko je partia ľudí, ktorých vysoko rešpektujem. Oni prezentujú ako svoju výhodu, že sú noví. Je to ich obrovská výhoda a zároveň je ich nevýhodou, že sú neskúsení. Keď si spomeniem, ako sme s Richardom Sulíkom zakladali v roku 2009 SaS, ako keby som videl ich. Samozrejme, je to iný príbeh, ale v niečom to je podobné. Držím im palce, aby čo najviac vyťažili z toho, že môžu voličom hovoriť – my sme noví, ničím nezaťažení politici. Na druhej strane nemajú tú skúsenosť, ktorú v politike musíte získať. Nehovorím o politikovi typu Béla Bugár, ktorý je v politike pomaly 30 rokov. To už je veľmi bradatá skúsenosť. Ale nie je zle, keď volič politika pozná z politiky. Keď ho nepozná z politiky, tak si povie, že je to úspešný podnikateľ, ale zaručuje to, že sa bude dobre správať ako jeho zástupca v politike, že nebude kradnúť a splní predvolebné sľuby? To volič nevie. Istú záruku mu dáva politik, ktorý má v politike istý príbeh. To sme my s Mirom Beblavým, ktorí nie sme v politike pridlho, ale ani nie prikrátko a už nejakú históriu za sebou máme.

Pár rokov dozadu ste boli na tej strane, ktorá hovorila, že Miroslav Beblavý – to je tá partia ľavičiarov.

Ja som ho niekedy vnímal ako ľavicového politika, keď začínal v SDKÚ.

Bolo to ako nadávka.

Vyplývalo to možno z toho, že on bol ten, kto ešte ako štátny tajomník u Ľuda Kaníka a potom u Ivety Radičovej ťahal projekty zavádzania rôznych príspevkov, dávok, kde človek prirodzene vníma, že je to ľavicová politika. Dnes ho vnímam ako človeka, ktorý sa snaží v prvom rade uľahčiť život ľuďom. A má za sebou výsledky. Zákon, ktorý presadil, pomohol znížiť percentá na hypotéky a mnohým ľuďom ušetril veľké peniaze. To je typický príklad Mirovho rozmýšľania a politiky, keď sa snaží zlepšiť ľuďom život a návrh sa nedá označiť ako ľavicový alebo pravicový, lebo je to o inom nastavení procesov v krajine, je to o vzťahu občana a banky. To sa mi na Mirovi páči. On prišiel s ideou zverejňovania platovej ponuky v inzerátoch. Možno to vyzerá ľavicovo, lebo je to na prospech zamestnancov, ale nie je to návrh, ktorý by zvyšoval administratívne zaťaženie alebo dane podnikateľom, alebo niečo, čo by štát len tak ľahkomyseľne rozdával. Mira Beblavého vnímam ako učebnicový príklad stredového politika.

V čom máte iné názory?

Nezhodli sme sa napríklad v tom, ako rýchlo sa má zvyšovať minimálna mzda, čo je pomerne dôležitá otázka. Miro je väčší zástanca vyššieho zvyšovania minimálnej mzdy. Ja skôr hovorím, že výška minimálnej mzdy je dôležitý ekonomický parameter pre nekvalifikovaného zamestnanca, pre ktorého to môže byť zásadnou bariérou na získanie pracovného miesta. Na druhej strane sa zhodujeme v tom, a predstavíme to aj spolu na septembrovej schôdzi, že daňové a odvodové zaťaženie zamestnanca s nízkou mzdou má oproti súčasnosti klesnúť prudšie.

Duo Beblavý a Mihál minimálne na slovenské parlamentné pomery je v takých parametroch ako kompetentnosť, čestnosť na tom veľmi dobre. Ale čo nám chýba, necítime tam nikoho, kto je typický víťaz, líder, ktorý všetko vyhrá. Beblavý má povesť politika, ktorý je presný, premýšľavý, ale veľa mocenských súbojov prehral. Často vám to vyčítajú?

Nikto nie je dokonalý. Mirovi aj mne možno vlastnosť väčšej dravosti chýba. Ale skúsme naučiť slovenského voliča a ak nám dá príležitosť, ukázať aj vo výsledkoch, že sa to dá robiť aj inak. Prečo by sa politika mala robiť tak, že kto vie viac zakričať a má väčšie ego, vyhráva. Skúsme to inak. Ešte v roku 2010 som bol z každého rozhovoru s novinármi nervózny, čo pokazím a často som sa nechal vmanipulovať do pozície, že takto to musíš povedať. Ale to nie je dobré. Človek má byť taký, aký je, to znamená prirodzený a na nič sa nehrať.

Keď si porovnáte to, ako Beblavému viac vecí aj v tomto parlamente prešlo a postavíte si vedľa toho 40 návrhov, ktoré vlani predložila SaS, prečo on aspoň niečo presadil a vy vtedy vôbec nič?

Rozdiel bol napríklad v načasovaní. Návrhy prišli na prvej májovej schôdzi, keď vláda ešte nič nepredložila, lebo to ani nemohla stihnúť a zrazu SaS obsadí celú schôdzu so 40 návrhmi. Ja som s tým veľmi nesúhlasil, považoval som to za akési gesto, ale prispôsobil som sa väčšine. Tie návrhy sú naozaj kvalitné. Ale v atmosfére, ktorá bola vtedy v parlamente, nemohol nikto čakať, že nová koalícia bude pozorne počúvať, čo návrhy obsahujú. Bolo to en bloc politicky odmietnuté a inak to ani dopadnúť nemohlo. Rozumnejšie je, keď chytíte jeden návrh a prezentujete ho, alebo si dohodnete stretnutie s ministrom a jeho odborníkmi a trpezlivo vysvetľujete.

Povedzte tri veci, ktoré by ste chceli najbližší rok presadiť.

Budeme navrhovať, aby sa odpočítateľná položka na zdravotných odvodoch nadviazala na rast priemernej mzdy, aby to nebolo tak, že z rastu minimálnej mzdy má viac štát ako zamestnanec. Ak sa zamestnávatelia a odbory nedohodnú, chceme, aby nová minimálna mzda bola 50 percent priemernej mzdy. Posledná známa priemerná mzda za rok 2016 je 912 eur, 50 percent z toho je 456 eur. O percente sa dá, samozrejme, diskutovať. Podmienkou je, aby aj odpočítateľné položky boli nadviazané na rast priemernej mzdy. Ale to nám v parlamente neprejde. No zrejme sa návrh v nejakej čiastkovej podobe na úrovni koaličných strán potom znova objaví v parlamente.

Za Kažimírom a Richterom nepôjdete?

Nie. Tu si nerobíme šance, že nám to prejde, lebo hovoríme aj o znižovaní daňového a odvodového zaťaženia. Budeme radi, ak diskusiu posunieme nepriamo. Za ministrom Richterom chcem ísť s návrhom, ako sa dá riešiť situácia žien, ktoré sú na materských a rodičovských dovolenkách a čakajú ďalšie dieťa. Chcem ho požiadať o podporu. Teraz som vydal knihu o materskej a mám spätnú väzbu od ľudí, ktorí vedia, že sa v Sociálnej poisťovni len čakalo na to, čo v nej zverejním, aby sa potom do Richterovej novely dostalo zamedzenie niektorých trikov na zvýšenie materskej. Chcem sa stretnúť s Richterom a uznám, že toto sú zle naformulované veci v zákone a treba s tým niečo urobiť, zároveň ho poprosím, aby aj on uznal, že sú veci, ktoré diskriminujú matky pri druhom pôrode. Výsledok bude, že aj štát niečo ušetrí, aj sa zabráni opakovaniu toho, že matky budú poškodené.

V televíznych debatách to vyzerá tak, že je medzi vami ako opozičným politikom a ministrom Richterom nezvyklá úcta. Zdalo sa nám to?

Obaja si uvedomujeme, že pozícia ministra práce, sociálnych vecí a rodiny je veľmi komplikovaná. Je to určite jeden z ťažších rezortov a ten, kto ho zastáva ako-tak kompetentne, si zaslúži úctu. Na Richtera môže hocikto povedať rôznu kritiku, ale na druhej strane ako politik si tam nepočína zle. Má výhodu v tom, že má podporu premiéra. Ja si ministra Richtera vážim v tom, že ako prvý minister je druhýkrát za sebou ministrom práce. Nie je to jednoduché a je to naozaj stresujúca pozícia. Moja úcta nie je bezhraničná. Veľa vecí robí zle. Buď preto, že má iné politické zmýšľanie ako ja, ale aj preto, lebo mnohým veciam nerozumie a nechá sa veľmi ľahko opiť rožkom často od vyhorených a nie veľmi kompetentných úradníkov. Naozaj nerozumiem tomu, prečo v kauze Čistý deň stojí na strane toho zariadenia. Za tým musí niečo byť. V politike treba zachovať určitú kultúru a diplomaciu, nie som zástanca hulákavého prístupu.

Prečo ste písali knihu práve o materskej? Dávate tým najavo, že Smer kašle na rodinnú politiku?

Je naozaj reakciou na to, že za posledných päť rokov sa v rodinnej politike urobilo veľmi málo. Všetko, o čom píšem, je v rámci platných zákonov, ale sú to veci, o ktorých ľudia nevedia. Napríklad vojaci, colníci, hasiči či záchranári, ktorí spadajú pod systém sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov, nemajú v zákone možnosť byť na platenej materskej. Berú to ako skrivodlivosť a ja tiež. Ale nikomu doteraz nenapadlo, že môžu využiť systém civilného dobrovoľného nemocenského poistenia. O tom vojaci a policajti vôbec nevedia. Pokojne sa môžu prihlásiť do Sociálnej poisťovne na dobrovoľné nemocenské poistenie. Vtip je v tom, že civilný zamestnanec, ktorý je povinne poistený ako zamestnanec, nemôže mať dnes po Richterových zmenách dobrovoľné nemocenské poistenie a tak si otcovskú materskú ešte vylepšiť, ale policajt, ktorý nemá materskú z toho svojho zabezpečenia, sa môže prihlásiť na dobrovoľné nemocenské poistenie v Sociálnej poisťovni a keď to urobí takticky správne, tak ako sa to podľa zákona urobiť dá, vie do rodiny priniesť 3400 eur za svoju materskú. A keby mal dve deti, tak je to dokopy 11-tisíc eur. A ľudia o tom nevedia. V knihe dostanú návod, že to takto funguje.

Koľko kníh o materskej ste už predali?

Náklad bol 2000, po troch týždňoch je predaných 1200 kníh.

Keď ekonómovia z tímu Hodnoty za peniaze na ministerstve financií zverejnili zoznam opatrení v rodinnej politike, ani vy ste tým neboli veľmi nadšený. Prečo?

Ja si ľudí na ministerstve financií, ktorí robia v IFP alebo v tíme Hodnoty za peniaze, vážim. Ale tu by si zaslúžili naložiť, pretože v návrhu opatrení, ktorý zverejnili, je niekoľko vyslovených nezmyslov a sú tam veci, o ktorých by nemal úradník otvorene hovoriť. Aj keď to chce Štefan Kišš napísať, minister financií by nemal dovoliť, aby to šlo na verejnosť.

Napríklad?

Napríklad že rodičia by za vysokoškolákov nemali dostávať daňový bonus a prídavky na deti. Je to politicky veľmi citlivá vec. Aj Radičovej vláda o tom uvažovala, to si povedzme otvorene, ale v situácii, keď bol vysoký deficit a hľadali sa možnosti, ako ušetriť. Toto bola jedna z možností, ale zamietli sme ju. Oni to zverejnia v situácii, keď je rozpočet v najlepšej kondícii historicky za celú éru Slovenska. To bude znamenať, že deti budú ešte viac utekať do škôl v zahraničí. Alebo ročné zúčtovanie sociálnych odvodov. To, ako to oni prezentovali, vo mne vyvolalo dojem, že chcú urobiť takú verziu ročného zúčtovania, ktorá bude absolútne nespravodlivá voči poistencom.

Čo by mali robiť, ak nie prichádzať s návrhmi?

Je veľmi správne, že sa chceli na to pozrieť, len sa im to nepodarilo a pokazili si imidž. Na ministerstve práce je síce skromný analytický útvar, ale necítiť veľmi jeho prítomnosť. Chýba mi analýza a tak si ju robím postupne na kolene, ako by sa dal podporovať návrat matiek do zamestnania. Hlavne problém je pri 3- až 5-ročných deťoch, pre ktoré nie sú miesta v predškolských zariadeniach.

Keď ste odišli z SaS, kontaktoval vás neskôr Richard Sulík, či sa nevrátite späť?

Ja som neodišiel z SaS tak, že som sa zle vyspal a v afekte som povedal, že odchádzam zo strany. Odišiel som z nej na tretí pokus. Najprv sa po mojej vyhrážke niečo zmenilo, tak som ostal, potom znova. Ale tretie rozhodnutie už bolo v rovine, že v mojom vnímaní sa už Sulíkove postoje dostali za čiaru a už som neriešil, že ak sa to zlepší, zostanem. Vyhodnotil som to tak, že to je už pre mňa nezvratný proces. Bolo to vyvrcholenie mojej nespokojnosti, ktorá trvala niekoľko rokov.

V tom čase ekonóm Marián Jánoš zverejnil blog, v ktorom spochybnil prepočet odvodového bonusu.

To bolo až mesiac po mojom odchode. Vnímal som to už tak, že Sulík má problém, lebo si to bude musieť sám obhajovať. Trochu som sa divil, že Sulík sa do tej obhajoby príliš nehrnul, čím si príliš nepomohol. Zobral do partie Petra Cmoreja, veľmi šikovného chalana, ktorý má perspektívu v politike aj odborne, ktorý mu možno trochu zachraňuje kožu, ale nevyzerá to dobre, pokiaľ ide o obhajobu.

Pod čo z odvodového bonusu by ste sa teraz podpísali?

Odvodový bonus má veľmi veľa pozitívnych myšlienok, ktoré by sa mali zaviesť do praxe. Dnes keď začnete zarábať, štátna dávka, ktorú ste predtým poberali, vám začne veľmi prudko klesať a pri istej nízkej úrovni príjmu klesne úplne. Keď začnete robiť oficiálne, zarobíte o pár eur viac, ale tá dávka je preč. Zvažujete, či sa vám oplatí chodiť do práce, alebo zostať na dávkach a chodiť na fušky. Jednou z dobrých myšlienok je veľmi postupný pokles štátnej dávky s narastajúcim príjmom. Veľmi dobrá myšlienka je zjednodušenie systému, treba sa len spoločensky dohodnúť na správnej hranici. Sulík to berie možno pre niekoho veľmi drasticky. Namiesto stoviek rôznych príspevkov a dávok, napríklad pre invalidov, kde sú kompenzačné príspevky, ktorých je niekoľko desiatok, navrhuje jednu špecifickú dávku odstupňovanú podľa stupňa postihnutia. Dá sa diskutovať o tom, či je tento prístup dobrý, možno by sa mohol prijať kompromis. Napríklad dajme tým invalidom nadštandardnú dávku, ale nechajme aj niektoré mimoriadne dávky na mimoriadne príležitosti, ako je prerábka kúpeľne na bezbariérovú, či kúpa motorového vozidla. Ale je to dobrý nápad zjednodušiť prebujnelý systém.

Čo tá miera deficitnosti systému odvodového bonusu, ktorú vyrátali aj INESS aj INEKO?

To je otázka nastavenia systému. Pozrite sa, perpetum mobile ešte nikto nevymyslel. Sulík nehovorí správne, keď hovorí, že to na jednej strane nezaťaží štátny rozpočet a na druhej strane to bude pre všetkých ľudí znamenať vyššie čisté príjmy. To kvázi ušetrenie bude na tom, že zmiznú rôzne podivuhodné dávky a rôzne výnimky. Samozrejme, že budú možno desaťtisíce ľudí, ktorí doplatia na zavedenie odvodového bonusu, lebo dnes využívajú, nazvime to, výnimky v systéme, alebo dostávajú príspevky, ktoré by v novom systéme nemali. No nedá sa vymyslieť systém, ktorý by bol aj lacnejší, aj by pre ľudí generoval vyššie čisté príjmy. Ale jednoduchší systém znamená nižšie náklady na strane zamestnanca, zamestnávateľa aj štátu.

Skúste povedať jednoducho, v čom bude sociálna politika vašej strany iná na rozdiel od tej, čo robí Smer a navrhuje SaS.

SaS sa príliš sústreďuje na otázku samotných daní a odvodov. Veľmi málo hovorí o sociálnych službách najmä pre starších ľudí, zdravotne postihnutých, ale aj pre rodiny. Smer sa síce štylizuje, že je sociálna demokracia, ale žiaden program nemá. Zákon o sociálnych službách, ktorý zaviedla Tomanová, je neuveriteľne zlý a Richter s tým šiesty rok nič poriadne nerobí, len sa snaží niečo plátať, aj to robí zle. Nevedia to robiť, nemajú systémové myslenie, žijú odtrhnutí od ľudí a od praxe. My chceme priniesť veľmi zaujímavý a komplexný program v sociálnej politike. Vidíme, že to neriešia vládne strany, nerieši to ani SaS, sčasti to rieši OĽaNO, ale to sú skôr nesystémové výkriky ako niečo, čo by malo koncepciu.

Keď sa dnes pozriete do parlamentu a na strany, ktoré by v ňom mohli byť, s ktorými by ste sa tešili na spoluprácu a vedeli by ste si ju predstaviť a kto neprichádza do úvahy?

V prvom rade si viem predstaviť spoluprácu s SaS, je tam množstvo kompetentných ľudí. Spoluprácu si vieme predstaviť aj s OĽaNO, aj keď je to nepredvídateľná partička a musia sa dať trochu dokopy, čím vlastne chcú byť. Myslím si, že KDH pod vedením Lojza Hlinu má našliapnuté do parlamentu a to by mal byť tretí prirodzený partner. Nezabudnime na Progresívne Slovensko. Nevieme, ako sa naša spolupráca vyvrbí – tu ja verím v spoločnú kandidátku. To sú už štyri politické zoskupenia, veľký zlepenec. Z hľadiska súčasných strán, budete sa čudovať, ale rešpektujem Borisa Kollára. Nech má históriu akú chce, myslím si, že jeho skutky vlani na jar ukázali, že nechce byť súčasťou vládnej mafie a kolaborujúceho spolku. Aj keď možno po odbornej stránke to nie je také ideálne, myslím si, že by vedel pomôcť. So škrípaním zubov aj s Mostom-Hídom. Mám taký silný pocit, že Bugár stráca podporu už aj v južných regiónoch. Či sa dostanú do parlamentu, ťažko povedať, možno po nejakej internej reforme a priznaní si chýb, ktoré urobili, by sa dalo s nimi vládnuť. Ale skôr predpokladám, že do parlamentu postúpi buď SMK, alebo nová politická sila, ktorá vznikne z týchto súčasných dvoch strán možno pod vedením Zsolta Simona. S nimi by sa už dalo potom naozaj spolupracovať.

Zsolta Simona ste povedali, lebo vám to práve napadlo, alebo sa niečo deje?

Je to skúsený politik, ktorý vie, čo chce. V posledných dvoch-troch voľbách bol medzi maďarskými voličmi druhý najpopulárnejší a ak si uvedomia, že tu stále je, možno sa od Zsolta Simona dočkáme prekvapenia, že to zoberie do svojich rúk.

A čo Smer a SNS?

Smer vylučujeme absolútne. Viete, v tom sa možno trochu líšime od Progresívneho Slovenska, ktorí dokážu v internej debate uvažovať spôsobom, že keď to už inak nepôjde, tak so Smerom očisteným o Kaliňáka, Fica by to šlo. My si myslíme, že to nepôjde za žiadnych okolností, je to jednoducho mafiánska organizácia, kde každý, kto je aspoň na nejakej úrovni riadenia, veľmi dobre vie, v akom spolku sa nachádza. Nemôžem povedať, že keby bol predsedom Smeru Pellegrini, ktorý je vcelku sympatiak, tak je to v pohode. Smer je strana, ktorá je nereformovateľná a s ktorou slušná vláda nemôže vzniknúť. Do takej vlády, kde by bol Smer, my nepôjdeme. Ani s Kotlebom, to je bez diskusie. A SNS je tá najťažšia politická otázka. Slušilo by sa vám povedať, že v žiadnom prípade, ale keď to dopadne tak, že so SNS sa bude musieť predsa len rátať a musíte si vybrať, či to necháte novému kvázi zreformovanému Smeru s nejakou partičkou, alebo to chytíte do rúk aj s tým, že tam bude SNS, aj so škrípaním zubov pripustíte vládu so SNS.

Je pre vás Smer väčšie nebezpečie ako SNS?

Áno. Je to najmä preto, lebo v SNS je síce niekoľko politikov, ktorí nerobia dobre, ale väčšina súčasných poslancov nie sú zlí ľudia, dalo by sa s nimi robiť. Nechcem im povedať, urobte prevrat, to je ich vec. Ak si mám vybrať, či ďalšia korupčná vláda so Smerom, alebo slušná reformná vláda, ale aj so SNS, tak si radšej vyberiem tú druhú možnosť.

Kedy máte ustanovujúci snem a je aj iný kandidát na predsedu ako Miroslav Beblavý?

Najneskôr v novembri sa oficiálne predstavíme a spustíme zber podpisov, ale myslím si, že aj skôr. Strana by mala byť založená do konca roka. Potom budeme uvažovať o ustanovujúcom sneme. Máme obmedzené finančné zdroje, to je ten najväčší problém. Chuť by bola, ľudia sú celkom fajn, tím je viac-menej postavený, len my nie sme stranou, ktorá by mala za sebou finančné pozadie. Máme rozpočet niekoľko desaťtisíc a nie je to jednoduché. Pokiaľ ide o predsedu, rysujúcim sa kandidátom je Miro Beblavý. Ja som už dávno povedal, že nemám takú ambíciu, ja politiku preto nerobím. Vhodnejšieho kandidáta ako je on nepoznám. Skutočne je dobrý, má v sebe veľa energie a má veľkú schopnosť vyrásť na lídra.

Anton Zajac z Esetu vám dal pár tisíc eur.

Bolo to symbolických dvetisíc eur.

Určite ste o tom s Beblavým hovorili, ako získať priazeň sponzorov a zároveň sa nedostať do prúseru, ako sa dostala Sieť s podnikateľom Baranom. Miroslav Beblavý to zažil na vlastnej koži, keď to pochopil, bolo už neskoro. Ako to máte vymyslené?

Budeme oslovovať menších sponzorov, ktorým nebude ľúto dať sto, možno tisíc eur v prospech strany, ktorá im môže pomôcť v ich živote bez toho, aby niečo od toho očakávali, len to, že sa bude robiť slušná politika. Pozrite sa, ja osobne – aby to teraz moja žena radšej nečítala – sa snažím z nášho rodinného rozpočtu niečo uchmatnúť. Makám ako šroubík, do konca roka mám naplánovaných 50 seminárov, aby som mal čím prispieť do straníckej kasy. Vidím to tak, že ak sa nám nebude veľmi dariť zháňať drobných sponzorov a my potrebujeme asi pol milióna eur na volebnú kampaň, ak budeme kandidovať sami, budeme musieť ísť do nejakých pôžičiek. Nehovorím o pôžičkách typu Fio banka a o podivuhodných záväzkoch, ale o tom, že to poskladáme z vlastných zdrojov a budeme sa spoliehať na to, že budeme vo voľbách úspešní. Miro má negatívnu skúsenosť zo Siete, ja mám z SaS pozitívnu skúsenosť. Dá sa to robiť férovým spôsobom a s úspechom. Môžem vám potvrdiť, že SaS začínala takýmto spôsobom a pokiaľ máte 7 miliónov ako SaS za jedny voľby, z toho vie strana aj úspešne žiť, aj robiť volebné kampane. Máte čisté svedomie a pokojný spánok. Dá sa to takto robiť.

V prípadnej budúcej vláde chcete byť ministrom práce?

Ja to nerobím preto. Moja osobná ambícia nie je byť členom vlády. Je to 24-hodinový stres 7 dní v týždni a rodina tým trpí. Ja sa nikam netlačím. Mojím osobným cieľom je v tých ďalších voľbách poraziť to, čo tu dnes je a robiť slušnú politiku. Pokojne si viem predstaviť, že budem radovým poslancom v parlamente, ale podľa možnosti na strane vládnej koalície. Ak by som mal byť po ďalších voľbách opozičným poslancom, budem to hodnotiť ako neúspech a veľké sklamanie a neviem, či by som tam zostal.

Koncom minulého roka ste povedali, že hitom tohto roka bude zakladanie živností, teraz propagujete materskú pre otcov. Máte ešte v zásobe nejaké odporúčanie?

Teraz sa venujem uvádzaniu knižky o materskej. Prekvapuje ma, koľko ľudí sa ma pýta na veci, ktoré sú triviálne. Principiálne ma mrzí, že ľudia sa nevyznajú do vecí, nevedia, ako to funguje a aké majú práva. Snažím sa šíriť osvetu. A to s tými živnosťami platí, 60-percentné paušálne výdavky a 20-tisícový strop, to je pre SZČO s vysokými príjmami doslova daňový raj. Ale pre tých, ktorí živoria z piatich stoviek mesačne, je to vďaka povinným minimálnym odvodom katastrofa.

Keby ste boli ministrom, nechali by ste živnostníkom také paušálne výdavky?

Pragmaticky poviem, že by som to musel takto nechať.