Denník E

Najnovšie články© N Press s.r.o.

Nie je dobré, keď sa Danko dostane k mikrofónu a hovorí, že nechce žlté vlaky, vysvetľuje minister Érsek

Minister dopravy Árpád Érsek – Foto N Vladimír Šimíček
Minister dopravy Árpád Érsek – Foto N Vladimír Šimíček

Minister dopravy Árpád Érsek (Most-Híd) sa o koaličnej kríze dozvedel v pondelok ani nie hodinu pred začiatkom plánovaného interview. Bolo zjavné, že ani on nemal viac informácií ako médiá, ktoré sa o kríze dozvedeli z listu predsedu SNS Andreja Danka. V rozhovore napokon vysvetľuje aj vzťahy s predsedom parlamentu, ktorý sa sám pasoval za človeka zodpovedného za železnice.

Minister opisuje aj svoje vzťahy so Smerom – na jednej strane je v spore s Kažimírovými ľuďmi z Útvaru hodnoty za peniaze a zároveň Érsek rieši aj problémy, ktoré v minulosti pri stavbe diaľnic vyrobil štátny tajomník za Smer Viktor Stromček. V rozhovore nájdete aj ministrovo vysvetlenie, prečo bude D1 hotová najskôr v roku 2025 a ako to bolo s ľuďmi blízkymi Mostu a Smeru pri výkupe pozemkov pod bratislavský obchvat. 

Aj vy ste zostali prekvapený informáciou, že SNS vypovedala koaličnú zmluvu. Ako ste pochopili, čo sa vlastne stalo?

Pravdupovediac aj mňa sa pýtali niektorí poslanci, ktorí nie sú z Bratislavy, čo sa vlastne stalo. Tak som zapol rýchlo televízor a pozeral som, že pán Danko chce revíziu koaličnej zmluvy. Preto som vás privítal s tým, aby ste mi povedali, čo sa vlastne deje.

Toto ministerstvo by ste vymenili? Napríklad že by pán Ďurček, ktorý tu je štátny za SNS, bol ministrom?

Ktovie, či sa bude niečo meniť… A tu už bolo toľko ministrov za krátky čas. Ja osobne nevidím dôvod, aby ma vymieňali, ale politika sa robí hore na kopci. Ja potom len musím akceptovať politické rozhodnutie.

Érsek: Dankovi som vravel trikrát: nechaj ten RegioJet na pokoji. Autorka: Martina Koník

 

Spätne – zobrali by ste ponuku robiť ministra dopravy znova?

Syn mi povedal: otec, dobre si zváž, do čoho ideš. Nie som najmladší, len Jano Richter je spomedzi ministrov starší ako ja. Pre mňa ako pre športovca to však bola výzva. Robil som navyše štátneho tajomníka na ministerstve dopravy už za Radičovej vlády a teraz znova. Tak som sa nezľakol a šiel som do toho.

Tipujeme, že v najhoršom stave ste našli Národnú diaľničnú spoločnosť.

Hneď ako som nastúpil, som v NDS vymenil generálneho riaditeľa (z funkcie odišiel Róbert Auxt v tom čase za Sieť, pozn. redakcie). V NDS potrebujete mať riaditeľa, ktorému veríte. No on dva dni pred odchodom, keď už bolo jasné, že odchádza, podpísal tender na výstavbu úseku D1 Budimír – Bidovce.

Z éry Jána Počiatka vám zostali aj ďalšie neuzavreté vytendrované diaľnice. Obchvat Čadce v prepočte za 42 miliónov eur za kilometer a juhozápadný obchvat Prešova – cenový rekord celej D1 v cene 45 miliónov za kilometer.

Pri Čadci ma tlačil termín. Keby som to nepodpísal, 80 miliónov eur z európskych fondov by prepadlo. Nemal som preto čas skúmať, či tam bol dobrý tender. Na druhej strane som vedel, že Čadca potrebuje tú cestu, pretože kamiónová doprava tam ľuďom dlhodobo znepríjemňuje život. Druhý vytendrovaný úsek, D1 pri Prešove, každý napádal. Ešte Auxt však poslal akceptačný list víťazovi tendra, tak čo som mohol ja spraviť? Dal som aspoň výsledok preskúmať Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline. Mali prezrieť jednotkové náklady z víťaznej ponuky a zistiť, či nie je predražená, a určiť tak možnú úsporu.

Čo ste urobili potom?

Keď som od Žilinčanov dostal dokumenty, objednal som sa u pána premiéra. Zobral som so sebou zapečatené obálky a premiér sa ma pýtal, koľko je tam vypočítané možné šetrenie. Povedal som, že neviem, veď len teraz to otvorím. Tak som to otvoril, a bolo tam mínus 6 percent z ceny.

Čo na to premiér?

Premiér povedal: pán minister, konajte, ako uznáte za vhodné. Tak som konal. Sadol som si s dodávateľmi a povedal som: tu je môj návrh. Mohol som znížiť cenu priamo o 5 miliónov, čo povoľuje zákon o verejnom obstarávaní, ale ja som povedal, že je to málo, že musím získať 15 miliónov. Tak sme sa dohodli: 5,2 milióna eur spustili hneď dodatkom a ďalších 10 miliónov sme našli na opatreniach, ktoré spravia v rámci stavby.

Na stole vám zostal aj Atlas pasívnej infraštruktúry – IT systém za približne 40 miliónov eur.

Zavolal som si Telekom ako dodávateľa s najnižšou ponukou v tendri. Povedal som: odprezentujte, čo to dá občanovi – mne, Érsekovi zo Šamorína, keď sa na to pozriem. Nechcem hodnotiť, či bol projekt predražený, alebo nie, ale jednoduchému občanovi nedal to, čo som očakával.

Skôr sme to chápali tak, že vám podpredseda vlády Pellegrini povedal, že sú tam také prúsery, že by nám to Európska komisia nepreplatila.

Toto som nekomunikoval s Pellegrinim. Konal som podľa najlepšieho svedomia a vedomia. V konečnom dôsledku potom sme sa aj s Pellegrinim zhodli, že tento tender nespĺňa to, čo od toho očakávajú občania. Pravda, Telekom sa odvolal, lebo cena bola akceptovaná a ja sa som to zrušil. Podobne som postupoval pri súťaži na zabezpečenie organizácie a propagácie podujatí v zahraničí, kde sa prihlásila len jedna firma. Povedal som, že ani to nepasuje, a škrtol som to. Teraz je vonku opakovaná súťaž, ale nie na jeden rok, teraz som ju vypísal na 28 mesiacov a uvidíme, ako sa uchádzači prihlásia. Mali sme nadväzne na to problémy zabezpečovať výstavy v Londýne, zámorí, robili sme všetko vo vlastnej réžii, ale jednoducho som nebol s tou súťažou stotožnený. Tretia podobná vec, ktorú som zrušil, bola 17-miliónová zákazka na poradenské služby k eurofondom. Toľko peňazí by sme nevyčerpali, aj keď to bola rámcová zmluva. Navyše, tendrovali sa aj položky, ktoré už nepotrebujeme. Vypíšeme novú súťaž, cenu za poradenstvo na všetky eurofondové projekty sme odhadli na 5 až 5,5 milióna eur.

Boli však aj veci, ktoré ste kritizovali, ale nezrušili – napríklad betónový povrch, ktorý sa odporúča na najfrekventovanejších diaľniciach, bude aj na obchvate Prešova, kde sa predpokladá oproti iným častiam D1 len nízka intenzita dopravy.

Každý dával v tendri ponuku na betón, nemohol som zmeniť betón na asfalt, lebo by som zmenil podmienky verejného obstarávania a musel by som zrušiť celú súťaž.

Paralelný tender, kým sa čakalo na posudky zo Žiliny, sa nemohol predpripraviť? Šlo o vyše 300 miliónov eur a veľké podozrenie z kartelu.

Keby sme to začali znovu tendrovať, tak možno ďalších 5 rokov nebude obchvat Prešova. Poznáte to: vypíšeme novú súťaž, kto nevyhrá, ten ju napadne a budú sa dookola odvolávať.

Akú úlohu vám dal Béla Bugár, keď vás vybral za ministra?

Plnenie programového vyhlásenia vlády. Je tam dotiahnuť do konca obchvat Bratislavy, čiže R7 a D4. Je tam R2 od Zvolena na Košice, okolo ktorej teraz bolo veľké haló. Bola tam R4 – severný obchvat Prešova.

Zdroj: NDS

Programové vyhlásenie vlády je koncipované široko. Pán Bugár vám nič konkrétne na toto volebné obdobie nezadal?

Áno, je koncipované široko, ale ja neviem postaviť celú R2. Viem tam stavať 4 úseky.

Začať stavať.

Áno, začať, nie postaviť, to je dôležité. Treba sprocesovať to, čo je najlepšie pripravené. Musíme sa pozerať, čo je na R2 tak dobre pripravené, že v roku 2019 môžeme začať pracovať. To znamená, že ja v roku 2018 musím vypísať súťaž a musím mať finančné krytie. Napríklad úseky Mýtna – Lovinobaňa, Bátka – Figa. To sú dva jednoduché úseky, musíme na ne nájsť peniaze. Nebudeme ich však platiť v roku 2019, takže nepotrebujeme naraz na jeden úsek 200 miliónov eur. Peniaze potrebujeme postupne, vždy platíme vtedy, keď je nejaký míľnik dokončený.

Stále dostávate tú istú otázku vy aj vaši kolegovia, že kedy by pri tom, čo je dnes možné naprojektovať a skúsiť tendrovať, podľa vás došli peniaze, ktoré v rozpočte sú.

Ja mám rozpočet a harmonogram o tom, že v ktorom roku potrebujem koľko peňazí, na ktorú stavbu. Nielen na toto volebné obdobie, ale aj pre mojich nástupcov, aby mala výstavba koncepciu. Tento rok by mohol ísť do tendra úsek Mýtna – Lovinobaňa – Tomášovce, potom R4, čiže severný obchvat Prešova prvá etapa. Druhá etapa je ešte na posudzovaní Útvaru hodnoty za peniaze. Ďalšie by mohli ísť do tendra v budúcom roku. A presne viem napočítať, že v ktorom roku na ktorú stavbu koľko potrebujem peňazí.

Čo vlastne nahnevalo Bélu Bugára, keď sa vybral na Sorošku podporiť protestujúcich?

Napríklad keď analytici z Útvaru hodnoty za peniaze povedali, že na Soroške stačí rozšíriť cestu namiesto plánovanej rýchlostnej cesty s tunelom. Smerom na Sorošku dole už je od Košíc rozširovaná cesta, ale hore, kde to stojí celé, sa cesta nedá rozšíriť. Neviem, z čoho tí chlapci vychádzali. Pozrite sa aj na tieto dokumenty. V roku 2007 úrad životného prostredia Rožňava píše, že horský priechod Soroška je nutné zásadne riešiť s vybudovaním tunela. Predpokladáme najmenšie škody na životnom prostredí, píše sa tam. Štátna ochrana prírody v roku 2007 teda jednoznačne píše, že úsek Soroška je potrebné realizovať v tunelovom variante a akékoľvek iné riešenie je neprípustné z dôvodu veľkých zásahov do krajinného rázu, jednotlivých biotopov. Toto už bolo napísané v roku 2007 – a my to teraz ideme znovu skúmať?

Prečo tá emócia, ak ide iba o pokus o debatu? Navyše v minulosti sa viackrát ukázalo, že ani kľúčové podklady k diaľniciam nesedeli.

Napríklad povedali aj to, že na úseku R2 Bátka – Figa stačí pridať vedľa ďalší pruh. Tak som povedal nie, Bátka – Figa môže ísť polovičným profilom (namiesto štyroch pruhov rýchlostná cesta s jedným pruhom pre každý smer), ale v inom variante – musí obísť dedinu.

Od Zvolena na Košice máme 150 kilometrov cesty v chudobnom regióne, často sú tam terajšie cesty vo veľmi zlom stave a s nízkou intenzitou dopravy. A diskusia je o tom, či sa tam bude R2 stavať ďalších 15 až 20 rokov, alebo sa skúsi druhá možnosť, urobiť rýchlo tie miesta, kde je najväčší problém, a tak s tým celým za 3-4 roky aspoň pohnúť.

Chvalabohu teraz už sme ten problém odbúrali, minulý týždeň o tom padli vyjadrenia po koaličnej rade. Potrebovali sme túto podporu. Keď mi povie niekto, že na juhu nepotrebujeme cesty, lebo to nebude mať vplyv na zamestnanosť, tak to mi vadí. Všade, kde máte na Slovensku cesty alebo rýchlostné komunikácie, vždy máte nezamestnanosť pod 10 percent, oni tam majú 20 percent. V poriadku, hľadajme technické riešenia, ale neflekujme.

Neflekujme?

Že tu spravíme kúsok, tam nespravíme kúsok. Chcem presadiť, že poďme postupne, vieme, kde treba plný a kde polovičný profil.

Oprava a rozširovanie ciest prvej triedy o obchvaty obcí je z vášho pohľadu pre juh Slovenska málo, ale polovičný profil je v poriadku?

Poviem inú vec. Chcem zlúčiť NDS a Slovenskú správu ciest (SSC). Viete prečo? Pretože investície v SSC sú podhodnotené. Každý nám vyčíta, že neopravujeme cesty prvej triedy, kde je najväčšia premávka, ale poviem vám riešenie. Spočítal som si, že na mýte vyberáme z ciest prvej triedy približne 60 miliónov eur. Tie patria SSC, nie NDS, lebo ona zabezpečuje cesty prvej triedy, preto ich chcem zlúčiť. Keď viem, že mám 60 miliónov, tak sa dostaneme postupne tam, kde sú Rakúšania. Nebudeme teda čakať, kým je cesta v havarijnom stave, ale budeme to opravovať priebežne. SSC navyše nemá ani jeden stroj, zazmluvňuje iných a tí robia opravy ciest prvej triedy. A NDS-ka má stroje, ktoré by mohli pomôcť SSC na cestách prvej triedy. Viete, koľko máme havarijných stavov na mostoch prvej triedy?

Veď práve o tom je debata. Vy už ste sa mali teraz hádať s ministrom financií Kažimírom, nech vám dá peniaze navyše pre SSC na opravy ciest prvej triedy a dať trebárs o tých 60 miliónov menej NDS.

Dobre, ale keď ich zlúčim, bude to automatické.

Dosť kriticky sa vyjadrujete o stave, v akom je príprava diaľnic. Štyri roky mal diaľnice na starosti terajší štátny tajomník Viktor Stromček (Smer). Ako s ním vychádzate? Ste spokojný s jeho prácou? Má ešte nejaké kompetencie pri diaľniciach?

Stromček je štátny tajomník, rozhoduje minister, to sme si povedali na začiatku. Tým, že tu bol štyri roky, má najviac informácií. Je to politická funkcia, nebudem hovoriť, že je najlepší odborník na svete. Je to nominant Smeru, aj to viete. Spoznal som ho, keď som bol štátny tajomník za vlády Radičovej a rokovali sme o rozširovaní Rovinky. Stromček bol vtedy na bratislavskom magistráte. Teraz každý naňho veľa hovorí. Ja na to reagujem, že ak má naňho niekto z občanov podozrenie, že konal protizákonne, tak nech to rieši s príslušnými orgánmi. Teraz mám povedať Stromčekovi, že choď preč z projektu obchvatu Bratislavy D4, R7?

Takže mu dôverujete alebo nie?

To nie je o dôvere, v žiadnom takomto podniku to nie je postavené na dôvere. Ja mu dávam otázky, on musí na moje otázky odpovedať, a ja rozhodujem. Aby som však poznal do detailov koncesnú zmluvu na obchvat, ktorú oni pripravili, to odo mňa nechcite. On vie, ako to bolo. Ja mu len zavolám: Viktor, prečo je to tak? Prečo to nemohlo byť inak? Tieto otázky mu dávam.

Do akého veľkého problému sme sa dostali vinou toho, že štát neplní termíny, ktoré má v koncesnej zmluve o bratislavskom obchvate?

Ako štátny tajomník som bol pri tom, keď poklepali základný kameň. Myslel som si, že všetko je v najlepšom poriadku. No postupne, keď som už ako minister preberal agendu spoločne so Stromčekom, dopracovali sme sa k tomu, že nie je všetko v najväčšom poriadku. Na NDS-ke sa medzitým ľudia kompletne dvakrát vystriedali. Riešim to na dennodennej báze, dnes som tu mal generálneho riaditeľa NDS (Ján Ďurišin, pozn. red.). Spravili 11-tisíc zmlúv na výkup pozemkov pod obchvat, ktoré boli v poriadku vrátane tej Bugárovej, a pri zopár pozemkoch sa to zaseklo. Poznám celú tú situáciu okolo pozemkov.

Érsek zverejní pozemkové zmluvy pod budúcim obchvatom Bratislavy. Autorka: Martina Koník

Poznáte tú situáciu okolo Bugárovho pozemku?

Poznám, poznám. Aj viem presne, kde je tá parcela.

Mal tam nakúpené aj František Hideghéty, bývalý šéf Slovenského pozemkového fondu. On predal NDS-ke tiež veľkú rozlohu pod obchvat Bratislavy.

Viete, ako sa Hideghéty dostal k tomu pozemku? Kúpil od toho, kto to mal na dražbe, a vy mu teraz takmer idete odrezať ruku. Pamätám sa presne na tú parcelu ohradenú na Kvetoslavovskej ceste. Aj ja som videl ten inzerát v Hospodárskych novinách, keď sa to predávalo. Aj ja som to chcel kúpiť, lebo som rozmýšľal, že to je pekný pozemok, a to som ešte nebol ani náhodou ani prvú sezónu v Radičovej vláde. Potom som na to nemal peniaze a niekto to kúpil v dražbe. Trikrát bola tá dražba vypísaná.

Hideghéty zjavne kupoval v čase, keď bolo jasné, že tadiaľ povedie diaľnica.

Ja som to vtedy neskúmal, mal som od toho tak ďaleko, ako je odtiaľto Jeruzalem. Len som vedel, že to je vedľa Kvetoslavovskej cesty a je to dobrý pozemok.

Ani pán Hideghéty to nevedel?

To neviem, to sa musíte spýtať jeho.

Pán Bugár vám povedal, od koho on kupoval svoj pozemok?

Od rodiny, myslím, že to bol bratranec. Ten na to mal úver, nevedel to splácať a Bugárovi ponúkol: zober si pozemok, lebo ja ho neviem splácať.

Bratranec?

Neviem, ja sa ho spýtam a poviem vám.

Árpád Érsek dobre pozná ministerstvo dopravy. Za vlády Ivety Radičovej tam robil štátneho tajomníka, neskôr sa na ministerstvo vrátil opäť ako tajomník v tretej vláde Roberta Fica. Keď Sieť vypadla z koalície, prevzal po nej funkciu ministra dopravy. Foto N: Vladimír Šimíček

Most dal záväzok cez vašu kolegyňu Luciu Žitnanskú, že zmení zákon tak, aby sme videli všetky tie kúpno-predajné zmluvy.

Po zmene zákona zverejním všetky zmluvy, ani deň nebudú stáť u mňa.

A teraz kde stoja?

Opozícia chce, aby som vydal zmluvy s menom, rodným číslom, bydliskom toho, kto je kupujúci a kto je predávajúci. Lucia Žitňanská sa ma pýtala, že či s tým súhlasím. Súhlasím, keď zmení zákon a bude to v ňom napísané, zmluvy zverejním. Lebo NDS má na zverejňovanie zmlúv výnimku.

Áno, má.

Béla Bugár bol jediný, kto povedal, že zverejnite to, lebo on s tým problém nemá. Ja som sa pýtal Žitňanskej, či to môžeme zverejniť – právnu analýzu. Ona mi povedala, že v tomto momente môžeš zmluvy zverejniť vtedy, ak ti dá súhlas ten, kto je predávajúci. Vtedy môžeš zverejniť jeho meno, rodné číslo a kde býva. Lebo bez toho, aby ste napísali, kde býva, môže mať Árpád Érsek kúpených 20 hektárov a nie som to ja, môže to byť môj menovec. Bugárovcov je koľko?

Kedy zmluvy zverejníte?

Keď vyjde zákon. Nech potom lustrujú, koľko chcú.

Kedy to má byť?

To sa nepýtajte mňa, Lucia povedala, že teraz to je v Národnej rade. Pýtala sa ma, či s tým súhlasím. Hovorím samozrejme, ja s tým problém nemám, nech dajú von klauzulu, že NDS nemusí zverejňovať zmluvy.

Čo to bola za partia, ktorá držala tie posledné pozemky pod D4, pre ktoré sa napokon menil zákon?

Nechcem hovoriť mená, ale vieme o nich, však to sa dá vyčítať z katastrálnej mapy.

Boli to známi ľudí zo Smeru. Čo ste im na to povedali?

Ja som bol za premiérom, bol tam aj pán Bugár. Povedal som, že taký je, pán premiér, problém. On sa spýtal, kto sú tí desiati-pätnásti, a povedal: spravte do utorka zákon, nezaplatíme im nič, lebo nás vydierajú. To bolo uňho v stredu pred rokovaním vlády. V piatok, sobotu, nedeľu na tom robili právnici, naši aj z úradu vlády.

Nie je trochu škoda, že to prišlo až v momente, keď už tá istá partia niekoľko desiatok miliónov eur na pozemkoch zarobila?

Viete, ja som musel v tom čase rýchlo konať. Ja som bol zúfalý. Nevedeli sme sa pohnúť z miesta.

V akom veľkom probléme sme vinou toho meškania?

Španieli – firma Cintra – prišli s tým, že budú od nás žiadať pokuty za meškanie, pretože sme neodovzdali včas povolenia, čo bola pravda. To sa však našťastie utriaslo, už dostali odo mňa list, že môžu vstúpiť na všetky pozemky.

Môžu naplno stavať všetko?

Môžu robiť všetko naplno. Súdne procesy o cenách za výkupy pozemkov môžu medzitým dobehnúť.

Španieli povedali, že nám odpúšťajú pokuty za omeškanie?

Nie, ale teraz je lopta na ich strane. Napokon, mohli stavať od roku 2016 38 kilometrov od Holíc až po Ketelec, tá cesta mohla byť hotová. Boli vydané stavebné povolenia, ale už rok tam stoja.

Prečo stoja?

Na to sa musíte spýtať Španielov, hovorí sa aj o tom, že nemajú zazmluvnených veľkých dodávateľov.

Čo sa zmenilo, odkedy prebehol tender? Španieli predsa vedeli, koľko stoja slovenskí stavbári.

Keď sme otvárali tunel v Čadci, boli tam aj Váhostav, Eurovia aj Doprastav. Tak hovorím: poďte sem, chlapi, aký je problém? Oni, že takú cenu, ktorú nám navrhli Španieli, za takú cenu to nevieme spraviť.

A kedy teda bude jasné, či budeme platiť pokuty za meškanie stavebných povolení?

Zúčtovanie celého projektu príde pri kolaudácii. Až vtedy začneme platiť koncesionárovi. V roku 2020 by mala byť odovzdaná D4.

To asi nebude.

Určité meškanie tam je, ale o tom sa potom budeme baviť, ak sa to naozaj stane.

Stále sa to opakuje: NDS robí veľa chýb a nakoniec má viac peňazí, ako potrebuje, pretože má málo pripravených projektov. Nakoniec každý minister hovorí to, čo vy, že poďme stavať aspoň to, čo je pripravené. Ste spokojný s NDS-kou?

Ja už to teraz robím tak, že im vydávam príkazy ministra.

Že takto to bude?

Dávam im termíny – do tohto termínu chcem tu mať riešenie. Už sa trochu rozprúdila krv, lebo každé dva týždne sedím s generálnym riaditeľom NDS a pýtam sa ho na termíny – ako stojíme. Iba takto ich viem prinútiť do toho, aby som mal kontrolovanú prácu. Máme tam ďalšie veci – Čebrať, Višňové. To sú rozostavané stavby, na Čebrati (rozostavaný tunel pri Ružomberku) je zosuv, každý sa na to pýta. Na Višňovom (najdlhší tunel na Slovensku) sme boli na kontrole asi už trikrát a teraz sa idem pozrieť, čo sa stalo, odkedy som tam bol naposledy. Na stavbe sa pýtam hlavného dodávateľa aj NDS-ky na problémy a ako ich vyriešiť. Nemal by som to robiť, ale preto nejdem ani na dovolenku.

Súhlasíte s názorom, že väčší problém na slovenských diaľniciach ako peniaze je bordel a zmätok?

Bordel je silné slovo, ale súhlasím s vami, že to nefungovalo tak, ako som si to predstavoval. Ako štátny tajomník som do toho moc nevidel.

Mapa plánovaných cestných ťahov vyzerá tak komfortne nakreslená, že potrebujeme ešte 20 miliárd eur na ďalších 1 200 kilometrov diaľnic a rýchlostných ciest.

Nepotrebujeme 20 miliárd, ja by som vám tam vedel poškrtať cesty, ale vedel by som tam aj nakresliť, ktoré by sme potrebovali. Okolie Nitry, Sládkovičova alebo Serede, to je katastrofa. Máte tam Amazon, ide tam Land Rover, a ako sa tam tí ľudia dopravia? Ideme stavať komárňanský most, gestorujú to Maďari, potrebujeme sa niekde napojiť, aby sa dostali na D1.

Čo mám klamať? D1 do roku 2025 nebude. Autorka: Martina Koník

Momentálne ani D1 nemáme dokončenú. Vy ste dokonca prvý minister, ktorý môže hneď povedať, že toto volebné obdobie ani D1 určite nebude.

Nebude, však tam je úsek Turany – Hubová (ešte nie je ani v tendri, pozn. red.), máte tam Čebrať, tak čo budem klamať? Ja som povedal, že to bude do roku 2025, ak sa všetko dobre vydarí a ak budem mať 800 miliónov na úsek Turany – Hubová. A vidíte, už sú tam problémy, už sa odvolali, že tunel Korbeľka nie je dobré riešenie (po rokoch sa rozhodlo, že diaľnica povedie dlhším tunelom Korbeľka), a neviete sa pohnúť. Odborné veci by mali byť postavené trochu vyššie. Asi sa pamätáte, keď som povedal, že za mojej éry sa kolektory stavať nebudú, pretože rozšírim D1 na osempruh (pôvodné projekty rozšírenia D1 rátali so súvislými cestami – kolektormi, ktoré umožňujú pohodlnejšie napojenie na D1 z priľahlého regiónu). Ale vytvorím na to podmienky, keď niekto bude chcieť kolektory stavať, tak nechám tam – ľudovo povedané – otvorenú dieru, kde môžu dostavať kolektory, ak budú potrebné.

Nemáte spätne strach z toho, že ste povolili Železničnej spoločnosti Slovensko, že si tam SNS môže robiť, čo chce?

Nikdy som nemal peniaze a strach. Pánovi Dankovi som povedal už trikrát: nechaj ten RegioJet na pokoji, to my riešime. Nie je dobré, keď sa dostane k mikrofónu a povie, že tu nechce vidieť žlté vlaky. To nie je riešenie, lebo ja plánujem trh liberalizovať. To som sľúbil. Trh nemôže byť uzavretý len pre ZSSK.

Ale deje sa opak. Tender o prevádzkovateľa trate Bystrica – Bratislava ste zrušili.

Bystricu som zrušil, ale iné tendre idú.

Kedy pôjde nový tender?

Myslím, že do konca roka pôjde von prvý. Už sme ohlásili na Európsku komisiu, že plánujeme liberalizovať, vopred to musíte nahlásiť. Mám vybrané tri trate, nechcem ich teraz konkretizovať. Nejde len o hlavnú trasu, ale celý región, kde treba zabezpečiť, aby ľudia mali prístup k hlavnej trase.

Ale RegioJet reálne odišiel z trasy Bratislava – Košice.

To si zle vysvetľujete. RegioJet povedal, že ak tam pustíme IC-čka, tak on končí. Tak nech sa páči, nech končí, ale ZSSK by toto v opačnom prípade nemohla povedať, musí zabezpečiť obslužnosť krajiny. Keby RegioJet povedal, že odchádza z trasy Komárno – Bratislava, koľko rúk by bolo hore, že ja tam chcem ísť ťahať, lebo to je dotovaná trasa a má tam obrovské množstvo cestujúcich? Ako plus pre RegioJet treba povedať, že tento ich model mohla ZSSK spraviť tiež. Nič iné nebolo treba robiť, len prenajať si vagóny na lízing, zobrať sem modernejšie súpravy a mohlo to fungovať v rukách ZSSK.

Keď železničiari hovoria off record, tak hovoria, že Figeľ a Érsek s nimi vybabrali. Érsek vybavil, že trať do Komárna sa opraví a že keď navýšia počet cestujúcich, tak sa RegioJetu ešte zdvihnú peniaze.

To nie je tak. Nech hovoria, čo chcú, Érsek žiadnu zmluvu nepodpísal, podpisoval minister Figeľ. Bez tendra, ako vieme. Štátny tajomník môže radiť, ale rozhoduje minister. Ja som tlačil na to, aby ak už tam ide nový vlak, opravili železné búdky na staniciach. Došla nová vláda a v Dunajskej Strede to zasekla, do Komárna môžete čakať na vlak naďalej v zelených búdkach, opravili sa aspoň peróny. Čo sa odohralo v tejto kancelárii za Figeľa, ja neviem, nebol som tam.

Ako minister sa nebojíte tých tendrov, čo teraz začala vypisovať Železničná spoločnosť Slovensko a každý v tej brandži vie, že to riadi Danko?

Aké tendre?

Napríklad na nové spacie vagóny.

Mal som tu Hlubockého (Filip Hlubocký, riaditeľ ZSSK). Pýtal som sa ho, koľko nočných vagónov idete robiť. Vysvetlil mi to, mám tu k tomu analýzu, že je to potrebné. Niektoré tie vozne už máme od roku 1970, čo som ešte ja chodil s nimi za 69 korún do Prahy, na nočný vlak sme priplácali – 103 korún stál spací vlak cez Piešťany. Tým sme chodili na šermiarske turnaje, tak to veľmi dobre poznám. Tieto vagóny tam dodnes ešte sú. Už dajme trošku dôveru ZSSK, nechcite, aby som hodnotil, že či to je drahé, alebo lacné. To musia vedieť železničiari, koľko spacích vagónov potrebujú opraviť. Mňa sa pýtate?

My sme sa pýtali preto, že nemôžete vedieť všetko, ale ste minister, a pripadalo nám zvláštne, že predseda Národnej rady hovorí, čo budú železnice nakupovať.

To nie je dobré, to som vám povedal tiež. Ale ja neviem ovplyvniť, čo povie pán Danko. Neviem, a ani nechcem, pretože je predseda Národnej rady. Ale keď sa dopočujem, že ide taká a taká vec, tak mi musia dať železničiari podklady, aby som to vedel vysvetliť. Nie je dobré, keď iný komentuje, čo sa deje na ministerstve dopravy.

Odhadujete, že s jednou tunelovou rúrou vyjde cesta cez Sorošku na približne 300 miliónov eur. To nie je podcenené?

Ešte ani nie sú hotové výkresy a vy hovoríte o cene, cenu vždy ukáže súťaž. Analytici hovoria, že jedna rúra stačí na 20 rokov a potom tam možno bude vyššia premávka. Ale povedzme si – kadiaľ chodia Košičania do Bratislavy? No cez Budapešť. Keď bude hotová Soroška, tak budú chodiť tadiaľto, narastie tu intenzita dopravy aj výber z mýta.

Ale predpoklady vývoja dopravy sú predsa zahrnuté v analýzach Útvaru hodnoty za peniaze. Tie vychádzajú z čísiel ministerstva.

Keď kopete napríklad pod Soroškou jednu rúru, kopete aj únikovú štôlňu. Teraz ušetríme, ale potom to bude stáť ešte raz toľko, navyše keď treba novú rúru, túto musíte odstaviť a nie je to také jednoduché.

Kedy predpokladáte, že budú hotové tunely Višňové a Čebrať?

Na Višňovom teraz kopú tunel v dobrom tempe. Dodávatelia hovorili, že budú meškať 6 mesiacov oproti plánu. Na tej stavbe je konzorcium – Dúha Miroslava Remetu a Taliani – Salini Impregilo. Podľa môjho názoru medzi nimi nie je najlepšia súhra, no pravidelne s nimi komunikujem a riešim problémy.

Takže problém nie je v spôsobe razenia?

Nie je. Inak to bude krásne dielo, chcel by som sa toho dožiť. Je tam tunel, kaskády.

A ten Čebrať?

Robí sa nové trasovanie, čaká sa na EIA (posudok vplyvov novej trasy diaľnice na prírodu, pozn. red.). Jedna časť tunela sa dá použiť, ale je tam obrovský zosuv. Robí sa geológia a EIA, aby sme vedeli ten tunel odkloniť.

Takže bude neskôr ako tunel Višňové?

To neviem posúdiť.

Dnes na DennikE.sk

Zdieľať

Najlepšie rozhodnutie a najväčšia chyba 30 rokov podľa Mikloša, Kažimíra a ďalších ekonómov z Panela expertov E

Foto - archív SNM
Foto – archív SNM

Ekonómovia Svorenčík, Mikloš, Vašáková, Kažimír, Čechová, Hirman, Bláhová, Pikus, Haluš, Molnárová, Ovčarik, Suďa, Ježíková, Vlachynský, Melioris a Kahanec píšu o najväčšom víťazstve a najväčšej chybe posledných 30 rokov.

Zdieľať

Pýtať sa po 30 rokoch, či sa máme lepšie, nedáva zmysel. Pýtajme sa: kto, ako a prečo sa má lepšie

  • Po troch dekádach by sme sa z materiálneho hľadiska mali lepšie takmer určite aj pri pokračovaní socializmu. Pýtať sa, či sa dnes máme lepšie, preto nemá veľký význam (jasné, že máme).
  • Produktivita práce na Slovensku aj po 30 rokoch od revolúcie dosahuje v bežných cenách len 57 % priemeru Únie, mzdy sú hlavne preto v priemere stále menej ako polovičné.
  • Slovensko v pokrízových rokoch Úniu v ekonomickej výkonnosti dobieha pomalšie, k Česku sa už nepribližujeme.
  • Pýtajme sa, kto, ako a prečo sa má dnes lepšie. Môže to pomôcť nielen spravodlivosti a spoločenskej súdržnosti, ale aj ďalšiemu dobiehaniu životnej úrovne najvyspelejších krajín.

Minúta po minúte

Zdieľať

Najväčší úspech za 30 rokov? Sme súčasťou väčšieho, veľmi múdreho, kultúrneho a prosperujúceho celku, hovorí  IT špecialista Miro Pikus. „Za najlepšie v našej histórii považujem práve rozhodnutie zbaviť sa časti rozhodovania v prospech EÚ a stať sa trochu nesvojprávnymi,“ píše v Paneli expertov E.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo naopak najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny? 

Miroslav Pikus, IT špecialista

Táto otázka sa mi nepáči, lebo navodzuje videnie sveta, kde naše životy riadi hŕstka slovenských politikov, ktorí svojimi „rozhodnutiami“ riadia „premenu našej krajiny“.

Politici na nás vplyv nepochybne majú, ale nielen tí naši, na ktorých otázka zjavne mieri. Akoby zabúdame, že sa Slovensko stalo súčasťou väčšieho, veľmi múdreho, kultúrneho a prosperujúceho celku. Za najlepšie v našej histórii považujem práve rozhodnutie zbaviť sa časti rozhodovania v prospech EÚ a stať sa trochu nesvojprávnymi.

Digitálne technológie naviac presunuli rozhodovanie z vládnúcej elity na široké masy. Vedomosti už nie sú koncentrované v utajených vládnych kabinetoch, ani schované v útrobách knižníc. Vďaka internetu a smartfónu ich má každý z nás vo vrecku.

Či je to ekológia, ekonomika, alebo onkológia, každý sa vie dostať k rovnocenným poznatkom a spraviť vlastné kvalifikované rozhodnutie. Z turistu sa stáva ekológ, z klienta bankár, z pacienta lekár, vedomosti si vie každý získať z kvalitných webov.

Kľúčové pre našu budúcnosť je preto uvedomenie, že viac než rozhodnutia politikov nás formujú tie naše vlastné o tom, ako vplývame na seba a našu spoločnosť. Všetko, čo potrebujeme zmeniť, je naša kultúra. Veď politici sú len jej odrazom a sú výnimoční len sebavedomím a slávou, nie vedomosťami či rozhodnutiami.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Elity nedodržali spoločenskú dohodu, hovorí o ponovembrových chybách ekonóm Martin Kahanec. „V prvej vlne sme cez palubu hodili Rómov a menšiny, hneď nato starších a zdravotne znevýhodnených. Postupne strácali dôstojné postavenie poľnohospodári, robotnícke profesie, učitelia a ďalší. Niekedy celé regióny,“ píše v Paneli expertov E.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Martin Kahanec, ekonóm, špecialista na trh práce

Začnem najlepším rozhodnutím: bolo to rozhodnutie miliónov nebojácnych a odhodlaných ľudí v novembri 1989 vzoprieť sa režimu a vydať sa na ťažkú cestu budovania demokracie a slobody v našej krajine.

Tiež si vážim tých, ktorí sa postavili na čelo tohto hnutia a našli odvahu urobiť veľmi potrebné, aj keď často bolestivé rozhodnutia. Medzi takéto kľúčové ekonomické opatrenia na začiatku transformácie patrili napríklad liberalizácia cien, zavedenie konvertibility meny, otvorenie ekonomiky medzinárodnému obchodu alebo privatizácia.

Úctu si zaslúžia milióny občanov, ktorí sa rozhodli na nastúpenej ceste vydržať a bolestivé dopady týchto opatrení trpezlivo znášali. Aj vďaka nim je dnes Slovensko úspešnou krajinou so silným príbehom.

Hneď na začiatku transformácie však došlo k zásadnému omylu spoločenských elít, ktoré nepochopili, že ich mandát na reformy vyplýva zo spoločenskej dohody, ktorej podmienkami bolo zachovanie dôstojnosti občanov a lepší život pre ich deti.

A že nevyhnutnou podmienkou budovania udržateľnej liberálnej demokracie a trhovej ekonomiky je dodržanie tejto dohody.

V prvej vlne sme cez palubu hodili Rómov a ďalšie menšiny, hneď nato starších a zdravotne znevýhodnených ľudí. Postupne strácali dôstojné postavenie v spoločnosti poľnohospodári, robotnícke profesie, učitelia a ďalší. Niekedy celé regióny.

Táto degradácia ich postavenia je považovaná za ich zlyhanie. Obdivovaní sú tí, ktorí si spoločenské postavenie vydobyli silou.

Je pozitívom trhovej ekonomiky, že umožňuje občanom dosiahnuť úspech. Snaha byť úspešný je úplne legitímnym hnacím motorom ekonomiky.

Koncentrácia bohatstva v rukách úzkej skupiny ľudí je však hrozbou pre demokraciu.

Rozptýlené bohatstvo a následne silná stredná trieda znižujú potrebu vysokých daní a prerozdeľovania a robia ľudí ekonomicky menej závislými na vláde. Tým ich tiež robia ťažšie manipulovateľnými populistickými politikmi.

Vysoká koncentrácia ekonomickej moci koncentruje aj politickú moc a zvyšuje riziko únosu štátu a deštrukcie demokracie.

Preto za najväčšiu chybu posledných 30 rokov považujem to, že sme porušili spoločenskú dohodu a veľkej časti spoločnosti vzali dôstojnosť a sen o lepšom živote pre ich deti, zatiaľ čo inej, úzkej skupine ľudí umožňujeme unášať nám štát.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Posilňovanie pilierov právneho štátu zostáva výzvou aj po tridsiatich rokoch, povedal šéf ÚVO Miroslav Hlivák. „Dôkazom sú aj pozmeňujúce návrhy, ktoré sa dostali do poslednej novely zákona o verejnom obstarávaní. Mám za to, že podkopávajú piliere právneho štátu.“

Celé stanovisko šéfa ÚVO Hliváka:
„To, že si skutočne uvedomujeme a vážime odvahu ľudí, ktorí vybojovali zmenu režimu, dokážeme len svojimi činmi a nie slovami. Zvlášť, keď sme vo verejnej funkcii. Ja mám z tejto pozície, z pozície predsedu nezávislého kontrolného orgánu, aj kompetenciu tvoriť legislatívu, teda pravidlá, ktorými sa potom riadi naša spoločnosť v oblasti verejných nákupov.
Považujem za povinnosť, aby sme ich tvorili tak, že posilňujú piliere právneho štátu, teda tie piliere, ktorých základy sme mohli začať tvoriť po udalostiach, ktoré si dnes pripomíname. Ukazuje sa však, že stále máme čo robiť.
Posilňovanie pilierov právneho štátu zostáva výzvou aj po tridsiatich rokoch. Dôkazom sú aj pozmeňujúce návrhy, ktoré sa dostali do poslednej novely zákona o verejnom obstarávaní. Mám za to, že tieto pozmeňujúce návrhy podkopávajú piliere právneho štátu.
A tak v tieto dni, aj v deň samotného okrúhleho výročia cítim potrebu a ako verejný funkcionár aj povinnosť na to opätovne upozorniť. Urobil som tak aj v prvom podcaste, ktorým úrad chce podporiť otvorenú komunikáciu. V súvislosti s 30. výročím Nežnej revolúcie je to spojenie symbolu a reálnych činov pre podporu budovania právneho štátu a pred tridsiatimi rokmi vybojovanej slobody slova.“

Zdieľať

Za nekonfliktný spôsob vyrovnania sa s komunistickou ideológiou sme zaplatili, hovorí o chybách po Novembri hlavný analytik Finstat.sk Pavol Suďa. „Spoločnosť sa príliš zamerala na spolupracovníkov ŠtB, zatiaľ čo si bývalé stranícke a policajné špičky niekedy z úzadia, inokedy úplne otvorene podnikali alebo riadili časť politickej garnitúry.“

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Pavol Suďa, hlavný analytik Finstat.sk

Najväčším omylom bol nekonfliktný spôsob vyrovnania sa s komunistickou ideológiou, ale aj s predchádzajúcim pôsobením významných nomenklatúrnych komunistických kádrov a riadiacich dôstojníkov Štátnej tajnej bezpečnosti (ŠtB).

Spoločnosť sa príliš zamerala na spolupracovníkov ŠtB, zatiaľ čo si bývalé stranícke a policajné špičky niekedy z úzadia, inokedy úplne otvorene podnikali alebo riadili časť politickej garnitúry. Je však možné, že tento ponovembrový spoločenský „konsenzus“ bol (požadovanou) cenou za nenásilnú zmenu režimu.

To najlepšie rozhodnutie politických elít aj samotnej spoločnosti bol vstup do Európskej únie, do NATO a osobitne aj prijatie spoločnej európskej meny. Sú to totiž najpodstatnejšie poistky našej krajiny proti opäť sa rozmáhajúcej ruskej hegemónii a propagande.

A v domácej politickej rovine treba spomenúť aj vzopretie sa podstatnej časti spoločnosti proti mečiarizmu a Ficovej verzii demokracie a riadenia štátu. Svojím spôsobom bol najväčší úspech kultivácia slovenskej občianskej spoločnosti (vrátane médií), ktorá dokáže korigovať nesprávne rozhodnutia zástupcov „ľudu“ alebo nebezpečný politický vývoj.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Pre šéfku Profesia.sk Ivanu Molnárovú boli najlepšie rozhodnutia za posledných 30 rokov reformy a vstup do EÚ. „Najväčšou chybou, ktorá sa nám môže ešte vypomstiť, bolo odsunutie vzdelania a školstva na okraj záujmu politických špičiek,“ píše v Paneli expertov.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Ivana Molnárová, riaditeľka portálu Profesia.sk

Ak by som mala na výber najlepšie rozhodnutia, ktoré Slovensko za tých 30 rokov urobilo, tak sú to pravicové reformy a jednoznačne náš vstup do Európskej únie.

Posledných 30 rokov vnímam ako obrovský posun, aj keď mnohé veci sa nedarí stále odstrániť. Voľný trh, slobodné cestovanie či jednotná mena sú takmer nespochybniteľné benefity. Ale to, čo nám a našej spoločnosti stále chýba, je schopnosť prebrať zodpovednosť za svoje činy. Dostali sme slobodu, ale nevnímame aj zodpovednosť, ktorú sme získali. Stále sa nevieme zodpovedne správať k verejnému priestoru.

Najväčšou chybou, ktorá sa nám môže ešte vypomstiť, bolo odsunutie vzdelania a školstva na okraj záujmu politických špičiek. Fakt, že naši najšikovnejší študenti odchádzajú do zahraničia a neuvažujú nad návratom, nás núti zamyslieť sa nad tým, či sme atraktívnou krajinou, kde ľudia chcú žiť, pracovať a vytvárať hodnoty.

Pôvodne som chcela označiť aj korupciu, ale v krajine, kde to najmä staršia populácia vníma ako niečo normálne, je to, žiaľ, len zarážajúce.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Dve najväčšie chyby po Novembri podľa Libora Meliorisa: kupónová a mečiarovská privatizácia spolu so zlou reštitúciou pôdy a lesov. „Na papieri sa majetky vrátili a krivdy boli napravené. Avšak v skutočnosti reštituenti so svojím majetkom dodnes nemôžu slobodne nakladať.“

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo naopak najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Libor Melioris, ekonóm:

Demontáž komunistického režimu bola suverénne najlepším rozhodnutím. Komunisti totiž škodili vám, vašim blízkym a spôsobovali predčasnú smrť.
Po 30 rokoch to máme potvrdené robustnou štatistikou.

Druhým najlepším rozhodnutím bol vstup do Európskej únie, vďaka ktorému sa milióny ľudí mohli pohnúť na Západ a miliardy eur prišli na Východ. Pre obe strany to bolo veľmi výhodné. Dnes je situácia taká, že ľuďom na Západe prekážajú cudzinci, lebo majú pocit, že im berú prácu. U nás ľudia šomrú na zisky zahraničných investorov, keďže majú pocit, že sú vykorisťovaní. Je to zložitý problém. S určitosťou vieme povedať len jednu vec, všetci by si pohoršili, ak by sme sa vrátili do stavu pred vstupom do EÚ.

Najhorším rozhodnutím bola kupónová a potom mečiarovská privatizácia. Zaplatili sme za ňu surovou nezamestnanosťou a 100-miliardovou sekerou v bankách. Nezamestnanosť v období 2000 – 2006 nebola dielom Dzurindu, Mikloša ani Kaníka ale Mečiara, Kozlíka a Keltošovej. Čo sa malo urobiť inak? Stredné a veľké podniky sa mali predávať priamo zahraničným investorom, ktorí v danom sektore pôsobili najmenej dvadsať rokov. Pokojne aj za korunu.

Druhým najhorším rozhodnutím boli reštitúcie. Katastrofálne dopadli reštitúcie pôdy a lesov.

Na papieri sa majetky vrátili a krivdy boli napravené. Avšak v skutočnosti reštituenti so svojím majetkom dodnes nemôžu slobodne nakladať. Štát tento problém dlhodobo ignoruje. Pre nefungujúci trh s pôdou stagnuje naše poľnohospodárstvo a vidiek.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Najväčšia chyba po Novembri podľa audítorky Renáty Bláhovej: „Nepodarilo sa zreformovať justíciu a dostatočne priblížiť západnému systému spravodlivosti, ktorý je menej skorumpovaný a vie sa lepšie brániť oligarchickému spôsobu vládnutia.“

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Renáta Blahová, daňová poradkyňa BMB Partners a prezidentka The International Fiscal Association na Slovensku

Začnem pozitívami, ktoré jednoznačne prevažujú, takže si dovolím vymenovať až tri podľa mňa najlepšie rozhodnutia.

🙂 Rozhodnutie vstúpiť do EÚ, ktorým sme si poistili vybojovanú slobodu aj nádej, že budeme dlhodobo žiť západné európske hodnoty vrátane právneho systému, skutočnej demokracie, vzájomného rešpektu a solidarity. Sama veľakrát pripomínam svojim deťom, koľko ľudí do roku 1989 zomrelo pri zakázaných pokusoch prekročiť hranice. Vždy, keď ideme na Devín, zastavíme sa pri symbolickej ostrieľanej stene.

Zdroj – Svetová banka

🙂 Rozhodnutie hneď po vstupe do EÚ urobiť dôležité reformy a zaviesť euro, ktoré nám zabezpečilo jeden z najvyšších hospodárskych rastov od roku 1989, a to nielen v Európe, ale aj vo svete (graf č. 1). Za reformy vďačíme vláde SDKÚ, najmä rovná daň pritiahla po roku 2004 zahraničných investorov, ktorí sú vo veľkej miere aj dnes najdôležitejšími ťahúňmi slovenského hospodárstva a prispievateľmi do štátneho rozpočtu (graf č. 2). Chuť investovať na Slovensku u nich v posledných rokoch aj v dôsledku neochoty vlády počúvať a konať vo verejnom záujme však klesá.

Zdroj – finstat.sk

🙂 Rozhodnutie odvážne bojovať za slobodu slova a tlače, ktorá nie je samozrejmosťou ani v iných krajinách EÚ (graf č. 3). Z pohľadu európskych hodnôt a budúcnosti našich detí je to podľa mňa dôležitejšie než hospodársky rast. Veľmi si preto vážim všetkých redaktorov Denníka N, ktorí pred 5 rokmi preukázali veľkú odvahu pri vstupe Penty do vtedy najčítanejšieho mienkotvorného slovenského denníka. Myslím, že tým pomohli aj samotnému SME, aby sa ubránilo úplnému ovládnutiu. Je mi preto cťou písať pre tento portál, ktorý je v mojich očiach na Slovensku symbolom slobodnej tlače.

Zdroj – Reporters Without Borders

😕 Aj chýb je zrejme viac, ja osobne za tú najväčšiu považujem, že sa nám nepodarilo zreformovať justíciu a dostatočne priblížiť západnému systému spravodlivosti, ktorý je menej skorumpovaný a vie sa lepšie brániť oligarchickému spôsobu vládnutia. Dôsledkom toho je, že veľká časť našich spoluobčanov je frustrovaná, neverí v spravodlivosť ani v to, že ich štát a jeho predstavitelia konajú v ich záujme.

Ale vďaka tomu, že máme na Slovensku z prístupových krajín najslobodnejšiu tlač, a tým kvalitnú slobodu slova, o korupcii a nespravodlivosti sa našťastie nahlas a veľa hovorí. Máme teda najväčšiu nádej to zmeniť, ak sa o ňu nedáme obrať a nepodľahneme „blbej nálade“.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Čo sa po podľa Petra Kažimíra po Novembri zbabralo? Privatizácia energetiky a zdravotníctva. „Cenou za to bola strata väčšinovej podpory pre ďalšie pozitívne zmeny v spoločnosti a otvorilo to priestor pre anti-politiku a lacné sľuby,“ hovorí v Paneli expertov E bývalý minister financií.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Peter Kažimír, guvernér NBS:

Úprimne, nevnímam život ako hitparádu dobrých a zlých skutkov. Náš tridsaťročný príbeh je príbehom úspešným, so všetkými vzostupmi a pádmi, dobrými aj zlými rozhodnutiami, omylmi. Taký je život, pestrofarebný. Kto sa kedy poučil z cudzích chýb?

V tej pestrofarebnosti sú miesta a momenty, ktoré sú výraznejšie a sýtejšie.  Jedným z nich je v mojich očiach naše integračné smerovanie – európske aj euroatlantické. Naše členstvo v Európskej únii, eurozóne a NATO je z tohto pohľadu zavŕšením odkazu pádu železnej opony… stať sa opäť súčasťou modernej Európy. Integrácia je pre mňa synonymom úspechu.

To, čo sa zbabralo, je bezpochyby privatizácia, napríklad energetického sektora alebo zdravotníctva. Áno bola iná doba, ale vždy je iná doba.

Faktom však ostáva, že fušerstvo, zlodejiny a necitlivosť niekoľkých vĺn privatizácie otrávili duše veľkej časti spoločnosti pocitom skrivodlivosti.

Cenou za to bola strata väčšinovej podpory pre ďalšie pozitívne zmeny v spoločnosti a otvorilo to priestor pre anti-politiku a lacné sľuby.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Najlepšie rozhodnutie po Novembri bola podľa Ivana Mikloša Klausova ekonomická reforma. „Ekonomika sa vďaka tomu vyhla chaosu a vysokej inflácii a nevyhnutná transformačná recesia bola omnoho kratšia ako v krajinách, ktoré postupovali pomalou, postupnou cestou.“

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo, naopak, najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Ivan Mikloš, bývalý minister financií

Najlepšie a najdôležitejšie bolo, že sa november 1989 stal. Za najlepšie rozhodnutie po ňom považujem reformu, ktorá sa pripravila v priebehu roka 1990, schválila v parlamentoch (federálnom, slovenskom a českom) na jeseň 1990 a spustila vo vtedajšom Československu od 1. 1. 1991.

Dokument, podľa ktorého sa postupovalo, sa volal Scenár ekonomickej reformy a pripravil ho tím politikov a odborníkov pod vedením vtedajšieho federálneho ministra financií Václava Klausa. Tento ucelený a komplexný prístup (ktorý sa veľmi nespravodlivo vžil ako „šoková terapia“) sa totiž ukázal ako správny a efektívny.

Ekonomika sa vďaka nemu vyhla chaosu a vysokej inflácii a nevyhnutná transformačná recesia bola omnoho kratšia ako v krajinách, ktoré postupovali pomalou, postupnou (tzv. gradualistickou) cestou, alebo v tých, kde zavládol po rozpade komunistického režimu a centrálne plánovanej ekonomiky nekontrolovaný chaos a zmätok. Takže vďaka „šokovej terapii“ ľudia trpeli omnoho menej ako pri iných možných alternatívach.

Za ďalšie kľúčovo dôležité správne rozhodnutie považujem odvrátenie hrozby európskej a euroatlantickej izolácie Slovenska, vstup do EÚ, NATO a eurozóny spolu s druhou vlnou reforiem po roku 1998, najmä však v rokoch 2002 – 2006.

Za najväčšiu chybu považujem, že sa nám nepodarilo dosiahnuť celospoločenský, alebo aspoň väčšinový konsenzus na potrebe neustálej modernizácie krajiny na základe princípov a hodnôt otvorenej spoločnosti, právneho štátu a politickej a ekonomickej slobody.

Výsledkom toho všetkého (aj úspechov, ale aj chýb a zlyhaní) je, že na jednej strane je posledných 30 rokov od Nežnej revolúcie jednoznačne a nespochybniteľne historicky najúspešnejším obdobím v dejinách Slovenska a Slovákov, no na druhej strane je to aj obdobie obrovských premárnených príležitostí. A to sa žiaľ premieta aj do zvýšeného rizika ohrozenia našej úspešnej budúcnosti.

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Lívia Vašáková: Najlepšie rozhodnutie od Novembra bol vstup do EÚ a najväčšia chyba zanedbanie školstva. Vedúca sekcie ekonomických analýz Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku odpovedá v Paneli expertov Denníka E.

Slovenským ekonómom v Paneli expertov Denníka E sme položili otázku:

Čo bola najväčšia chyba a čo naopak najlepšie rozhodnutie, ktoré sa urobilo za posledných 30 rokov pri premene našej krajiny?

Lívia Vašáková, vedúca sekcie ekonomických analýz Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku

Najlepšie rozhodnutie: vstup do Slovenska do EÚ v roku 2004.

V roku 2004 sa Slovensko spolu s ďalšími 9 krajinami stalo členom Európskej únie. To pre nás znamenalo prístup k 500 miliónovému vnútornému trhu, pritiahnutie zahraničných investícií, EU fondy a stanovenie mantinelov pre domácu politiku.

Stačí pohľad na východ alebo juh od nás na Ukrajinu či Balkán, aby sme si uvedomili, kde sú krajiny bývalého socialistického bloku, ktoré sa do EÚ nedostali.  Slovensko je nielenže krajina, ktorá z členstva výrazne profitovala, ale pomohlo nám aj obdobie pred vstupom, kde sme si museli plniť domáce úlohy spojené s integráciou a realizovali tak viaceré potrebné reformy.

Najväčšia chyba: úpadok školstva, ktoré sme 30 rokov zanedbávali.

Slovensko zaostáva tak v kvalite (pokles v rebríčkoch PISA, žiadna univerzita medzi najlepšími 500 univerzitami sveta, vyše 15% odliv stredoškolákov na zahraničné vysoké  školy,..) ako aj v inkluzívnosti školstva.

Tento trend je dlhotrvajúci, zodpovedá malému politickému záujmu o tento rezort a zároveň bude mať fatálne dôsledky pre našu budúcnosť, a to nielen v slabej pripravenosti našich detí na rýchlo sa meniaci pracovný trh ale aj v politickej či spoločenskej oblasti (nárast populizmu, pokles dôvery v inštitúcie a naopak podliehanie dezinformáciám).

Odpovede ďalších ekonómov čítajte v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Šéf ÚVO Miroslav Hlivák sa bráni pred rastúcou kritikou jeho úradu od politikov. Hovorí, že v lete oslovil všetky ministerstvá, aby predniesli svoje požiadavky, no odpovedali mu len dve.

„Za posledné obdobie cítim a vnímam, že politickí predstavitelia častejšie kritizujú Úrad pre verejné obstarávanie. Pritom úrad je pripravený diskutovať o možnostiach, ktoré skvalitnia verejné nakupovanie na Slovensku. Po nástupe do funkcie som zaviedol aj novú kultúru tvorby legislatívy, do ktorej pravidelne prizývam odbornú aj laickú verejnosť, aj tých, ktorí denne so zákonom robia. Takto sme pripravili aj zmenu zákona, ktorá platí od januára a vďaka ktorej sa už dnes dá nakupovať za verejné peniaze rýchlejšie, jednoduchšie a za dodržania transparentnosti. Sme otvorení vecným návrhom, aby sme skvalitňovali oblasť verejných nákupov a zároveň pokrývali strategický záujem štátu. Preto, ak sa politici sťažujú na znenie zákona, v júni tohto roka som v rámci prípravy druhej novely osobne listom vyzval všetkých členov vlády SR, aby definovali strategické záujmy štátu v oblastiach, ktoré majú z titulu svojej funkcie v kompetencii. Do dnešného dňa mi odpovedali len dva rezorty – ministerstvo dopravy a ministerstvo zahraničných vecí, ktoré nemalo požiadavku na legislatívne zmeny. Rezort dopravy si želal legislatívne pokryť špekulatívne správanie vo verejnom obstarávaní, čo spôsobuje prieťahy vo verejných súťažiach. Rezort dopravy uspokojilo, že na túto situáciu úrad reagoval v druhej novele, v ktorej sme zaviedli viacero opatrení na boj proti nekalým praktikám vo verejných súťažiach. Mrzí ma preto, že novela, ktorá mala opäť veci posunúť vpred, je paralyzovaná škodlivými pozmeňujúcimi návrhmi poslancov, pre ktoré ju pani prezidentka vrátila do parlamentu,” povedal Miroslav Hlivák.

Predseda úradu zároveň pripomenul, že spolu so svojou pracovnou skupinou z úradu chodí priamo do regiónov a vyhlasovateľov súťaží metodicky usmerňujú, aby kompetentní dokázali obstarať rýchlo a bez porušení zákona.

“Úrad je od môjho nástupu otvorený aj všetkým vyhlasovateľom súťaží. S dôverou sa môžu obrátiť na úrad či už v rámci ex ante posúdenia, či majú v poriadku prípravu súťažných podkladov, alebo v rámci metodiky. Dokonca spolu s kolegami chodíme priamo do terénu, teda po prvý raz zástupcovia úradu chodia školiť aj verejných obstarávateľov/obstarávateľov do ich regiónov a vysvetľujeme im zákon.” (tasr)

Zdieľať

Pellegrini si nemyslí, že zvýšenie a predĺženie bankového odvodu „zruinuje“ banky na Slovensku. Hovorí, že sú v dobrej kondícii. „Pán guvernér už musí hovoriť ako guvernér, iné by vám možno odpovedal, keby bol minister,“ reagoval premiér na Petra Kažimíra, ktorý pripustil, že odvod môže narušiť stabilitu sektora.

Hovorí tiež, že by bolo dobré, keby sa o stratifikácii nemocníc hlasovalo a reforma našla širokú podporu.

„Bola by veľká škoda, keby sme načas reformu zbrzdili tým, že nie je ochota sa politicky baviť. Najlepším signálom by bolo, keby sa o nej hlasovalo a našla by podporu,“ povedal v Sobotných dialógoch RTVS.

Predplaťte si informačného asistenta o ekonomike

Kúpiť predplatné

Aktivujte si ranný Ekonomický Newsfilter

Pozrite si ukážkuAktivovať