Šéf výskumu NBS: Bratislava nie je taká bohatá, ako sme si mysleli

Martin Šuster už desiaty rok šéfuje ekonomickému výskumu v Národnej banke Slovenska (NBS). Vysvetľuje, či je Bratislava naozaj piaty najbohatší región EÚ, prečo sa rozdiely medzi regiónmi na Slovensku prestali po kríze zmenšovať a či nám hrozí, že sa niektoré začnú vyľudňovať. Hovorí aj o tom, či dokážu slová guvernéra pohnúť kurzom eura, alebo cenami dlhopisov.

Keď sa pred časom objavila informácia, že Bratislava je piatym najbohatším regiónom v Európskej únii, čo ste si o tom pomysleli?

Nie som zástancom tohto porovnania, lebo údaj o hrubom domácom produkte (HDP) na osobu je veľmi zavádzajúci. Na jednej strane nás môže tešiť, že máme aspoň jeden kraj, ktorý je nadpriemerný v rámci EÚ, ale práve to, že sa počíta pridaná hodnota na obyvateľa a nie na pracovníka, je špeciálne v Bratislave dosť zavádzajúce. Nie je to len vec Slovenska. Veľmi to vidieť v centrálnom Londýne, kde je HDP na osobu päťkrát vyššie, ako je priemer EÚ. Hlavný dôvod je minimálne v Londýne ten, že v City pracuje veľa ľudí a finančné služby sú práca s veľkou pridanou hodnotou. Ale tí ľudia tam nebývajú, dochádzajú tam z iných častí Londýna alebo aj mimo neho. Takže keď produktivitu vydelíme počtom ľudí, ktorí tam naozaj žijú, vyjdú obrovské čísla. Niečo podobné, aj keď v menšom, vidíme v Bratislave.

Keby sa porovnala pridaná hodnota na pracovníka, bratislavský región by už tak v európskom porovnaní nevyskakoval?

Áno. Bratislava je síce stále nadpriemerná oproti zvyšku Slovenska, ale už nie až tak extrémne. A dokonca v porovnaní s priemerom EÚ by už bola pod 100 % priemeru, kým pri HDP na osobu dosahuje 186 % priemeru. Pri regionálnom porovnávaní by som sa skôr pozeral na príjmy domácností alebo na mzdy. Priemerné mzdy v Bratislave sú síce vyššie ako vo zvyšku Slovenska, ale je to len v desiatkach percent, nie je to dvojnásobok. Čisté príjmy domácností v Bratislave sú len o štvrtinu vyššie než je slovenský priemer.

V poslednom čase sa dosť debatuje o zvyšovaní platov. Je na Slovensku priestor na výraznejší rast platov alebo nie je?

Posledné štyri roky rástli na Slovensku platy o niečo rýchlejšie ako produktivita práce. Pred rokom 2010 to bolo naopak. Súčasný rýchlejší rast miezd len dorovnal rast produktivity. Netrúfnem si povedať, kde sú tie správne úrovne. Na individuálnej úrovni by platy mali rásť ako produktivita. Preto je dobré, aby sa určovali na úrovni podnikov a nie celkovým makroekonomickým číslom. Hovorím aj o kolektívnych zmluvách vyššieho stupňa alebo o nejakých štandardoch pre celé odvetvia. Akoby sme chceli povedať, že celé odvetvie je rovnaké, čo však nemusí byť pravda. Výhodou Slovenska je, že nemáme až tak veľa indexovaných miezd. Podniky sa tak vedia lepšie prispôsobiť zmenám.

Majú naše podniky počas krízy tendenciu skôr siahnuť na platy alebo prepúšťať ľudí?

Začnem tým, že Slovensko je v rámci eurozóny jedna z krajín, kde je pomerne málo firiem, ktoré majú kolektívne zmluvy. Zároveň je u nás relatívne ťažko znižovať základné mzdy, na to potrebujete súhlas samotného zamestnanca a je to mimoriadne raritná udalosť. Ale veľká väčšina firiem má časť kompenzácií, ktoré sú flexibilné – benefity, odmeny. To je tá prvá vec, na ktorú firmy siahnu, keď potrebujú niekde šetriť. Potom znižujú variabilné zložky miezd a potom prichádza ťažké rozhodnutie aj pre firmu, aj pre zamestnancov, či znížiť počet pracovníkov, alebo skúsiť dohodnúť zníženie základných miezd. Nejaká rezerva tu teda je, časti firiem to stačí, ale keď príde ďalšia veľká kríza, nejaký nárast nezamestnanosti tu bude. V roku 2009 sme videli, že sa v niektorých firmách podarilo dohodnúť aj zníženie niektorých základných miezd.

Je to dobré alebo nie je, že podnikov s kolektívnymi zmluvami nie je na Slovensku veľa?

Odbory vyjednávajú za svojich členov a ich členmi sú zamestnanci vo firme. Z toho možno najhoršie vychádzajú tí, ktorí ešte nie sú zamestnaní. Nie sú v odboroch, za tých nikto nevyjednáva. Odbory skôr hovoria buď o zvyšovaní platov, alebo o udržaní zamestnanosti. Len zriedka vyjednávajú, že treba prijať nových ľudí.

Čo si myslíte o úvahách zaviesť povinné 13. a 14. platy?

Pre ekonomiku je ťažšie, keď je veľa administratívnych opatrení. Predstava, že keď platy budú nominálne vyššie, budeme všetci bohatší, je naivná. Platy alebo príjmy by mali rásť ruka v ruke s vyššou produktivitou alebo zamestnanosťou. To, na koľko dielikov rozkrájame ročný príjem, by malo byť už v zásade jedno.

Vráťme sa k regionálnym rozdielom. Váš ekonomický tím porovnal, ako a či vôbec sa zmenšujú rozdiely medzi regiónmi na Slovensku. Ako sa darí ostatným regiónom dobiehať Bratislavu?

Ešte do začiatku krízy v rokoch 2008 a 2009 sme tam videli pomerne dobrý pokrok. Nezamestnanosť, ktorá viac postihovala chudobnejšie regióny, postupne klesla. Ale potom sa dobiehanie regiónov spomalilo až zastavilo. Medzi rokmi 2009 až 2015 sa rozdiely v nezamestnanosti, mzdách či príjmoch už nezmenšovali. Možno dobrá správa je, že po kríze nevidíme zhoršenie a v poslednom roku je mierny náznak obnovenia konvergencie (dobiehania, pozn. red.).

Prečo sa dobiehanie zastavilo?

Od roku 2009 vidíme, že celý rastový model Slovenska potrebuje fungovať iným spôsobom. Kým predtým dobre fungovalo to, že sme zobrali technológie alebo poznatky zo západu, prilákali zahraničný kapitál, imitovali najlepšie postupy do zahraničia, teraz už nie je až také jednoduché nájsť oblasti, kde by sa dalo ľahko zopakovať to, čo sa robí inde lepšie. Naša produktivita je už asi 85 percent priemeru EÚ, takže teraz už potrebujeme vlastné inovácie a nemyslím tým len technické zlepšenia, ale aj zlepšenia v organizácii výroby či vo fungovaní inštitúcií. Keby ste chceli začať nový biznis v Bratislave, máte možno bližšie k dobre fungujúcim verejným inštitúciám, vysokým školám, dodávateľom alebo odberateľom, ktorí fungujú pomerne efektívne. Takže vám možno až tak veľmi neprekáža, že platíte vyššie nájomné alebo pracovníkom vyššie mzdy. V Prešove síce ušetríte na mzdách a nájomnom, ale môžete naraziť na to, že je ťažké zvýšiť produktivitu v prostredí, kde produktivita ostatných nie je až taká dobrá.

Budú sa ľudia sťahovať skôr do väčších miest?

Posledných šesť, sedem rokov síce vidíme zastavenie konvergencie, som však presvedčený, že sa obnoví. To však neznamená, že rozdiely medzi regiónmi sa úplne vytratia. S veľkou istotou očakávam, že pomalšie regióny budú dobiehať tie bohatšie a smerovať k priemeru, ale zároveň budeme vidieť aj náhodné skoky medzi regiónmi, niekde príde veľký investor, alebo naopak odíde, čo môže región skokovo posunúť hore či dole. Nemôžeme očakávať, že o 50 rokov budú všetky regióny rovnaké.

Budú sa niektoré regióny vyľudňovať?

To by som nepovedal. Ale v celom svete vidíme trend, že sa vytvárajú metropoly vo význame veľkých miest. A Slovensko má skôr malé mestá. Čakal by som, že v horizonte desaťročí niektoré z malých miest na Slovensku vyhrajú a stanú sa z nich väčšie mestá a väčšina z ostatných malých miest sa zmenší. Už v súčasnosti máme podiel ľudí žijúcich v mestách porovnateľný so zvyškom sveta, ale podiel ľudí, ktorí žijú naozaj vo veľkých mestách, je malý.

Je bežné, že v takých malých krajinách, ako je Slovensko, sú také regionálne rozdiely?

Keď sa odosobníme od HDP na hlavu, čo nepokladám za dobrý indikátor, tak pri tých ostatných, ako je nezamestnanosť, produktivita či príjmy, nevybočujeme príliš z radu ostatných krajín. Keby sme šli ešte ďalej a pozreli sa na jednotlivé domácnosti, príjmové aj majetkové rozdiely v rámci Slovenska sú jedny z najnižších na svete. Je to dôsledok toho, že až 85 percent slovenských domácností vlastní svoje bývanie. Preto rozdiely medzi najchudobnejšími a najbohatšími domácnosťami sú u nás oveľa nižšie ako inde.

Je problém, že zadlženosť domácností rastie?

Keď sa pozeráme na to z pohľadu finančnej stability, aj domácnosti, firmy, aj banky majú väčší rizikový apetít než bolo obvyklé. Preto by bolo dobré vidieť viac opatrnosti pri poskytovaní úverov. Na druhej strane sú mnohé typy domácností, pre ktoré je racionálne, aby si úver zobrali. Ak úver nedostanú, znižuje to ich celkový blahobyt počas ich celého života. Hovorím o rodinách, ktoré chcú vlastné bývanie alebo chcú začať podnikať a potrebujú štartovací kapitál. Tretí aspekt je, že časť spotrebiteľov ide do rizika, ktoré pre nich nie je úmerné a ktorému dobre nerozumejú. Preto je dobré ich chrániť, nech sa nezadlžia priveľmi.

V jednej z analýz hovoríte, že z dlhodobého hľadiska sa oplatí kúpiť nehnuteľnosť, kde domácnosť býva. V Rakúsku je obľúbený prenájom. Prečo ste na Slovensku dospeli k takémuto záveru, lebo je to tradícia?

Rakúsko a aj Nemecko majú úplne iné inštitucionálne usporiadanie, než je u nás. Sú to jediné krajiny EÚ, kde menej ako polovica domácností býva vo vlastnom. Je u nich rozvinutá celá infraštruktúra bývania v prenajatom. Je to dané históriou. V Rakúsku a Nemecku po druhej svetovej vojne potrebovali rýchlo vytvoriť bytový fond potom, čo bola veľká časť krajiny zničená. U nás je iná historická skúsenosť, na začiatku 90. rokov boli skoro všetky byty v mestách privatizované a ľudia na dedinách zvykli bývať tradične vo vlastnom. Preto aj naše modely financovania, aj naša kultúra počítajú s tým, že je obvyklé bývať vo vlastnom.

Podľa čoho si vyberáte témy, ktoré idete skúmať? Keď sa napríklad debatuje o diaľniciach, prečo na to nereagujete tak, že sa pozriete, ako diaľnice ovplyvňujú regionálne rozdiely?

Primárne vyberáme témy, ktoré sa týkajú hlavnej činnosti NBS, čiže menová politika a finančná stabilita, ale aj makroekonomický vývoj, produktivita, trh práce. Polovica konkrétnych výskumných otázok prichádza od manažmentu alebo z toho, akým spôsobom vnímame debatu o eurosystéme a snažíme sa pomôcť s odpoveďami a druhá polovica otázok prichádza od samotných výskumníkov.

Inšpiroval sa niekto vašimi odporúčaniami alebo objavili sa vo verejnej debate?

Najviditeľnejšie je to v inštitúciách, kde vidieť väčší rešpekt k tomu, že sa politika tvorí na základe údajov a evidencie. Napríklad naše analýzy citovala rozpočtová rada, aj na ministerstve financií to občas vidieť.

Skúmanie, aký vplyv majú na finančné trhy vyjadrenia guvernérov centrálnych bánk, ako zadanie prišlo od guvernéra NBS Makúcha?

Nie. Inšpirácia vzišla zo spolupráce s Európskou centrálnou bankou (ECB), ešte keď sa začínali robiť neštandardné menové politiky a jedna z tých otázok bola, ako rôzne oznámenia vplývajú na finančné trhy. Kolegovia sa pozreli na to, ako vyjadrenia predstaviteľov centrálnych bánk ovplyvňujú finančné trhy.

Čo zistili? Keď povie niečo guvernér NBS, môže to pohnúť kurzom eura?

Nepozerali sme sa na vyjadrenia ku konkrétnej menovej politike, napríklad keď prezident ECB Draghi povie, že zajtra zvýši alebo zníži úrokové sadzby. Pozreli sme sa na signály typu, že nie sme spokojní s vývojom ekonomiky alebo, naopak, že ekonomika sa vyvíja veľmi dobre. Analýza sa pozerá na všetkých členov Rady guvernérov, je to spolu 25 ľudí a otázka je, či ich vyjadrenia majú vplyv na trhy. Ukazuje sa, že je tam zásadný vplyv na úrokové miery.

Napríklad na ceny dlhopisov?

Áno. Je tam vplyv na krátkodobé úroky na trhu, čo má potom vplyv aj na ceny dlhopisov. Na druhej strane, vplyv na kurz eura alebo na akciové trhy je relatívne malý.

Prečo?

Akcie majú dlhodobejší záber. Ak niektorý guvernér dnes povie, že je alebo nie je spokojný s vývojom ekonomiky, ceny akcií by mohli ísť obomi smermi. Ak je to úplná novinka, trhy si povedia, že ekonomika pôjde hore, firmy budú mať vyššie zisky a ceny akcií môžu byť vyššie. Rovnako to trhy môžu pochopiť tak, že ekonomike sa dobre darí a menová politika by sa mohla sprísniť, budú vyššie úrokové sadzby a ceny akcií by mohli ísť dole. Ťažko povedať ktorý efekt bude silnejší. Väčšinou má menová politika horizont do dvoch až troch rokov, kým ceny akcií by mali mať nekonečný horizont. Čo sa týka výmenného kurzu, je to obrovský trh a kurz eura oproti doláru je podstatne hlbší a likvidnejší než iné devízové trhy. Spokojnosť alebo nespokojnosť niektorého guvernéra nemusí taký veľký trh ovplyvniť. Úrokové sadzby v eurozóne reagujú priamo na nastavenie menovej politiky eurosystému a tam sa ukázalo, že je štatisticky významný kauzálny vzťah medzi tým, čo guvernéri povedia a kam sa pohnú krátkodobé úroky.

Viete na základe tejto analýzy povedať, či trhy vnímajú citlivejšie, ak niečo povie rakúsky guvernér než napríklad slovenský, slovinský alebo maltský?

To sa nedá takto povedať. Nezávisí to od krajiny, ale od konkrétnej osobnosti, situácie, ale vplyv každého z nich sme v štúdii neriešili.

Aký to má praktický význam?

Samozrejme, pre guvernérov z toho vyplýva, že trhy sledujú každé ich slovo, a preto treba byť opatrný s každým ich vyjadrením, aj pri niečom, čo môže vyzerať nevinne. Toto samozrejme už guvernéri dávno vedeli. Druhý dôsledok je pre modelovanie ekonomiky, že vidíme, že úroky reagujú na tieto vyjadrenia. Keď máte ekonomický model, ktorý chce dobre modelovať ceny dlhopisov, tak mediálne signály môžu byť jednou vstupnou premennou, ktorá môže model zlepšiť. Tretí dôsledok môže byť, že trhové ceny reagujú aj na takéto vyjadrenia a mali by sme sledovať, čo sa deje a čo kto povedal a pomôže nám to lepšie porozumieť tomu, kde sa hýbu ceny.

V jednej z analýz hovoríte, že to, že centrálne banky začali vo veľkom nakupovať dlhopisy (tzv. kvantitatívne uvoľňovanie), pomohlo tomu, že banky na Slovensku dávajú viac úverov domácnostiam.

Vieme štatisticky aj kauzálne potvrdiť, že keď má banka k dispozícii väčšie množstvo peňazí, lebo centrálna banka odkúpi od komerčnej banky alebo jej klienta štátne dlhopisy, jednou z možností, čo s tým môže urobiť, je poskytnúť viac úverov. Vidíme, že keď sa zvýši množstvo hotovosti v banke, dáva viac úverov. Aj keď zohľadníme znižovanie úrokov a celkový vývoj na trhu, vieme potvrdiť, že tento úverový kanál je ešte silnejší počas kvantitatívneho uvoľňovania. Na Slovensku teda prispieva k tomu, že objem úverov rastie. Efekt na domácnosti je asi dvojnásobný oproti úverom podnikom.

Pomohlo to aj k zníženiu úročenia úverov, alebo nie v prvom rade?

Neviem presne povedať, či vďaka kvantitatívnemu uvoľňovaniu klesli úroky na úvery, alebo sa uvoľnili úverové podmienky. Pravdepodobne oboje. Čo vieme z našich výsledkov povedať je, že objem úverov aj vďaka kvantitatívnemu uvoľňovaniu rástol. Na úrokové sadzby na úvery má však kľúčový vplyv základná úroková sadzba ECB, resp. medzibanková sadzba, čo je v modeli kontrolná premenná. Inak povedané, bez ohľadu na pohyb trhových sadzieb vidíme rast poskytovaných úverov v dôsledku netradičných menových politík. Samotný pokles sadzieb ECB, samozrejme, tiež podporil rast úverov, ale toto je efekt spoločný pre celú eurozónu.

Pomohlo nám zavedenie eura?

Prínosy určite prevažujú nad nákladmi. Ale keby ste sa ma to spýtali pred desiatimi rokmi, videl by som to pozitívnejšie ako teraz.

Čo máte na mysli?

Vytvorenie obidvoch eurovalov. Z pohľadu Slovenska sú náklady na toto poistenie možno vyššie, než je očakávaná hodnota toho, čo nám to poistenie dáva. Ukázalo sa tiež, že eurozóna nie je až taká odolná proti krízam a pracuje sa na vytvorení lepšej hospodárskej a menovej únie. Ale aj keď zarátame niektoré nevýhody, s ktorými sme nerátali, tak sa euro oplatilo.