Nielen Figeľ, ale aj Počiatek dostával od stavbárov výrazné zľavy

V roku 2011 sa stavebný trh dočkal prekvapenia. Keď začala vláda Ivety Radičovej otvárať obálky s ponukami, v ktorých stavbári písali, za koľko sú ochotní stavať diaľnice, našla v nich netradičné čísla.

Napríklad kus diaľnice pri Levoči sa núkal stavať Váhostav spoločne s partnerom Bögl a Krýsl za necelých 60 miliónov eur, zatiaľ čo štátna expertíza čakala o vyše  30 miliónov eur vyššiu cenu.

Za kus diaľnice neďaleko prvej spomínanej zasa núkal Doprastav so Strabagom zmluvu za necelých 115 miliónov eur, aj keď štátni experti narátali aj o 100 miliónov eur vyššiu cenu.

Tender o stavbu D1 pri Martine zasa prisúdil víťazstvo Váhostavu s ponukou vyše 137 miliónov eur. Odhad štátu bol 334 miliónov eur.

Figeľ: Na nikoho som netlačil

Premiér Robert Fico vtedy vyhlasoval, že diaľnice budú nekvalitné a stavbári budú napríklad ceny navyšovať cez dodatky.

Dnes vidí ako dôsledky týchto cien stovky menších stavebných firiem, ktoré nedostali od Váhostavu či Doprastavu zaplatené, a už ani nikdy nemajú všetky peniaze za pomoc s diaľnicami uvidieť.

Za tým všetkým má podľa premiéra stáť aj vláda Ivety Radičovej, najmä vtedajší minister dopravy Ján Figeľ, ktorý podľa Fica tlačil veľkých stavbárov do nízkych cien. Tento argument používa dlho. Od piatka už pripúšťa, že za to môžu aj firmy ktoré lacné diaľnice nasľubovali.

„Môžem premiéra ubezpečiť, že som o cenách nerokoval, a ani to nie je úloha politikov. Nikoho som nenútil. Politici nemajú čo určovať ceny. Majú vytvárať konkurenčné prostredie, ono vygeneruje reálne ceny,“ zareagoval Figeľ.

Dlho bez zákaziek

V ére jeho ministrovania sa stavebné firmy ocitli v situácii, keď štát už dlho nenaštartoval veľký diaľničný tender. Zrušila sa totiž veľká časť rozplánovaných takzvaných PPP diaľnic. Išlo o predstavy ešte prvej vlády Roberta Fica, ktoré však nedoviedla do samotnej plnej výstavby. Ceny za tieto desiatky kilometrov diaľnic siahali do závratných výšok a vláda Ivety Radičovej sa rozhodla projekty zrušiť.

Vtedy sa často hovorilo o tom, že je pre  stavbárov dôležité aspoň vyťažovať kapacity aj za nižšie ceny, len aby nestáli.

Pri debate o primeranosti cien treba prihliadať aj na to, že za vlády Ivety Radičovej sa začal používať nový systém obstarávania, v ktorom môže stavbár sám navrhovať technológie na stavbu a znižovať tak cenu diaľnic.

Napokon aj Váhostav a Doprastav v minulosti často vyvracali, že by podliezali ceny. Neboli pritom zďaleka jediní, kto sa hýbal výrazne pod štátnymi odhadmi.

Zľavy zostali dlhšie

Tiež neplatí, že by sa odhady výrazne podliezali iba počas vlády Ivety Radičovej.  Veľké rozptyly ukázal napríklad najväčší tender, ktorý vyhlasoval ešte Figeľ, no podpisoval už jeho nástupca Ján Počiatek. Išlo o stavbu úseku pri Žiline, ktorého súčasťou je aj vyše 7-kilometrový tunel Višňové.

Štát čakal, že ho tunel vyjde na takmer 900 miliónov eur, víťaz prišiel s ponukou za 410 miliónov eur. A to vôbec nebol najlacnejší. Z problematického tendra z rôznych dôvodov vypadla najlacnejšia Skanska, ktorá v konzorciu so Strabagom núkala cenu 338 miliónov eur. Druhý najlacnejší bol Doprastav, pýtal o 44 miliónov eur viac. Všetci si za týmito cenami stáli.

Podobných prípadov z úvodu druhej vlády Roberta Fica je viac. Pre ilustráciu, Váhostav figuruje vo víťaznom konzorciu na stavbu úseku D1 pri Ružomberku. Diaľnicu medzi Hubovou a Ivachnovou sľúbili firmy dodať za 227 miliónov eur. Štát čakal faktúru aj na 465 miliónov eur.

Pritom sa mu hlásili aj lacnejšie alternatívy než tie od dvorných staviteľov našich diaľnic. Dokopy boli lacnejší až traja uchádzači, tých však vylúčili, medziiným aj pre prinízke ceny. Víťaz bol oproti najlacnejšiemu z nich s cenou o 20 miliónov eur vyššie. Opäť ide o zmluvu z éry druhej vlády Roberta Fica.