Denník N

Kažimír: S Dankom som volal a voči môjmu ministerstvu nič nemá

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Minister financií hovorí, že preňho sa koaličná kríza skončí až dohodou o rozpočte.

Minister financií Peter Kažimír sa vrátil z dovolenky uprostred vládnej krízy, pričom prácu jeho ľudí z Útvaru hodnoty za peniaze kritizoval nielen Most-Híd, ale verejne aj predseda Smeru. SNS k tomu pridala požiadavku, aby ministerstvo financií neblokovalo výstavbu infraštruktúry a tlačilo ďalej na 13. a 14. platy.

Podpredseda Smeru Kažimír sa tvári, že to všetko je zvládnuteľné a na zavedení 13. a 14. platov sa už podľa neho pracuje a že preňho je dôležité, ako sa dohodne s Andrejom Dankom, nie čo hovoria alebo píšu iní členovia SNS.

V rozhovore, ktorý poskytol vo štvrtok večer, hovorí aj svoj názor na školstvo a na potrebu dlhovej brzdy, o blízkych zmenách v eurozóne, čo očakáva od Andreja Babiša a aj o svojej miere zodpovednosti za kauzy typu Bašternák.

Aká je pravdepodobnosť, že budú predčasné voľby?

Snažím sa na to pozerať viac ako minister financií, menej ako podpredseda jednej z koaličných strán. Preto radšej pripomínam, akú hodnotu má stabilita. Neprial by som teraz šéfovi našej dlhovej agentúry, aby išiel na trhy. Našťastie to teraz ani nepotrebujeme. Ale verte mi, že medzinárodné finančné trhy reagujú na akýkoľvek náznak nestability. Z tohto pohľadu je Slovensko požehnaná krajina. Môžete sa nad tým pousmiať, nemusíte súhlasiť so zafarbením tej-ktorej vlády, ktorá tu bola posledné roky, no s jednou výnimkou sme mali stabilné vlády. A práve pri tej jednej výnimke sme zažili kritické momenty, keď Slovensko nevedelo, či sa mu podarí požičať. A ja som už ako minister financií videl na vlastné oči, ako Slovinsko – krajina, ktorú sme všetci obdivovali – sa počas niekoľkých polrokov dostalo na kolená. Hrozil mu osobitný program, protektorát alebo akýsi ekonomický diktát zo strany krajín, ktoré by ho zachraňovali. A prečo sa to tam stalo? Mohli za to bratovražedné hádky na slovinskej politickej scéne. Bol to šok, ako sa počas krátkeho času môže krajina dostať z výslnia na okraj. Malé krajiny si to musia uvedomiť a nemôžu s tým hazardovať.

Ale ide o to, aké veľké politické náklady ešte stojí zachovanie stability. Dve veci sa javia v tejto kríze ako problém, cez ktorý sa už nevedia partneri preniesť: jednou je nepredvídateľnosť predsedu SNS a druhou miera bezškrupulóznosti pri verejných zákazkách pod vplyvom SNS. Súhlasíte s takým hodnotením?

Som minister financií, obsluhujem vládu ako celok, preto ma nedostanete do roly politického komentátora. V mojej pozícii je absolútne kľúčové, aby som bol dôveryhodný aj pre koaličných partnerov. Som disciplinovaný vojak, aby som ako minister mal schopnosť komunikovať so všetkými. Ale ak sa pýtate na mantinely, tie pomenoval v stredu vo svojom krátkom príhovore premiér. Hovoril o stabilite, boji proti extrémizmu, štandardizácii procesov v obstarávaní, o boji proti korupcii. To sú veci, ktoré sa nedostavia ani za mesiac, ani za rok, ale ak si raz povieme, že tou cestou ideme, tak sa podľa mňa vieme dostať do normálnych európskych podmienok.

Nerozumiem odpovedi. Kde sú hranice toho, čo Smer vyžaduje od svojich partnerov?

Odpoveď je, že ja nesmiem byť politický komentátor a naše požiadavky na partnerov jasne definoval premiér.

Keď ste sa vrátili z dovolenky, čakali vás tu podmienky SNS, medzi ktorými bolo, že minister financií má prestať brzdiť rozvoj infraštruktúry. Máte vy osobne pocit, že ste urobili nejakú chybu – taktickú alebo aj naozajstnú – v rozhodovaní?

Nemôžem pracovať bez dôvery koaličných partnerov. Naposledy som hovoril s predsedom SNS Andrejom Dankom po telefóne včera (v stredu – pozn. red.). Nezačul som ani náznak kritiky na prácu rezortu, ktorý riadim. Keďže považujem predsedu Andreja Danka za šéfa strany, ktorý ju drží pevnou rukou a má v nej pevnú disciplínu, je pre mňa kľúčový jeho názor. Nežiada sa mi komentovať komentátorov, ktorí zastupujú SNS z pozície podpredsedu alebo tlačového odboru strany. Dúfam, že mi rozumiete.

Máte povesť politika, ktorý rozumie, načo je dobré mať kvalitné školstvo. Neprekáža vám, že v školstve pri súčasnej politike žiadna reforma neprebehne? Nie je to dosť veľký problém nato, aby sa Smer angažoval viac?

Ja som zástancom skôr vyššej ako menšej miery zdanenia aj preto, aby sme mohli investovať do školstva. Plošný pravidelný rast miezd v školstve máme aj v programovom vyhlásení a dodržiavame to, hoci nie som fanúšik plošného zvyšovania platov. A čo sa týka zmien potrebných v školstve, tie vieme pomenovať, ale krátkodobé politické náklady s nimi spojené niekoľkonásobne prevyšujú politické výhody a výnosy, ktoré z toho plynú. Aj preto je problém so školstvom pohnúť. Nenašli sme odvahu nájsť opozično-koaličný politický konsenzus na takých veľkých veciach. Bohužiaľ, politická scéna v našej krajine sa viac a viac animalizuje a snaha zneužívať krátkodobé politické náklady s reformami je zo strany opozície čoraz väčšia. Ale to je problém všetkých európskych krajín, kde vlny populizmu, návrat neofašizmu a všelijakých simplifikátorov veštia obrovské problémy pre možnosť niečo reformovať. Mať odvahu presadzovať rozumné veci bude čoraz ťažšie, pretože krátkodobo ich ľudia nepochopia a budú ich vnímať ako ujmu. Štefanovi Hríbovi som to vysvetľoval, keď mi vyčítal našu „impotenciu ikonických reforiem“. Povedal som, že možno aj má pravdu, ale aspoň uznal, že vieme spravovať štát. Totiž nároky na Smer boli vždy väčšie ako na iné strany. Preto bol problém, aby reformné kroky boli súčasťou politického programu. Keď musíte byť každú chvíľu pripravený na boj, aby ste si obhájili svoju pozíciu, tak je pre vás bolestivý reformný program luxus, ktorý vás oberá o politickú silu.

Ale tu je problém, že ministerstvo školstva má SNS a v tej strane nie je žiadny náboj robiť akúkoľvek rozumnú reformu. Otázka znie: je Smer s tým zmierený?

Prečo robíte ten súd už dopredu? Ešte nikto nepomenoval ani budúceho ministra.

Skúška správnosti, či vy veríte tomu, že je to možné: viete si predstaviť, že SNS nominuje ministra, ktorý by mal aspoň také predpoklady skúšať reformu ako napríklad páni Draxler alebo Pellegrini?

Prečo nie…? Ale opakujem, nejde až tak o osoby, o jednu stranu v koalícii, pretože školstvo je štrukturálny problém – nestačí vyriešiť jednu výzvu na európske fondy. Na veľkú zmenu chýba minimálny spoločenský konsenzus. Možno preto je cestou nenominovať straníka, ale urobiť to, čo my so zdravotníctvom. Rezort sme odovzdali pod kontrolu krízovému manažmentu vedenému Tomášom Druckerom. A ukazuje sa, že sme urobili dobre.

To je tá správna analógia. Školstvo na rozdiel od zdravotníctva nebolo pomenované ako strategický rezort v kritickej situácii. Preto nikto nečaká, že tam príde silný človek, ktorý bude mať právomoci, napríklad aj toľko verejnej ochrany ako minister Drucker, a preto môže riešiť veľké problémy. Nemáte pocit, že táto republika príliš riskuje, ak sa nevyhlási na školstve krízový režim, aby sa vôbec dalo uvažovať, že sa s tým niečo spraví?

Naša krajina je úspešná; bohužiaľ, naše mentálne nastavenie ako Slovákov nám nedovoľuje sa z toho tešiť. Veľa cestujem a vždy je príjemné, keď v zahraničí počujem gratulácie, čo všetko Slovensko po roku 1992 urobilo. Nemali by sme preto ani tvrdiť, že celé školstvo je zhnité a že všetci sú tam neschopní. No ak sa nám katastrofálne zhoršujú výsledky merania vedomostí našich detí, tak je niekde obrovský problém. Ako rodič si dovolím povedať, že nemienim akceptovať odpoveď, že máme hlúpejšie deti. Skôr tu máme nové kultúrne modely, dvoj- a trojročné deti, ktoré sú na tabletoch, na mobiloch, máme úplne novú generáciu kyberdetí, ktorým mnohokrát nerozumieme, ale máme povinnosť pripravovať vzdelávací systém, ktorý zvládne aj ich potreby. Obávam sa, že učitelia nie sú pripravení na túto situáciu, inak by sme nemohli mať zhoršujúce sa výsledky pri zvyšovaní výdavkov. Nestačí sa už vyhovárať na nedostatok peňazí. Nechcem unavovať štatistikami, ale aj relatívne, aj absolútne čísla hovoria, že sa o tento rezort staráme. Pravdou je, že sa musí stať stredobodom pozornosti celého vládneho tímu a celej vládnej koalície, čo nie je zodpovednosť len jednej politickej strany. My na ministerstve financií sme už preto robili analýzu Útvaru hodnoty za peniaze na školstve.

Ešte raz: nie je priveľké riziko nechať školstvo SNS?

Čo od nás chcete? Aby sme menili rozdelenie ministerstiev? Aj SNS predsa bude pred voľbami skladať účty, a tak musí mať prirodzený záujem, aby nominovala kvalitného človeka a vytvorila mu podmienky nato, aby predložil a dotiahol zmeny, ktoré ľudia ocenia. A my im musíme dať šancu. Inú možnosť momentálne nemáme. Navyše neférovo paušálne odsudzujete – títo sú schopní a títo nie sú schopní. Vzdajme sa intelektuálneho rasizmu, ktorý sa tu udomácnil. Demokracia dáva príležitosti a teraz je napríklad na SNS, ako využije tú svoju.

Pred tromi mesiacmi sa povedalo, že každá strana koalície povie svoje návrhy najmä k zvyšovaniu platov a zlepšovaniu podmienok zamestnancov a na to ministerstvo financií povie, čo by to stálo a ako by sa to dalo spraviť. Začnime požiadavkou na 13. a 14. platy. Máme ju chápať ako formu nejakej daňovej alebo odvodovej úľavy?

Agendu 13. a 14. platu priniesla SNS, preto skutočnú podobu tohto opatrenia definujú jej odborníci. Na ministerstve financií to má na starosti nominantka SNS štátna tajomníčka Dana Meager, ktorá je nespochybniteľná odborníčka v oblasti daní. Jej tím pripravuje koncept, o ktorom nechcem detailne hovoriť, pretože je to zatiaľ len polotovar a navyše musí byť odobrený zadávateľom – teda SNS. Ja môžem len povedať, že ministerstvo financií proti tomu principiálne nebolo, rovnako ako nie sme proti zvyšovaniu minimálnej mzdy prijateľným tempom. Bol by som blázon, keby som ako minister financií bol proti nárastu mzdovej bázy v krajine. Nemôžeme mať na ďalšie dve desaťročia ekonomický model založený na lacnej pracovnej sile. No nemôžeme napríklad súhlasiť s tým, aby trinásty či štrnásty plat len znížil náklady práce zamestnávateľov na úkor štátu a ľudia nedostali viac peňazí. Takýto úmysel, našťastie, nemajú ani autori nápadu na motiváciu cez 13. a 14. plat. Preto k tomu napríklad potrebujeme aj ročné zúčtovanie. Vedeli by sme tak porovnať prírastok platu zamestnanca, ktorý sa môže skladať z tarifnej mzdy a rôznych odmien. Potom by sme mohli podnikateľov motivovať, aby dvíhali mzdy. No je ľahšie to vysloviť, ako zakomponovať do zákonov tak, aby to fungovalo.

V princípe je teda už o tom zhoda.

Rešpektujem návrh SNS formalizovať rôzne druhy odmien a nahradiť ich nejakou formou 13., 14. mzdy a zaviesť to do terminológie pracovného práva. S tým nemám najmenší problém. Dokonca ani s tým, aby to bolo daňovo zvýhodnené. Pointa je motivovať zamestnávateľov zvyšovať platy a nevyplácať ďalšie odmeny napríklad cashom alebo nejakou inou netransparentnou výhodou. Chceme, aby to dostal zamestnanec legálne na účet, aby si mohol z toho platiť odvody a zarátalo sa mu to do penzie.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Ak sa len vytvára terminológia, tak od roku 2018 to nebude zavedené?

Takáto vec si zaslúži väčšiu prípravu, od začiatku roka 2018 to určite nemôžeme spustiť.

Čo bude najdrahšie opatrenie na zvyšovanie príjmov, ktoré sa zavedie od budúceho roka?

Zvýšenie minimálnej mzdy. Z hľadiska rozpočtu tam musíme kalkulovať aj s veľkým dosahom napríklad na zdravotníctvo.

Aký veľký problém urobila posledná daňová prognóza, ktorá znížila odhad príjmov štátu?

Daňová prognóza nám urobila problém, hoci jedným dychom musím povedať, že nesignalizuje zmenu trendu v ekonomike. Nemyslíme si, že pokles výberu dane z príjmu právnických osôb hovorí o zmene správania firiem, ani neukazuje, že by sme boli v inej fáze ekonomického cyklu. Je to čisto analytický problém. Všetci podcenili jednorazovosť čerpania európskych fondov v roku 2015. Zisky, ktoré z toho plynuli, potom analytikov pomýlili. Aktuálne to v stámiliónoch ovplyvní výšku deficitu tohto roku a zmenší priestor na výdavky aj na budúci rok.

Toto bude predmetom debát najbližšie týždne. Aj preto sa pre mňa táto vládna kríza skončí až dohodou o rozpočte, čo bude niekedy začiatkom októbra.

Okolo Útvaru hodnoty za peniaze je v poslednom čase celkom dosť kriku. Znamená to, že sa niečo nepodarilo, alebo takto to je po roku prirodzené?

Vybrali sme sa po ťažkej ceste. Meníme paradigmy, preto som mal opatrné očakávania, ale po roku som s výsledkom spokojný. Máme za sebou revíziu šiestich rezortov s potenciálom opatrení za 800 miliónov eur, ktoré sme aj pomenovali. Úplne najdetailnejšie sme sa venovali tomu najproblematickejšiemu – zdravotníctvu, priamo v rozpočte sme pomenovali opatrenia za takmer 200 miliónov eur. Tento rezort bude pod permanentnou kontrolou, či je stále na dobrej trati zmien. Budeme robiť aj pravidelný odpočet všetkých oblastí. Na druhej strane som trochu rozladený, že spoločnosť nie je pripravená na tento projekt. Týka sa to časti odbornej verejnosti, časti politického spektra, ale aj časti médií. Ak bulvár stavia mladých analytikov proti ľuďom žijúcim si svoje bežné životy, prináša čiastkové a vytrhnuté informácie, hľadá senzácie, keď namiesto poctivej diskusie vzbudzuje vášne – to všetko projektu škodí. Potrebujeme misionársku trpezlivosť, ale som presvedčený, že s tým nesmieme prestať. Nechávame pomenovať veci ľuďom, nad ktorými niektorí ohŕňajú nos, lebo majú pod 30 rokov a vzdelanie z Harvardu alebo Oxfordu, ale títo ľudia nám poskytujú na základe medzinárodných porovnaní štandardizovaný pohľad na mnoho oblastí života. Ten pohľad je bez chuti, farby a zápachu. Je na nás, ako s týmito radami naložíme. Nie všetky musíme akceptovať. Ale musíme sa prehŕňať vecami, ktorých sa už roky nikto nedotkol, a pozrieť sa na ne inými očami.

Otázka, prečo majú o dôležitých veciach v štáte rozhodovať tridsaťroční analytici, sa bude opakovať.

V prvom rade, oni o nich nerozhodujú. Sú len príspevkom do diskusie, na ktorú slovenská spoločnosť nie je zvyknutá. Ich úloha je vytvárať polemiku. Vyzývam kolegov vo vláde, aby si aj oni vybudovali oponentské tímy vzdelaných ľudí s podobným pohľadom na svet. Nech sa tí potom hádajú s ľuďmi z nášho útvaru. Problém je, že ministerstvá majú väčšinou kvalitných ľudí s cennými povedzme tridsaťročnými skúsenosťami, ktorí sú však pohoršení, keď sa otvárajú storočné pravdy. Ale diskusiu potrebujeme. Ja preto nikdy týmto svojim ľuďom nebudem zatvárať ústa. Ich úlohou je pomenovať veci tak, ako ich vidia. Naša úloha – ako politikov a manažérov – je to akceptovať, odmietnuť, korigovať, obhajovať, ale hlavne máme povinnosť vedieť a potom robiť rozhodnutia.

Čo vám povedal riaditeľ Útvaru hodnoty za peniaze Štefan Kišš o tom, na ktorom ministerstve vedia zohnať normálne dáta, kde sa dá normálne rozprávať a kde ich sabotujú?

Vo viacerých oblastiach sme prenikli do trinástych komnát a to niektorým ľuďom prekáža. Vy si myslíte, že v minulosti v tejto krajine trasovali diaľnice alebo vymýšľali významné infraštruktúrne projekty politici? Nie, robia to stále tí istí technokrati. Nespochybňujem ich, ale musia nás pustiť do svojich trinástych komnát, aby sme sa pozerali na projekty za stovky miliónov až miliardy eur už v úvodnej fáze. Práve táto prvá fáza je však najbolestivejšia, pretože narážame na neochotu meniť celkové koncepcie. Ak sa o tom rozprávame neskôr, môže už potom naozaj vznikať zdržanie, z čoho sú nervózni občania. Tí nechcú teoretické debaty, ale diaľnice. Ak sa pýtate na súčinnosť na jednotlivých ministerstvách, ostanem diplomatický. Je to z prípadu na prípad a často je to postavené aj na ľudskej chémii. Znakom, že bola dobrá spolupráca, je, ak sa naše návrhy dostanú až do rozpočtu. V tom sme najďalej s ministerstvom zdravotníctva, ktoré je súčinné, hoci sa vedia aj týždne hádať o konkrétnostiach a nie sú v submisívnej polohe.

Po koaličnej rade, ktorá bola aj o R2, premiér povedal, že ho nezaujíma názor jedného úradníka.

Bolo to z jeho strany príkre, ale premiér môj názor pozná. Pracujem s najlepšími úradníkmi v tejto krajine. Robíme si svoju robotu poctivo a plníme programové vyhlásenie vlády, v ktorom je aj hodnota za peniaze. Aj premiér pozná kvality Inštitútu finančnej politiky, ako aj ľudí, ktorí z neho prešli na Útvar hodnoty za peniaze. Uznávam však, že sme urobili chyby v komunikácii. Nemôžeme dovoliť interpretovať výsledky našej práce ako odkazy typu „vy už ste tam v regiónoch v takých problémoch, že sa vám už ani neoplatí niečo postaviť“. Vieme, že nemôžeme žiť z blahobytu sústredeného na troch uliciach v Bratislave, okolo Eurovey, Dunaja a Auparku. Bol som jeden z prvých, ktorý o tom hovoril ešte v minulej vláde. Musíme niektoré regióny pozitívne diskriminovať. A výstavba infraštruktúry môže byť takým politickým signálom ľuďom, ktorí v chudobných regiónoch ostali žiť, podnikajú a fungujú tam. V určitom zmysle sú to už dnes hrdinovia.

Čo ste sa naučili o diaľniciach za posledný rok?

Že otázka nestojí tak, či stavať, ale ako dosiahnuť racionálnejšie riešenie tak, že prínosy budú rovnaké alebo vyššie. Okrem toho je veľkým problémom miera rozostavanosti. Preto stále prosím svojho kolegu ministra Érseka o jasnú prioritizáciu projektov a aby povedali o každom projekte, v akej fáze prípravy je, aký je dôležitý pre rozvoj regiónu alebo pre kontinuitu výstavby. Aby sme mohli reálne plánovať peniaze. Nechceme sa dožiť toho, že budeme blokovať zdroje na nejaký projekt, lebo zistíme, že síce vznikol protekčne, ale sa v ňom z rôznych dôvodov nedá pokračovať. Aj ako politici by sme mali jasne a transparentne povedať, čo je priorita a čo nie. A na to, čo sa dohodne, musí nájsť ministerstvo financií peniaze. Niekedy nás však prekvapia podráždené reakcie, keď nás opisujú, akoby sme blokovali všetko. Na obchvate Prešova či R2 sa ďalej robí. Len debatujeme o alternatívach a meníme plány tam, kde nie sú obhájiteľné. Šetríme tým peniaze tým, čo prídu po nás. Pretože teraz sa rozhoduje o stavbách, ktoré sa budú stavať a platiť už z väčšej časti v budúcom volebnom období.

Pred dvomi týždňami nám pri rozhovore minister dopravy Érsek položil na stôl veľký papier, kde boli takto nakreslené úseky aj s údajom, kedy sa môže stavať a kedy budú potrebovať peniaze. Hovoril, že vaši ľudia ten papier poznajú.

Ten zoznam sme videli mnohokrát, vieme, koľko žiadajú. Ale nemáme zhodu v tom, koľko na to naozaj dať.

Akú verziu zmeny zákona o dlhovej brzde preferujete vy?

Určite chceme, aby sa zmenilo posudzovanie výšky dlhu z hrubého dlhu na čistý dlh, čo by zlepšilo naše možnosti riadiť dlh štátu. Ak ide o výnimky na infraštruktúrne výdavky, tak si viem predstaviť, že prejdeme z akéhosi plnoautomatického riadenia limitnej výšky dlhu na poloautomatické. Viem si predstaviť, že by vznikol výbor Národnej rady, kde by koalícia a opozícia trojpätinovou väčšinou mohla odsúhlasiť výnimku, ktorú by jej vláda predložila a ktorá by predtým musela splniť rôzne podmienky. Dať udeľovanie výnimiek na výdavky do rúk zákonodarcov nie je žiadny hriech a nepredstaviteľné nebezpečenstvo. V tomto rád polemizujem s Ľudom Ódorom, ktorý je zástancom absolútneho automatizmu a ohŕňa nos nad politikmi. Hovorím mu: „Ľudo, ale veď to, čo robíš, je produkt politikov. Ty by si si nemohol plniť svoje sny, keby ti ich politici nezrealizovali. Či už vznikom zákona o dlhovej brzde, alebo voľbou do orgánov rozpočtovej rady, alebo v práci Útvaru hodnoty za peniaze. Raz ti dokážeme, že sme schopní racionálne rozmýšľať, ale inokedy už sme podľa teba neschopní a musí to robiť automat.“

O akých peniazoch je vlastne reč? Predstava je, že by sa dávalo na investície nejaký čas povedzme o pol miliardy eur ročne viac?

Asi tak – reč je o približne pol percente HDP ročne. Ak by sme sa dostali k vyrovnanému rozpočtu, tak potom by sme aj s výnimkou boli pod jedným percentom deficitu.

Keďže rast ekonomiky bude zrejme vyšší ako jedno percento, dlh meraný voči HDP bude klesať aj v takom prípade. Reč je teda len o tom, že zákon o dlhovej brzde počíta v najbližších rokoch s rýchlejším poklesom dlhu?

Áno, problém je len v prikázanej rýchlosti vyklesávania až do úrovne 40 percent. Pri očakávanom vývoji problém s dlhom nad 50 percent HDP už mať nebudeme.

S poslancami Borisom Kollárom alebo Milanom Krajniakom zo Sme rodina, ktorí by mohli podporiť koaličný návrh dlhovej brzdy, rokujete vy?

S pánom Krajniakom som o tom raz hovoril, to je všetko.

Sú teda pripravení to podporiť?

Nedostal som od nikoho žiadne definitívne stanovisko. Ale tomu sa ani nemožno čudovať, lebo zákon zatiaľ nemá jasnú legislatívnu podobu. K investičnej výnimke sa rok a pol niekto vyjadroval, odmietal ju, vítal ju, ale nikto ju nikdy nevidel. Zákon musí mať jasnú podobu, ku ktorej sa treba vyjadriť. Fungovanie konkrétneho výboru sme navrhli v júni, to nikdy dovtedy na stole nebolo. Doteraz bola predstava skôr o tom, že by výnimka mala byť gumeným pravidlom v zákone, do ktorého by sa dalo našiť všetko. Teraz hovorím o možnom schvaľovaní konkrétneho projektu na konkrétnu lokalitu s jasným rozpočtom, harmonogramom a so všetkým, čo k tomu patrí. Technicky sme pripravení poslancom ten návrh pripraviť. Budeme o tom debatovať znova aj s opozíciou. Problém však je, že sa obávajú priznať spoluzodpovednosť za rozhodovanie. Keby v takom výbore mali sedieť, tak by tam museli povedať svoj názor a vyjadriť sa, a s tým je odrazu problém. Sulík nám preto len odkazuje, že nechce byť pri našom kradnutí.

Máte pocit, že ak by úprava dlhovej brzdy na jeseň v parlamente neprešla, bola by naozaj ohrozená stavba infraštruktúry?

Táto debata má hodnotu bez ohľadu na výsledok v parlamente. Konečne sa totiž začína diskutovať, ako a za aký peniaz infraštruktúru stavať, aké procesy tomu musia predchádzať. Zvlášť, keď európskych peňazí bude menej. Sľuby z minulosti potrebujeme dať do reality s možnosťami, ktoré tu naozaj sú. V niektorých prípadoch potrebujeme odvahu povedať, ktoré projekty zamrazíme, ktoré urýchlime, kde je, naopak, lepšie dať viac peňazí do údržby. Potrebujeme dostať racionálnu verejnú debatu aj do oblastí, kde je to tabu, kde je to akože len odborná záležitosť, kde vám chlapci s prilbami hovoria, že vy tomu nerozumiete, to len my. Optimizmom ma v tom napĺňa spomienka na úroveň debaty pri obchvate Bratislavy. Tam si všetci uvedomili, že obchvat Bratislavy by nebol, keby sa nepodarilo zdôvodniť to, že sa vyplatí aj ako PPP projekt.

O kvalite tej debaty svedčí aj to, že dodnes nevieme, či sa tie isté dopravné problémy nedali riešiť inak, a že vtedajšia náhlivosť pri schvaľovaní investície sa dnes, keď štart prác na obchvate mešká už rok a pol, zdá smiešna.

To je vaše videnie sveta. Je však pravdou, že meškanie stavby nás oberá o benefity impulzov ekonomického rastu, napríklad o vyššie príjmy, a to znervózňuje už aj mňa.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Snaha byť v jadre Európskej únie sa stala oficiálnou vládnou politikou, premiér ju dokonca zdôrazňuje počas vládnej krízy. Vy chápete jadro ako eurozónu?

Áno. Niečo ako viacrýchlostná Európa existuje od vzniku eura. Málokto z ľudí na Slovensku chápe, že napríklad medzi ministrami financií z krajín eurozóny a ostatnými je normálna stena. Naozaj máme menej spoločných tém s kolegami z V4. Na pravidelných stretnutiach s kolegami z eurozóny sme si témami oveľa bližšie.

Čo sa deje v reforme eurozóny?

Rokujú Francúzi s Nemcami. Ako krstní otcovia eura musia vytýčiť ihrisko.

Ktoré témy z toho sú pre nás kľúčové?

Kľúčové je, či sa zmení obsah alebo pôjdeme len podľa politickej objednávky – keďže sú tu očakávania, je tu momentum, tak sa uspokojíme iba s nejakou zmenou formy a budeme robiť veci, ktoré len vyzerajú veľkolepo. Načo nám je napríklad minister financií eurozóny bez rozpočtu? Takéto veci sa dajú ľahšie presadiť, ale zdajú sa mi lacné. Mali by sme len nové inštitúcie bez obsahu. Kľúčové je podľa mňa napríklad vrátiť dôveryhodnosť koncepcii, že musia fungovať také pravidlá, aby už nikdy nebolo treba niekoho zachraňovať. Aby sa nám už nezopakoval prípad Grécka, ktorý doteraz nie je úplne vyriešený. Ide o vymožiteľnosť pravidiel, ktoré Slovensko dodržiava, ale niektoré iné krajiny nie. Je skvelé, že som mohol v Paríži počuť z úst nového ministra financií vo Francúzsku, že stlačia rozpočet aj v tomto roku pod tri percentá. Zároveň však platí, že je lepšie pravidlá otvorene meniť, ako ich obchádzať, čo je, bohužiaľ, európsky trend. Potom je tu napríklad požiadavka Nemecka, aby sa euroval zmenil na európsky menový fond, aby sme boli menej závislí od Medzinárodného menového fondu, kde viditeľne rozdávajú karty aj iné krajiny, teda hlavne USA. Mám dohodu s francúzskym kolegom, že sa budeme vzájomne informovať, a o bilaterálne stretnutie v Berlíne sa pokúsim ešte pred ich jesennými voľbami. Po zostavení novej vlády v Nemecku by sa v decembri mali stretnúť hlavy štátov eurozóny. Taký ambiciózny je Macronov plán, ale či sa to naozaj stane, uvidíme.

Z V4 je nám nielen historicky, ale aj aktuálnym vývojom najbližšie Česko. Poznáte asi Andreja Babiša a jeho názory. Ako sa bude správať Česko, ak by bol Babiš premiérom alebo predsedom vládnej strany?

Andrej Babiš je veľmi skepticky naladený voči európskym inštitúciám, ale som presvedčený, že chápe geopolitiku a rešpektuje francúzsky a nemecký vplyv v Európe. My totiž logicky patríme do vplyvu nemecky hovoriacich krajín. Vidno to napríklad na tom, že niekedy sme mali posun v ekonomickom cykle medzi Slovenskom a Nemeckom rok, ale odkedy máme euro, je to len štvrťrok. A Česko je na tom podobne. Babiš to vie, ale so zavedením eura sa ponáhľať nebude.

Hovoríte, že Babiš bude mať po voľbách menej protieurópsku rétoriku, bude racionálnejší, ale euro je preňho príliš?

Myslím si, že na zavedenie eura nemá v Česku odvahu nikto. Sobotka to skúsil. Aj ja sám som bol na požiadanie českého premiéra na jednom stretnutí propagovať euro. Videl som však, že u nich to je „mission impossible“. Krajiny typu Česka či Poľska by si podľa mňa mali vyčkať, ako bude euro po zmenách vyzerať. My sme už vo vnútri, v inej eurozóne, do akej sme vstupovali, sme účastníci a spolutvorcovia týchto zmien. Ale pre naše pôsobenie vo V4 budú mať zmeny v eurozóne rozhodujúci význam. Pri istých koncepciách by to bola pre nás z hľadiska politicko-ekonomických prepojení akoby výhybka niekam inam, ešte bližšie k Nemecku a Rakúsku.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Akú osobnú zodpovednosť cítite za kauzy typu Bašternák? Výber DPH sa od roku 2012 zlepšuje, ale ten pád sa začal v čase, keď ste boli štátnym tajomníkom ministra financií Jána Počiatka, a vyvrcholil v lete 2012 po chaose na konci pôsobenia Ivana Mikloša.

V rokoch 2006 až 2008 boli každý rok miliardové prebytky v príjmoch oproti očakávaniam, aj preto sa vtedy ešte efektivite výberu DPH nevenovala taká pozornosť. Ani z hľadiska manažmentu rezortu a už vôbec nie vlády. Navyše do roku 2012 všetky politické elity využívali princíp politických nominácií do funkcií na daňových úradoch v regiónoch, a to malo určite negatívne účinky. Okrem toho nebola koordinácia a spolupráca s políciou, prokuratúrou a justíciou. Finančná správa fungovala akýmsi samospádom.

To nemôže byť celé vysvetlenie.

Myslím si, že sa stalo to, že časť kriminálnych živlov z 90. rokov, ktorá sa venovala napríklad výpalníctvu alebo obchodovaniu s drogami, sa presťahovala práve do podvodov s DPH. Najväčší výpadok bol v lete 2012, čo bol jednoznačne výsledok zlyhania informačného systému a blackoutu na finančnej správe. Ani si neviete predstaviť, v akom stave vtedy finančná správa bola. Fungovalo to v tom období jednoducho – ako keby ste štátu poslali faktúru na preplatenie. V roku 2012 som sa ja osobne ničomu nevenoval viac ako oživeniu finančnej správy. Môžete mi aj dnes uviesť desiatku príkladov, ktoré sa stali do súčasnosti, ale je to preto, že ten systém nie je vodotesný. My však prichádzame stále s novými opatreniami, spolupracujeme s políciou, prokuratúrou. Budeme zverejňovať každé euro vyplatené na nadmerných odpočtoch. Len tento týždeň sme spolu s podpredsedníčkou vlády, ministerkou spravodlivosti prijali legislatívu na zastavenie špekulatívnych fúzií firiem. Neustále upchávame diery v systéme, úspešne ho opravujeme, prijímame legislatívu a stále nové opatrenia, čo dokazujú miliardy eur v štátnej kase. Ale operatívne riadenie finančnej správy na starosti nemáme a nebudeme mať, lebo je to tak správne.

Nikto už nepredpokladá, že Robert Kaliňák ešte bude veľkou politickou hviezdou. Aj keby tu mal byť Robert Fico hoci desať rokov, vždy sa bude prirodzene špekulovať, kto by mal byť dvojka Smeru. Čo vy na to?

Smer má jedného lídra, ktorý zatiaľ vyhral všetky parlamentné voľby, a to aj vďaka svojmu politickému talentu. Ak bude mať chuť a ambíciu, tak tam jednoducho bude. Celý tím v Smere je z hľadiska veku aj skúseností veľmi silný. Skôr si myslím, že sme tu už príliš dlho. Ani ja už nemôžem povedať, že som mladý v politike, lebo to v nej ťahám už jedenásty rok. Dnes to vidím tak, že by som sa nerád v dôchodku potuloval po chodbách parlamentu. Cirkulácia ľudí je úplne bežná vec. Človek by mal mať schopnosť vrátiť sa do normálneho civilu. Politika je extrémne súťaživé prostredie, príliš veľa ega. Vždy som sa lepšie cítil pri úlohách, kde som mal niečo dotiahnuť z bodu A do bodu B.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Diaľnice a cesty

Hodnota za peniaze

Koaličná kríza

Ekonomika, Slovensko

Teraz najčítanejšie