Denník N

Šefčovič: Gazprom stále účtuje za plyn tým viac, čím je k nemu krajina bližšie, ale pohli sme s tým

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Treba zvážiť, či sa oplatí investovať miliardy do budovania infraštruktúry, ktorá má obrovskú šancu stať sa nadbytočnou, hovorí podpredseda Európskej komisie Maroš Šefčovič.

Podpredseda Európskej komisie MAROŠ ŠEFČOVIČ je ako eurokomisár zodpovedný za vytvorenie energetickej únie. Rokuje o tom, odkiaľ kam raz bude prúdiť plyn, či kto ho bude do Európy dodávať. Vie, prečo ruský Gazprom robí čudné rozdiely, keď účtuje za plyn v Európe, aj to, kto má v plynových sporoch aké záujmy.

V rozhovore vysvetľuje aj: 

  • čo sa už urobilo pre to, aby tajné zmluvy o plyne a jeho cenách medzi Ruskom o jednotlivými štátmi neboli tajné a mohli sa porovnávať,
  • aké záväzné sú ruské sľuby o tom, že nehrozia nekalé praktiky pri obchode s plynom,
  • prečo v Nemecku fandia ruským plánom postaviť plynovod, ktorý im dovolí z tranzitu odstrihnúť Ukrajinu,
  • akí veľkí hráči pri dovoze plynu do EÚ budú Spojené štáty a Austrália,
  • prečo je z dvojakej kvality až teraz taká veľká téma, že o nej bude o dva týždne európsky samit v Bratislave.

Prečo sa dvojaká kvalita výrobkov rieši na pôde EÚ až teraz?

Súhlasím, že to dlho trvá. Aby som bol úprimný, kolegovia so západných krajín nám dlho nechceli veriť, že to je naozaj realita. Keď sme túto tému otvárali napríklad s kolegyňou Věrou Jourovou (eurokomisárka pre ochranu spotrebiteľov a spravodlivosť – pozn. red.) pred nejakým rokom a pol, kolegovia na nás neveriacky hľadeli.

Čo vám hovorili?

Skôr to vnímali takým západným spôsobom, že: veď aj my máme rozdielne ingrediencie v Holandsku a Belgicku v dôsledku miestnych preferencií. Povedal som, že tu nejde o finesy a chuťové poháriky fajnšmekrov. Kvalita je iná, keď vám mama povie, že s jedným práškom vyperie a s tým druhým nie. Odborníci z potravinových kontrol potvrdili, že obsah je úplne iný. Uznávam, že trvalo určitú dobu, kým sa to stalo reálnou agendou. Musím povedať, že aj tlak Slovenska a regiónu k tomu pridal. Keď sme mali o tom širšiu debatu na kolégiu, každý jeden komisár z novej členskej krajiny to podporil: Maroš má pravdu, naozaj je to tak, aj u nás máme s tým problém, ľudia sa cítia ponížení tým, že za rovnaký obal a často aj za rovnakú alebo vyššiu cenu dostávajú nižšiu kvalitu potravín.

Ako ten problém podľa vás vznikol?

V čase, keď bola u nás kúpna sila nižšia, tak si značky chceli uchovať marketing a využívať známosť obalu, no snažili sa výrobok urobiť lacnejším. Lenže to celé zostalo. Cena išla hore, ale kvalita sa nezlepšovala. Teraz sa to v Bruseli vníma nielen ako problém technický, ale aj politický, čomu sa veľmi teším. Sme pod drobnohľadom európskych inštitúcií, hovoria, že sa musí konať. Určite ste si všimli usmernenia, ktoré vydala kolegyňa Jourová. Urýchlene sa pracuje na metodológii, ktorou sa budú testy tovarov porovnávať. Spoločné výskumné centrum Európskej komisie (JRC), kde pracuje 3000 vedcov, dostalo za úlohu vypracovať presnú metodológiu, ako sa bude kvalita a testy porovnávať, aby to bolo vedecky dokázateľné a porovnateľné. Uvoľňujú sa aj významné prostriedky, aby sa posilnili kontrolné kapacity orgánov členských krajín.

Čo ak testovanie a usmernenia nebudú fungovať? Výrobcovia ich nemusia brať ako právne záväzné.

Vyvinul sa tlak aj prísnejšia kontrola. Európska komisia potvrdila, že pokiaľ dochádza k takýmto praktikám alebo k predaju rôznych výrobkov pod tým istým obalom, je to porušenie európskeho práva. Určite budeme tlačiť na to, aby sa zjednotil postup na trestanie, na vynucovanie pokút. Pokiaľ by sme videli, že to nezaberá, sme pripravení pristúpiť aj k zmene legislatívy, ale chceme vidieť, ako to zafunguje, zmapovať problém ešte lepšie, aby sme vedeli, že ak treba novú legislatívu, ako ju presne zacieliť.

Takže sa nedá odhadnúť, či a kedy z pultov dvojaká kvalita zmizne?

Čiastočne už k náprave dochádza. Viem, že niektoré sušienky sa nazývajú maslové sušienky, paradoxne sa vyrábajú v Poľsku, ale pre Poľsko a strednú Európu sa vyrábajú bez masla. Ich výrobca si veľmi rýchlo uvedomil, že týmto postupom dokonca klame v názve, takže v tomto prípade došlo k náprave veľmi rýchlo. Výrobcovia si podľa mňa rýchlo uvedomia, že im dvojaká kvalita nestojí za to, aby si ohrozili značku a boli pranierovaní, že ich značka zavádza. Náprava môže prebehnúť aj pomerne rýchlo, bude to závisieť od kontrolného tlaku.

V Európskej komisii ste zodpovedný za energetiku. Pred dvomi rokmi ste zasa vy aj celá Únia hovorili, že treba umravniť ruský Gazprom, lebo nespravodlivo účtuje rôznym krajinám ceny za plyn. Podarilo sa to?

Myslím si, že sa toho za uplynulé obdobie podarilo veľa. Vo štvrtok som sa vrátil z Bukurešti, kde sme o tom rokovali s krajinami strednej a východnej Európy, aj Srbska, Ukrajiny a Moldavska, ktorých sa to najviac týka. To boli krajiny, ktoré najviac postihla plynová kríza v roku 2009. Tam nám aj stres testy, ktoré sme urobili na základe krízy, potvrdili, že sú najviac závislé od plynu z Ruska a aj zaň najviac platia. Táto tendencia pretrváva napriek tomu, že dochádza k postupnému vyrovnávaniu cien.

Maroš Šefčovič (1966)

Slovenský diplomat, momentálne eurokomisár. V minulosti pôsobil ako slovenský veľvyslanec v Izraeli, neskôr bol veľvyslancom Slovenska pri Európskej únii. V rokoch 2009 až 2010 pôsobil ako európsky komisár pre vzdelávanie, odbornú prípravu, kultúru a mládež, od 22. októbra 2014 zastáva post podpredsedu Európskej komisie zodpovedného za energetickú úniu.

K akému vyrovnávaniu teda dochádza?

Najdôležitejšie veci, ktoré sa podarilo zmeniť od začatia budovania energetickej únie, sú výrazné legislatívne úpravy. Do platnosti vstúpila prvá smernica o transparentnosti medzinárodných zmlúv. To znamená, že akákoľvek medzinárodná zmluva o dodávkach plynu musí byť skontrolovaná, či spĺňa a rešpektuje európske právo a či v nej nie sú nekalé praktiky. Dramaticky to zvyšuje transparentnosť tohto biznisu, ktorý bol často netransparentný a veľmi nátlakový.

To znamená, že krajiny budú musieť ukázať svoje zmluvy o cenách s Gazpromom, aby sa mohli porovnať? Doteraz sú to prísne utajované informácie z ruskej strany. 

Táto smernica sa týka medzivládnych zmlúv, napríklad, keby Bulharsko niečo podpísalo s Ruskou federáciou. Ale ak sa pýtate na Gazprom, to sa nám podarilo zregulovať v nariadení o bezpečnosti dodávok. Zavádzame ním do praxe princíp solidarity z Lisabonskej zmluvy o tom, že krajiny z jedného regiónu budú nútené pomáhať takzvaným chráneným zákazníkom v prípade plynových kríz alebo krátení dodávok plynu. Na to sa vypracujú krízové plány. Druhé, čo je v nariadení veľmi dôležité, je, že pokiaľ má dominantný výrobca plynu na trhu viac ako 26 percent, tak jeho zmluva musí byť predostrená regulátorovi (u nás Úradu pre reguláciu sieťových odvetví – pozn. red.) aj Európskej komisii. Takže bude zložité dostať jednotlivých prepravcov alebo krajiny do nevýhodnej situácie, že by boli tlačení do zmlúv, ktoré by nerešpektovali európske právo alebo by ich stavali do nevýhodnej pozície.

To sa zjavne bude vzťahovať aj na dlhoročné kontrakty medzi SPP a Gazpromom. Bude smernica platiť aj na zmluvy uzatvorené v minulosti? 

Nie.

Stále však platí, že čím bližšie k Rusku, tým viac platia krajiny za plyn…

To je ten paradox, že napriek tomu, že sú krajiny bližšie, stále platia vyššiu cenu za plyn. Nie je tam dosť prepojení, možností v tom, ako tento plyn distribuovať a ako s ním obchodovať v tomto regióne (málo alternatív alebo žiadne na dovoz plynu z inej krajiny ako z Ruska – pozn. red.). Toto bola hlavná téma aj štvrtkových diskusií. Rozprávali sme sa tam aj o veľkej aktivite, ktorú teraz vidieť na európskom plynovom trhu.

Akej?

Prejavuje sa v tom, že sa ponúkajú rôzne nové infraštrukturálne projekty (najmä nové trasy plynovodov obchádzajúce Ukrajinu alebo nové trasy pre iný než ruský plyn – pozn. red.). Ministrom z tohto regiónu som predstavil myšlienku, aby sme sa na to pozreli zo širšieho hľadiska. Momentálne spotrebujeme v Únii približne 400 miliárd metrov kubických plynu. Odhadujeme, že do roku 2030 to číslo bude zhruba rovnaké. Na jednej strane sa budú viac využívať obnoviteľné zdroje, na druhej strane očakávame, že viaceré krajiny budú viac nahrádzať uhlie plynom. Tiež očakávame, že skvapalnený plyn LNG (výhoda je, že sa môže prepravovať loďami – pozn. red.) sa bude viac využívať v doprave.

Stabilná spotreba plynu v Európe a úvahy o tom, že alternatívne trasy pre plyn mimo Ruska nemusia byť rentabilné, by mohli byť aj dobrou správou pre Rusko.

Dnes máme vybudovanú infraštruktúru niekde na úrovni viac než 400 miliárd kubických metrov plynu, ďalších vyše 200 miliárd kubických metrov je kapacita terminálov na spracovanie LNG. S ďalšími plynovodmi, ktoré sa navrhujú – či už Nordstream 2, alebo Turecký prúd (oba sú ruské projekty, ktoré predstavujú novú trasu na dopravu plynu z Ruska do Európy mimo územie Ukrajiny – pozn. red.) –, sa dostávame k číslu blížiacemu sa k 900 miliardám metrov kubických kapacity na dovoz. Zhodli sme sa, že to je infraštruktúra, ktorú nepotrebujeme. Treba zvážiť, či sa oplatí investovať obrovské miliardy do budovania infraštruktúry, ktorá má obrovskú šancu stať sa nadbytočnou. Takže sme sa dohodli, že aj v tomto regióne budeme pokračovať v práci na expertnej úrovni aj na úrovni spoločností, ktoré prepravujú plyn.

Pokračujú práce na plynovode, ktorým bude môcť prúdiť plyn zo severu na juh a naopak medzi Chorvátskom a Poľskom. Mám na mysli splyňovacie terminály, do ktorých by sa dal voziť LNG, a potom by prúdil novými prepojmi cez strednú Európu.

Začali sme rýchlym tempom a aj prostriedkami európskeho rozpočtu budovať infraštruktúru prepojení v tomto regióne. Na ročnej báze vyhodnocujeme, ktoré tie interkonektory boli postavené a ako sa tam začína formovať trh s plynom, tak aby to nebolo závislé iba od jedného dovozcu. Cieľom je, aby každá z týchto krajín mala prístup najmenej k trom rôznym zdrojom plynu – napríklad z Nórska, Ruska alebo skvapalnený plyn zo svetových trhov. Keď sa stále rozprávame o strednej a juhovýchodnej Európe, dosiahli sme dohodu, že v priebehu budúceho roka sa začne stavať posledný kúsok mozaiky, čo nám chýba – terminál na splyňovanie LNG v Krku. Bude mať možnosť cez ďalšie prepájače zásobovať celý západný Balkán, Maďarsko aj východnú Európu. Vo štvrtok sme podpisovali memorandum o postupe prípravy ďalších plynovodov, ktoré by mali Rumunsko spájať nielen s Bulharskom, ale aj s Maďarskom a pravdepodobne aj so Slovenskom. Buduje sa tak k tradičnej trase východ – západ aj trasa sever – juh a naopak. Dáva to veľkú príležitosť shipperom (dodávateľom plynu) rozhodovať sa, ako a kde budú plyn predávať.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Dnes sa reálne bojuje o to, kto bude aký významný pre európsky trh.

Situácia sa výrazne zlepšuje, ale napriek tomu vidíme, že o podiely na európskom trhu, ktorý je mimoriadne atraktívny, prebieha veľký zápas. Je evidentné, že Gazprom chce byť ďalej veľmi dôležitým hráčom, rovnaký záujem majú nórski dodávatelia plynu a intenzívne sa o slovo hlásia dovozcovia LNG či už z Kataru, alebo z USA. Tu dochádza k revolúcii, ktorá je pre Európu dobrou správou. USA a Austrália majú ambíciu, podľa mňa sa to aj stane, stať sa číslom jedna vo vývoze LNG. To znamená, že vďaka ich technológiám predbehnú Katar, ktorý je doterajším lídrom. Formuje sa nám svetový trh s plynom, čiže bude možné aj pre všetkých európskych dovozcov vždy si porovnať, za koľko vie kúpiť plyn z východu, za koľko zo severu a za koľko zo svetových trhov. Máme veľký záujem o to, aby sa na európskom trhu dodržiavali európske práva, aby bola maximálna transparentnosť pri obchodovaní a, samozrejme, aby sme platili konkurencieschopné svetové ceny. Chceme mať obchod s energiami bez akýchkoľvek ďalších politických dodatkov alebo očakávaní.

Prepojenie sever – juh sa skloňuje dávnejšie, ale kľúčová snaha bola aj mať vlastný plynovod na dovoz plynu pre Európu z kaspickej oblasti. O tom sa veľa nehovorí.

Tento projekt pokračuje, je mimoriadne ambiciózny aj veľmi drahý. Investícia je okolo 50 miliárd dolárov, ide o potrubie, ktoré sa svojou dĺžkou bude blížiť k 4000 kilometrom. My to nazývame južný plynový koridor, to znamená, že vedie z kaspickej oblasti z Azerbajdžanu cez Gruzínsko cez celé Turecko, Grécko, Albánsko a končiť sa má v Taliansku pri meste Puglia, kde sa má napojiť na veľký taliansky systém, ktorý je poprepájaný s celou Európou. Práce pokračujú podľa plánu, ale vždy sa vyskytne nejaký problém. Teraz sa rieši, akým spôsobom premiestniť olivové stromy v Puglii, aby sa mohol vybudovať tunel pod plážou v Puglii, kde by malo byť vyústenie tohto obrovského plynovodu. Pýta si to veľa povolení, ale zo všetkých strán dostávame ubezpečenia, že plyn z kaspickej oblasti príde do Európy v roku 2020. Popri LNG to bude prvý skutočný diverzifikačný projekt, a to preto, lebo hovoríme o novom zdroji, o novej trase aj o novom prevádzkovateľovi plynovodu. Prvé objemy sa budú pohybovať od 10 do 16 miliárd kubíkov. Vnímam to ako začiatok niečoho, pretože tento plynovod je v strategickej oblasti, blízko Iránu a Iraku, nových nálezísk vo východnom Stredomorí. Zásoby plynu, ktoré sa našli medzi Cyprom, Izraelom a Egyptom, sú také veľké, že by mohli konkurovať nórskym zásobám.

V pláne boli aj kapacitnejšie plynovody na plyn z iného zdroja než Rusko. Debata však zostáva o tých projektoch, ktoré plánuje Rusko. Trasované sú tak, aby obchádzali Ukrajinu. Chuť nemeckých firiem skôr sa dohodnúť s Gazpromom než tlačiť ciele Únie už nie je vôbec problém?

Z nemeckej strany je veľký záujem o rozšírenie dodávok zo strany Gazpromu do Nemecka. Argumentujú hlavne tým, že majú obrovský chemický priemysel, je to silná priemyselná krajina. Tiež tým, že chcú postupne nahrádzať stále viac uhlia obnoviteľnými zdrojmi a plynom. Majú obavy z toho, akým spôsobom ovplyvní dodávky plynu do Nemecka situácia v Severnom mori, kde zásoby rýchlo klesajú, ale aj to, akým spôsobom sa vyvíja situácia na plynovom poli v Holandsku.

Akým? 

Holandsko má ešte stále pomerne veľký potenciál na dodávky plynu, ale obyvatelia protestujú proti tejto ťažbe, a to preto, že pokiaľ je masívna, dochádza k mikrozemetraseniam. Ľudia sú z toho veľmi nervózni, ničí im to domy, takže vláda musela obmedziť ťažbu plynu. Nemci hovoria, že ich hlavným dvom zdrojom – Severnému moru a Holandsku – klesá ťažba. Používajú to ako silný argument za projekty na dovoz ruského plynu do Nemecka.

Posolstvo Angely Merkelovej v Únii je opačné: že treba znížiť závislosť od plynu z Ruska a pomôcť v tomto smere strednej Európe.

Samozrejme, vidíme, že táto diskusia prebieha aj v Nemecku. Niekedy sa o tom štiepia názory aj v rámci jednej strany. Napríklad poslanci za CSU (sesterská strana CDU Angely Merkelovej v Bavorsku – pozn. red.) sa v Európskom parlamente vyjadrujú jednoznačne proti projektu rozšírenia plynovodu Nordstream, nemeckí Zelení sú veľmi proti tomuto projektu. Zo strany oficiálnych miest boli vyjadrenia skôr opatrnejšie a poukazovali na komerčný charakter tohto projektu. Môj argument je, že som ešte nevidel komerčný projekt, o ktorom by sa tak dlho a intenzívne diskutovalo na najvyššej politickej úrovni. Dostali sme k nemu niekoľko desiatok listov od premiérov, prezidentov, ale aj od občanov, ktorí mali obavy, ako môžu takéto projekty ovplyvniť situáciu v strednej a východnej Európe.

Asi aj z Ukrajiny.

Ten projekt môže do veľkej miery znova postaviť do zložitej situácie Ukrajinu, ale aj krajiny strednej Európy, čiže aj Slovensko. Preto sme členské krajiny požiadali o mandát začať o tých problémových veciach s Ruskom rokovať.

Po nemeckých voľbách to vyzerá viac v prospech alebo neprospech ruského projektu rozšíriť plynovod Nordstream, čo by umožnilo Ukrajinu úplne vynechať z tranzitu plynu do Európy? 

Viem si predstaviť, že koaličné rokovania budú mimoriadne náročné, a uvidíme, či sa variant, ktorý sa dnes zdá byť najpravdepodobnejší (že koalíciu vytvoria CDU/CSU, liberáli a Zelení), stane realitou. Vieme, že v takej napätej politickej situácii sa môže všeličo stať. Myslím si, že aj táto strategická otázka infraštruktúry bude určite predmetom koaličných rokovaní. Je to projekt, ktorý sa rieši nielen politicky, ale aj v parlamentoch, počúvame aj od severských krajín, že by boli radi, keby sa tieto otázky riešili za spoločným stolom EÚ a Ruskej federácie.

Keď Európska komisia ohlásila, že má podozrenie, že Gazprom je voči európskym klientom neférový, a že to bude preverovať, z Ruska odkázali, že je mimo jurisdikcie EÚ. Veríte vo funkčnú a vymožiteľnú dohodu s Ruskom aj s ohľadom na anexiu Krymu?

Vyhlásenia treba vždy čítať v takom kontexte, v akom boli vydané. Vyšetrovanie zneužitia dominantného postavenia Gazpromu na európskom trhu prebiehalo, vyústilo do nápravných opatrení, ktoré Gazprom predložil Komisii. Vyhodnocujeme spätnú väzbu od krajín a jednotlivých firiem. Do konca roka by sme mali posúdiť, či tie nápravné opatrenia, ktoré Gazprom navrhol, boli dostatočné alebo nie.

Čo Gazprom ponúkol?

Obojstranne sa konštatovalo, že niektoré elementy, ktoré potvrdzovali nekalé správanie, boli uznané aj z Ruskej federácie (ako blokovanie niektorých plynárenských prepojení cez dohody o plyne) a bola aj ochota tieto otázky riešiť z ruskej strany. Vo viacerých arbitrážnych konaniach došlo ku korekcii cien, ktoré Gazprom účtoval hlavne baltským krajinám. My sme jednoducho veľký trh a jednoznačne najväčší zákazník pre Gazprom a takisto pre ruský energetický export. Mali by sme si byť vedomí tejto našej sily a toho, že na takom veľkom trhu, ako je ten náš, je úplne prirodzené, že budeme požadovať, aby platili naše pravidlá. Myslím si, že už aj v Ruskej federácii to takto vnímajú.

Z čoho vychádzate?

Sami si uvedomujú, že taký projekt ako Nordstream 2 potrebuje veľké financie, právnu istotu, mať nejaké ubezpečenie, že nebude permanentne napádaný na rôznych súdoch, ktoré majú právo takmer okamžite ukončiť prevádzku plynovodu. Okrem dodržiavania európskeho práva bude mimoriadne dôležitá aj ďalšia podmienka, ktorú sme si stanovili, a to zachovanie tranzitu cez Ukrajinu aj po roku 2019. Máme na to veľmi jednoduchú argumentáciu.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Politickú?

Pokiaľ by som postavil nabok politické aspekty takéhoto rozhodnutia, len čisto z oblasti energetickej bezpečnosti nás niekto môže ťažko presvedčiť, že pokiaľ dnes k nám prichádzajú dodávky z Ruska tromi plynovodmi (cez Nemecko cez Nordstream, cez Poľsko cez Jamal a cez Ukrajinu – pozn. red.), že na tom budeme ako Európa lepšie, keď ten najväčší zavrieme. Toto je logika, ktorú v EÚ nebudeme a nemôžeme akceptovať, takže máme veľký záujem o to, aby tranzitná cesta cez Ukrajinu pokračovala aj po roku 2019. Má to, samozrejme, aj veľký význam pre Slovensko.

Akú veľkú úlohu v tom hrá náš premiér? Telefonuje, tlačí na vás, pretože odstávkou tranzitu cez Ukrajinu by aj Slovensko prišlo o príjmy z tranzitu cez naše územie? 

Samozrejme, že aj slovenská vláda sa o toto veľmi zaujíma. Bol som pred rokom na zasadnutí európskych prezidentov V4, kde sa ma pýtali na tieto aspekty, a bol som prekvapený, na akej expertnej úrovni všetci prezidenti poznajú všetky prepojenia a ich kapacity. Musím však povedať, že k pozitívnym posunom dochádza aj na ukrajinskej strane.

Akým?

Pred desiatim dňami som bol v Kyjeve a riešili sme dve kľúčové témy. Tá jednoduchšia a krajšia bola založenie fondu pre energetickú efektívnosť na Ukrajine. EÚ vloží do tohto fondu 200 miliónov eur a ukrajinská vláda prisľúbila, že to budú kofinancovať približne rovnako. Pokúsime sa prispieť k tomu, aby sa Ukrajina mohla stať dokonca energetickým vývozcom a nie krajinou, ktorá je závislá od dovozu. Pokiaľ by na Ukrajine mali energetickú efektívnosť iba na úrovni Poľska, tak by ročne ušetrili toľko energie, koľko Španielsko spotrebuje za rok.

A druhá správa?

Tá sa týka perspektívy Naftogazu (ukrajinský plynárenský koncern – pozn. red.). Zodpovedá za prepravu plynu cez Ukrajinu do Európy, spravuje najväčšie zásobníky v Európe s kapacitou 21 miliárd metrov kubických. Som veľmi rád, že aj na ukrajinskej strane prevláda realizmus, že prevádzku plynovodu treba „unbundlovať“ (unbundling je povinný v EÚ, napríklad na Slovensku má na starosti prepravu plynu Eustream, zvlášť je vyčlenená firma na distribúciu plynu do domácností a zvlášť obchodník s plynom, ktorý posiela faktúry – pozn. red.).

Takže sa bude privatizovať kľúčová plynovodná rúra na Ukrajine? 

Hovoríme o „light asset privatisation“: Naftogaz sa rozdelí na firmu, ktorá sa bude zaoberať iba tranzitom plynu, a zvyšok spoločnosti, ktorý sa odčlení a bude mať na starosti zásobovanie, lokálnu distribúciu. Všetci lídri si uvedomujú, že ak do takéhoto manažmentu zásadným spôsobom vstúpia renomované európske firmy, tak šanca na zachovanie tranzitu sa dramaticky zvýši. Ja som veľmi rád, že Eustream (štát vlastní 51 %, ale ovláda ho holding EPH Daniela Křetínskeho – pozn. red.) je ochotný do toho vstúpiť, takisto aj renomovaná talianska spoločnosť, ďalšie firmy sú z Francúzska a Belgicka. Vstup renomovaných firiem do tohto prevádzkovania by im uľahčil život z hľadiska komunikácie s Európskou investičnou bankou, Svetovou bankou a s európskymi bankami o uvoľnení financií na potrebnú renováciu tejto plynovodnej trasy.

To je jeden z ruských argumentov, prečo trasu prestať využívať: Ukrajinci do nej neinvestovali a je v zlom stave. 

Určite tam bude treba zrenovovať nejaké kompresorové stanice, časti potrubia. Nebude to v takom obrovskom objeme, o akom hovorí Gazprom.

Čo hovoria Rusi na to, že by sa ich ukrajinský partner sprivatizoval do rúk európskych firiem? Potom nechajú v hlavnej rúre prúdiť plyn?

Ruská federácia má k tomu zatiaľ rezervovaný postoj. Firmy, ktoré zvažujú, že do Naftogazu vstúpia, sú dokonca ochotné akceptovať, že by o podmienkach prepravy rokovali priamo s Gazpromom, bez ukrajinskej strany. Preberali by si plyn priamo na východnej hranici. Ako sa potom plyn prepraví cez ukrajinské územie, by bola zodpovednosť týchto firiem a som presvedčený, že tie firmy sú profesionálne.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Kvalita potravín

Maroš Šefčovič

Plynovod Nord Stream

Rozhovory

Ekonomika, Svet

Teraz najčítanejšie