Denník E

Najnovšie články© N Press s.r.o.

Odomkli sme – Má 27 rokov a šéfuje analytikom u Druckera: Unavuje ma, ako to stále skúšajú rôzni vybavovači

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Martin Smatana (27) ako šéf Inštitútu zdravotnej politiky riadil najväčšiu centrálnu súťaž na CT prístroje, akú sme tu mali. Teraz pre nemocnice, ktoré majú záujem, robí súťaže na lôžka aj iné prístroje a darí sa mu stláčať ceny, ktoré boli roky nadsadené. Inštitút, ktorý vedie, zbiera dáta, aby sa ministerstvo zdravotníctva vedelo kvalifikovane rozhodovať, sleduje výdavky a hľadá, kde by sa dalo ušetriť. Smatana mal v zahraničí dobre rozbehnutú kariéru, pracoval v Londýne, neskôr analyzoval nemocnice v Česku.

V rozhovore sa dočítate aj:

  • ako pracujú vybavovači v zdravotníctve
  • ako prijali nemocnice a firmy nové pravidlá pri verejných zákazkách
  • prečo naše nemocnice nakupovali za vyššie ceny ako Česi
  • prečo nestačí prestať kradnúť, aby zdravotníctvo fungovalo
  • prečo minister Drucker neprináša veľké zmeny rýchlejšie

Máte 27 rokov, rokujete s dodávateľmi, politikmi, riaditeľmi nemocníc. Berú vás vážne?

Oni nevedia, koľko mám rokov (úsmev).

Ale nevyzeráte na to, že máte po štyridsiatke.

Tak aspoň na tridsať áno (úsmev). Túto tému nikdy nikto nenaznačil. Keď niečo riešime, máme rovnaké informácie a nezáleží na tom, či je niekto starší alebo mladší. Nemám pozíciu moci, ktorú by som musel deklarovať alebo si vydobyť rešpekt. Berieme sa ako partneri.

Takže neprídete s tým, že tu máte ceny a za tie budete nakupovať?

Vôbec nie. Snažíme sa robiť veci, ktoré pomôžu aj nemocniciam. Po skúsenostiach z centrálneho obstarávania definujeme špecifikácie a zverejňujeme ich na webe. Nemocnice to chcú, lebo majú aspoň o starosť menej.

Na druhej strane sú dodávatelia, ktorí môžu takto prísť o možnosť osobne presviedčať vedenie nemocníc, aby kúpilo práve ich prístroj.

Sú takí, ktorým to veľmi vyhovuje, takí, ktorým to nevyhovuje a posledná skupina je taká, že to, že im to nevyhovuje, dávajú aj jasne najavo.

Ako to vyzerá?

Tí, ktorým to vyhovuje, s nami spolupracujú. Máme pár firiem, ktoré už mali dosť toho, ako to fungovalo predtým. Potom sú tu firmy, ktoré historicky fungujú na inom princípe. Brali to nie technokraticky, ale vsadili na svoj, nazvime to diplomaticky, osobný šarm – mysleli si, že presvedčia nemocnicu, aby vyhrali. Tí s tým majú problém,  dnes to tak už totiž nefunguje.

Martin Smatana (27)

Šéfuje Inštitútu zdravotnej politiky na ministerstve zdravotníctva. Študoval v Oxforde, v odbore zdravotnícky manažment promoval na prestížnej londýnskej Imperial College. V Anglicku si skúsil aj prácu pre štátny zdravotnícky inštitút. Vyše roka pôsobil v Prahe, kde mal ako analytik na starosti kontrolu nemocníc v Stredočeskom kraji.

Ktoré firmy sú takto „šarmantné“?

Na toto sa mi ťažko odpovedá. Vieme, ktoré to sú, ale nechcem nikoho obviniť. Ale boli firmy, ktoré mali problém sa prispôsobiť novým pravidlám, ale už ich je len veľmi málo, možno tri. To sú firmy, ktoré predávajú všetko.

Ako si to máme predstaviť?

Sú firmy, ktoré predávajú produkty jedného dodávateľa. Ale potom sú aj také, čo predávajú takmer všetko – prístroje, materiál od rôznych výrobcov. A s nimi je najväčší problém.

Ako sa im podarilo predávať všetko?

„Personálne čaro“. Keď nebol nastavený zákon o verejnom obstarávaní tak ako dnes, bolo to pohodlné pre všetkých – prišla firma a zariadila celé oddelenie. Potom, keď sa zistilo, že ceny sú vyššie, zmenil sa zákon a už to nie je také jednoduché. A tieto firmy začali byť často problémom.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako dnes vyzerá vaša práca? Pozriete si ceny v zahraničí, urobíte čiaru a nič drahšie sa nemôže nakúpiť?

Keď sme začali, porovnávali sme nás a Česko. Spracovali sme si všetky zmluvy. Prišiel napríklad návrh na kúpu sonografu, povedali sme, že tento konkrétny v Brne kúpili za 56-tisíc euro. Vy ste nemocnica, ktorá platí 400 dní po splatnosti, tak sme k tej sume prirátali financovanie 400 dní, a tak sme nastavili optimálnu cenu. Teraz zverejňujeme aj špecifikácie.

Aké boli začiatky? Chceli nemocnice nakupovať predražené veci?

Nedá sa to celoplošne povedať. Máme nemocnice, ktoré teraz nakupujú lepšie, ako som videl v Rakúsku či Nemecku. Napríklad Východoslovenský ústav srdcovocievnych chorôb, ten kúpil CT od Siemensu za najnižšiu sumu, akú sme našli. Doteraz nechápem, ako to mohli vyrokovať. Máme tu aj CT prístroje, ktoré nemocnice nakúpili veľmi draho. Nejde o to, že by sa jednotlivo draho nakupovalo, ale celoplošne sme mali o 30-50 percent vyššie ceny ako Česi.

Prečo?

Jeden dôvod je asi informačná asymetria, údaje o cenách sme nespracovávali, a riaditelia to až tak neriešili. Pozreli si ponuky a vybrali. Ak by si chceli prejsť ten procesný Mordor, ako sa hľadajú ceny, zistili by, že ako riaditeľ alebo obstarávateľ v nemocnici, ktorý mesačne súťaží za dva milióny, to nemôže stíhať. Okrem toho, že treba prácne hľadať ceny, treba sa aj vyznať v danej technike. Napríklad kupujeme ventilátory, ale ja neviem, aké by mali mať technické špecifikácie, tak si zavoláme odborníkov, stretneme sa s firmami a to trvá. Jeden prístroj pripravujeme mesiac a pol. Viacerí riaditelia nám ďakujú, že to robíme.

Takže sa nesťažujú, že ste im pokazili biznis?

Zo začiatku sme mali pocit, že to trošku prekáža. Ale potom sa firmy trochu prispôsobili. Pomáhame im aj s ich materskými firmami vyjednávať lepšie podmienky. Často sa stáva, že si pozveme zástupcu z USA z materskej firmy, a vysvetlíme im, aká je tu situácia. A stane sa, že nám ponúknu lepšiu cenu. Lebo vedia, ako to tu funguje, že sa to zlepšilo. Situácia s cenami sa výrazne zlepšila, sme takmer na úrovni Česka.

V diskusiách často počuť argument a používajú ho aj viacerí politici, že ak by sa nekradlo, zdravotníctvo by fungovalo. Najskôr tá prvá časť. Kradne sa pri nákupoch v zdravotníctve?

Keď sa pozrieme na náklady štátnych nemocníc, tak na nákup liekov, materiálu a všetkých vecí ide 290 miliónov ročne. Lieky majú určenú cenu ako priemer troch najnižších v Európe. Tam nie je veľmi čo ukradnúť. Ešte ceny znižujeme, ale ide o centy. Pri špeciálnom zdravotníckom materiáli všetci kupovali za najvyššie kategorizované ceny – to čo kúpili, to dostali. Ale to sme už zmenili, ceny sú dnes významne nižšie. Na techniku a podobné veci nám ostane 50 miliónov eur ročne. Tam sme robili centrálne súťaže a znížili sme ceny o 30 až 40 percent. Dalo by sa možno ušetriť ešte do ďalších desať percent.

Čo konkrétne bolo tých 30 až 40 percent?

To sme znížili, keď sme začali porovnávať české a slovenské ceny. Ventilátor v Česku kúpili za 35-tisíc a u nás pred porovnávaním stál 65-tisíc. Teraz sa cena znížila na 45 až 50-tisíc a čakáme, že keď nemocnice budú platiť načas, klesne to na úroveň Česka, plus mínus desať percent.

Časť z vyššej ceny spôsobilo to, že nemocnice neplatia, to je objektívny argument. Ostatok je čo?

Neviem, ako to vysvetliť, je tu jednoducho veľa firiem, ktoré si dobre zarobili…

Ktoré zarábajú najviac?

Objemovo sú to veľké dodávateľské firmy, ktoré dodávajú lieky a materiál – máme pár firiem s obratmi v stovkách miliónov. My však riešime firmy, ktoré majú obrat tri, štyri milióny eur. Jedno sono stojí 100-tisíc eur a ročne ich dodajú päť. To, čo sa ako ste to vy nazvali ukradne, je len malinká časť všetkých nákladov celého sektoru. Predstava, že dokážeme ušetriť veľkú sumu z nemocníc, nie je správna. V našich nemocniciach sa ročne obstaráva za viac ako 200 miliónov. Mzdy za to obdobie sú vyše 600 miliónov.

Argument, že ak by sa nekradlo, zdravotníctvo by fungovalo, teda podľa vás neplatí?

Nie. Už si myslím, že nie. Vidíme ceny, v Česku aj u nás, môžeme ich ešte časom znížiť, ale maximálne o pätinu.

Dvadsať percent je teda miera neefektivity?

Ak by sa platilo načas a mali by sme presné špecifikácie, čo nakupujeme, súťažili by firmy a nie distribučné spoločnosti, vieme mať najviac o 20 až 30 percent lepšie ceny. Ale to určite nevyrieši deficit nemocníc.

Keď znižujete ceny, musíte nastavovať pravidlá. Nechodia za vami firmy s úplatkami, aby ste pravidlá prispôsobili, aby vyhrali?

Čaro je, že to zverejňujeme na internete a opakovane sme oslovili Transparency International aj Zastavme korupciu, aby nás kontrolovali. Keby sme to raz urobili, veľmi rýchlo by sa na to prišlo.

Neskúšal to nik?

To som nepovedal. Tento sektor je známy tým, že je tu milión vybavovačov, ktorí sľubujú, že niečo zariadia. Hovoria, že všetkých poznajú. Preto to všetko zverejňujeme. Aj teraz pri centrálnom obstarávaní na CT. Vždy sa tu objaví nejaký vybavovač, ktorý tvrdí, že nás pozná, že tu má kamarátov, že to vybaví. A firmy sú ako ovečky a často tomu uveria.

Kto sú tí ľudia?

Niekto náhodný, my ich často ani nepoznáme. V takomto prípade som z vlastnej iniciatívy vypovedal aj na NAKA. Tvrdil, že ma pozná a všetko so mnou dohodne. V živote som o ňom nepočul, nepoznal som ho. Ale firmy sa boja spýtať, či sú s nami reálne tí ľudia v kontakte.

Sú na to zvyknutí?

Neviem, ako to fungovalo predtým, ale už to tak nefunguje. Trvá nám to ale niekedy dlho, kým na to prídeme. Máme súťaž a vidíme, že tam niečo nesedí. Potom to riešime, zisťujeme, ale niekedy aj tri mesiace trvá, aby sme zistili, že firmám, ktoré sa o zákazku chceli uchádzať, niekto niečo sľúbil. Firmy málokedy vedia, že ich niekto oklamal. Súťažia tri alebo štyri firmy, on sa dohodne s dvomi a jedna z nich vyhrá, tak  to má 50-percentnú úspešnosť. Ostatným povie, že zle klikali, alebo sa to vybaví neskôr.

Našli ste niečo, čo by malo trestnoprávny charakter?

Obrátil som sa na políciu, vypovedal som a nakoniec mi poslali list, že sa to nedá dokázať, že skutok sa nestal. A to nežartujem.

O čo išlo?

O CT prístroje pri centrálnom nákupe. Keď sme začínali, zavolali sme si všetky firmy a hovorili sme s nimi, ako bude súťaž prebiehať. Nechápem, ako ich môžu presvedčiť, že niečo vybavia. Je tam elektronická aukcia, nediskriminačné špecifikácie. Nedá sa to vybaviť. Neviem si predstaviť, ako by sa dalo dohodnúť, že niekto vyhrá. Po súťaži nás kontaktovala jedna firma a povedala nám, že tam niečo nesedí a či poznáme toho pána. Ale my sme ho nepoznali. Ten pán tvrdil, že to vybaví. Nahlásil som to na kriminálku, pán sa stratil, všetko sa stratilo a nič z toho nie je.

Bolo takých prípadov viac?

Toto bolo jedinýkrát, čo som to nahlásil. Pri veľkej súťaži na lôžka sme tento problém nemali. Firiem, ktoré ich dovážajú, je veľmi veľa a reálne sa pobijú cenou. Pri lineárnych urýchľovačoch problém nie je, už sme sa my aj firmy poučili pri súťaži na CT.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Čomu?

Vždy komunikujeme s materskými firmami. Mali sme tu vedenie Elekty zo Švédska, aby sme im vysvetlili, že chceme súťažiť a aby sme sa s nimi dohodli, že bez sprostredkovateľov budú v aukcii klikať. Takto sme postupovali aj s inými. A funguje to.

Ako si vysvetľujete, že sa v tomto sektore môžu pohybovať ľudia, ktorí ponúkajú, že niečo vybavia?

Neviem, nekomunikujem s nimi. Asi boli zvyknutí na niečo iné.

Nehovorili ste s firmami, ako to funguje?

Hovorili. Pri CT som pred súťažou volal všetkým firmám, že vieme, aká je situácia, neverte ľuďom, ktorí prídu, že niečo vybavia. Ale malo to iný efekt – firma to brala tak, že som toho pána potvrdil. Tak boli navyknutí, takto to fungovalo. Ale nemá to zmysel, už to nefunguje. A úprimne? Dosť ma to vyčerpáva. Keď mi z nemocníc prídu diskriminačné špecifikácie napriek tomu, že všetci vedia, že to máme veľmi zodpovedne a pedantne pripravené, že máme ceny. A mne príde opis, pozerám sa na to, či žartujú. Potom to musím prerábať a to zaberá čas.

To sa stalo aj v Detskej nemocnici v Banskej Bystrici, kde eurofondový projekt pre pochybenia a po kontrole na ministerstve zdravotníctva musela nemocnica prerobiť?

Čiastočne. Nerozumiem tomu, prečo to nemocnice stále skúšajú. Pred letom som bol taký šťastný, že sa to zlepšilo. Bolo ticho, chodili pekné veci a teraz je to späť. Keď povolíme, tak sa niekto vynorí z dávnych dôb a má pocit, že to bude opäť fungovať ako predtým. Možno sa stane, že si niečo nevšimneme, ale veľmi sa snažíme, aby sa to nestávalo.

Prečo na to nemocnice pristupujú?

Neviem. Asi sú zvyknutí, že to tak fungovalo. Ako v súkromnom sektore – dvaja sa dohodnú. Ale tu to tak nefunguje.

Keby to ministerstvo prestalo kontrolovať…

Tak zajtra to bude rovnaké ako pred dvomi či tromi rokmi. Teraz ideme testovať automatizáciu celého procesu cez elektronický kontraktačný systém. Keď si nemocnica nahadzuje svoj opis, tak tam vidia našu mediánovú cenu a nemôžu ísť nad ňu. Ak by to fungovalo, tak by to mohlo mať naozaj veľký prínos.

Podarilo sa vám presadiť zmeny, ktoré aj po zmene ministra alebo šéfa inštitútu zachovajú tento systém?

Fungujú lieky. Pri materiáli je to už oveľa zložitejšie, najmä pri tom, ktorý nie je kategorizovaný. A technika je vždy iná. My môžeme nastaviť techniku, ale bude sa to musieť ešte dlho kontrolovať ručne. Tým, že definujeme kategórie a špecifikáciu prístrojov, môžeme určiť maximálnu cenu. Ale kým to pripravíme, potrvá to ešte pol roka.

Načo ste najviac hrdý, čo sa vám na ministerstve podarilo?

Ušetrili sme na CT prístrojoch, pomôckach. Dôležité je, že sme dobre nastavili procesy. Dali sme dokopy dáta, vieme, kde sú chyby. Interne vieme prognózovať rozpočet, kde máme aké náklady, výdavky. Začali sme robiť minimálne siete ambulancií, máme grafické systémy na počítanie dostupnosti, využitia. Je otázne, ako doteraz ministerstvo bez týchto dát fungovalo. Vieme, ako dlho ľuďom trvá, kým sa dostanú k najbližšie zdravotnej starostlivosti, koľko si lekári účtujú, koľko by si mali účtovať, kde sú diery, kde treba sieť podporiť. Do konca roka budú tieto dáta súčasťou každého rozhodovania na ministerstve, keď sa bude riešiť nová ambulancia. Na všetko dnes máme dôvody, dáta, argumenty, a to je dôležité. Konečne to začína fungovať tak, ako má – že ministerstvo nie je len orgán moci, ktorý bol zvolený, ale že má aj kvalitu výstupu. Som spokojný, ako sme nastavili eurofondy, zaviedli sme vzorec, ktorý určí výšku príspevku. A funguje to. A hlavne, vybudovali sme tím. Teraz môžem odísť a viem, že to bude fungovať. Ak by som mal vybrať piatich najlepších analytikov, ktorých by som chcel mať na ministerstve, tak tu máme dvoch a s jedným externe spolupracujeme.

Chcete odísť?

Dlhodobo zvažujem túto možnosť.

Prečo?

Nebol som tu na dlho, bol som tu len dočasne. Vlastne je to tak, že ma zrazilo auto, a tak som tu ostal. Nechcelo sa mi vracať naspäť do Londýna. Bolo mi tu pohodlne, mal som tu priateľku. Už dlhodobo som s vedením ministerstva riešil, že si myslím, že je čas ísť ďalej.

Máte pocit, že ste tu už urobili, čo ste mali, alebo vás to prestalo baviť?

Nie. (ticho) To sa ťažko vysvetľuje.

Bola chyba, že ste sa vrátili z Londýna?

Vôbec nie. Podľa mňa to bolo najlepšie, čo som mohol spraviť. Predtým som bol v Česku, to bola pre mňa životná skúsenosť. Musel som prekonať morálny konflikt, ktorý som mal. Auditovali sme nemocnice po Davidovi Rathovi, ktoré boli jemne vytunelované, ale boli krásne. Bol to pocit, ako keď pozeráte film a fandíte záporákovi, lebo je to sympaťák. Tie nemocnice boli krásne, funkčné, na tú dobu veľmi dobre nastavené. Mne ho bolo ľúto, keď sme to na neho všetko našli. A na Slovensku to bola tiež veľmi dobrá skúsenosť.

V čom?

Na Slovensku sa dá presadiť neporovnateľne ľahšie ako kdekoľvek v zahraničí.

Čo vás najviac ako pacienta prekvapilo v našom zdravotníctve? Kde to bolo najviac iné oproti vašim očakávaniam?

Lekári boli milí a pozitívni. Reálne. Keby som robil ja v takom strese, v takých podmienkach, tak sa tak nesprávam. Nečudujem sa kritike pacientov, lebo budovy nemocníc často vyzerajú veľmi zle. Ale preto sme vyčlenili peniaze na opravy. Za päť rokov, keď sa tieto peniaze minú, to bude vyzerať omnoho lepšie. Máme aj pekné nemocnice – srdcovocievne ústavy, Fakultnú nemocnicu v Nitre.

Ale potom sú nemocnice, do ktorých zateká a majú plesnivé steny.

Áno, paradoxne sú to tie najväčšie.

Ste aj členom dozorného orgánu Fakultnej nemocnice v Trenčíne. V akom je stave?

Trenčiansku nemocnicu považujem za najhoršiu z pohľadu medziľudských vzťahov medzi vedením a personálom a v rámci personálu. A po poslednej dozornej rade to môžem žiaľ len znásobiť. Každopádne o tom vieme a ako zriaďovateľ sa to snažíme riešiť.

Ako sa dajú opraviť medziľudské vzťahy?

Je to dlhodobý proces. Vzniklo to hlavne preto, že personál je už skeptický. Neveria, že sa niečo zlepší. A zmeniť to trvá veľmi dlho. Pred dozornou radou som sestrám vysvetľoval, že sa stav zlepší, príde aj minister, aby ich uistil. Videl som na nich, že sú radi, že sme ich vypočuli, ale neveria tomu. Nie som prvý, čo im to povedal. Ale zmeny sa nedajú robiť za deň. Veľa ľudí tvrdí, že keby mali moc, zajtra ušetria milióny, prinesú zlepšenie. Áno, keby nám ministerstvo financií nalialo do sektora miliardu, určite sa niečo zlepší, ale z tej miliardy by sa efektívne využilo tak sto až dvesto miliónov. Nepotrebujeme viac zdrojov. Zmeny, ktoré robíme, nie sú revolučné, ale evolučné. Lebo zmeny, aké robil minister Zajac, sa už dnes nedajú urobiť.

Prečo?

Nemal vtedy striktnú povinnosť riešiť pripomienkové konania, nemal takých silných odborárov ani komory. Mohol si v podstate robiť čokoľvek, bol pán situácie. My to robiť nemôžeme. Ak chcem robiť veľké zmeny, trvá to. Pri zákone o lieku sme miliónkrát sedeli so všetkými stranami. Niekto nám dá zásadnú pripomienku a my to musíme riešiť. A zásadnú pripomienku môže dať len preto, že sa zle vyspal.

Nie je lepšie, ak počujete viac hlasov a vychytáte chyby?

Príliš veľká demokracia spôsobuje, že sme príliš často dysfunkční a všetko dlho trvá. Niekto čaká, že prídeme a urobíme veľké zmeny. My ich robíme, ale ten proces trvá niekedy aj tri mesiace. Je to vyčerpávajúce a brzdí nás to. Ľudia chcú vidieť výsledky. Napríklad obstarávanie – ak chcete obstarať budovu, potrebujete tak veľa povolení, že kým ich získate, máte už aj koniec volebného obdobia…

Nemocnice už majú rady riaditeľov, aj dozorné orgány. Ako veľmi sa zmenilo postavenie riaditeľov?

Ani rada riaditeľov, ani dozorné rady ich tak neovplyvnili ako to, že vznikol Úrad pre riadenie podriadených organizácií (ÚRPO). Ten dnes povie, koľko nemocnica môže platiť napríklad za elektrinu, doteraz pritom o tom rozhodoval riaditeľ. Zodpovedajú aj za zmeny v komunikácii – je pravda, že historicky sa medzi lekármi a personálom v nemocnici veľmi nekomunikuje. Ale pripravujú sa manuály, aj smerovanie pacienta po nemocnici by sa malo štandardizovať. Pacient by mal dostať napísané, kto je jeho lekár, čo sa s ním bude diať, mal by vedieť všetko. Mám takú víziu, že ak by to fungovalo, ako to funguje inde, tak by ÚRPO malo obstarávať, robiť zmluvy a riaditelia by mali mať na starosti len riadenie ľudí v nemocnici a mali by sa venovať predovšetkým optimalizácii a ľudským zdrojom.

Mnohí riaditelia boli zvyknutí, že mali veľké kompetencie a nik ich až tak nekontroloval. Ako sa s touto zmenou zmierili?

Rozdiel ešte nie je taký veľký, ako jedného dňa bude. Stále majú veľa kompetencií.

Nemocnice by sa mali špecializovať aj zmenšovať. Ohlasoval to na začiatku aj minister Drucker. Čo sa s tým projektom deje?

Pripravujeme návrh. Napríklad teraz sme sedeli s hlavným odborníkom na urológiu a hovorili sme o rozbíjaní obličkových kamienkov, pripravujeme dáta, štatistiky, ktoré potom zverejníme. Funguje to tak, že keď odprezentujeme fakty, tak aj diskusia je rýchla, pretože nám na to nemajú čo povedať. Už to nie sú argumenty, že ja som tam bol a je to dobrá nemocnica. Budeme mať dáta o úmrtnosti, reoperovanosti, štatistiky u nás, v Česku, Holandsku, Maďarsku.

A aký bude výsledok?

Že sa nemocnice rozdelia podľa toho, akú náročnú medicínu budú robiť – budeme tak mať jednotky, kde budú robiť jednoduchšie výkony, dvojky a trojky už budú špecializované ústavy. Aj teraz sa obstarávajú lineárne urýchľovače a sú v dvoch kategóriách, nie každá nemocnica má mať ten najlepší prístroj. Ak by chcel niekto postúpiť do vyššej kategórie, bude na to musieť dosahovať určité čísla. Ak ich nedosiahne, poisťovňa ho nezazmluvní.

 Čo  bude základ, ktorý by mal byť v každej nemocnici?

To sa ešte uvidí. Máme modely z Rakúska, Portugalska, Nemecka, ale ešte uvidíme. Pripravujeme alternatívne návrhy.

Čo v zdravotníctve funguje najlepšie?

Skoro vo všetkom sa zameriavam na to, čo nefunguje, takže to poznám skôr z druhej strany. Ale ak by sa niečo dalo pochváliť, tak kvalita ľudí. A lieková politika. Náš systém kategorizácie liekov je považovaný za jeden z najlepších v Európe. Ak sa na to pozriem z pohľadu pacienta, tak naša sieť sanitiek je veľmi kvalitná. Sú tam síce defekty a ak by sa stal extrém a súkromníci by povedali, že ráno nenastúpia, bol by to problém, ale sieť je oproti iným krajinám reálne funkčná. A aj rezidentský program (ide o program na zvýšenie počtu všeobecných lekárov, poznámka redakcie) je úspešný a lekári ho prijali dobre.

Keď sa zameriavate na to, čo treba zlepšiť, čo je najväčší problém?

Odmeňovanie za výkon – keď sa pozrieme ako suma za jednotlivé výkony vznikala a ako sa menila v čase, vyjde nám, že často sú to nezmysly. A to deštruuje systém. Potrebujeme dobrý zoznam výkonov, a aj dobre nacenený. Hlavne v ambulantnej sfére to urobí viac ako v nemocniciach.

Aby ambulantní lekári dostali za výkon to, koľko to naozaj stojí, dobre tomu rozumiem?

Áno. Hovoríme stále o nemocniciach. Keď už je pacient v nemocnici, tak to môžeme vnímať ako prehru systému. Keď sa tam dostane, je to zle. Musíme sa zamerať, aby to viac fungovalo v ambulantnej sfére. Krajiny, ktoré sú už také vyspelé, že to nemusia riešiť, tak sa môžu venovať obezite, prevencii. My teraz sanujeme nemocnice, postupne riešime ambulantný sektor, a keď sa dostaneme k tomu, že môžeme riešiť prevenciu, budem veľmi šťastný.

Kedy to príde?

O tri až päť rokov. Už sa blížime.

Prečo toľko ľudí končí v nemocnici? Prečo viac nefunguje ambulantný sektor?

Pozrite sa, ako sú financovaní, vybavení. Vždy sme boli vychovávaní, aby sme išli do nemocnice, keď nám niečo je. Vidieť to aj na chirurgických výkonoch, ktoré by sa dali robiť jednodňovo. Máme nemocnice, kde je 20 aj 30 percent takýchto pacientov. Oni by tam nemali byť vôbec. Máme štatistiky, ktoré povedia, že napríklad v Nemecku je na danú diagnózu hospitalizovaných desať percent pacientov a ostatní sú liečení ambulantne. U nás sú tie čísla presne opačné. Máme stále veľmi hustú sieť nemocníc, máme ich v každom väčšom meste a keď už sa dostanete do nemocnice, tak si vás tam nechajú. Ale berie to peniaze zo spoločného balíka, ktoré sa mohli rozdeliť inak.

Ste aj v dozornej rade Všeobecnej zdravotnej poisťovne…

Tá funguje veľmi dobre. Je to veľmi dobre vyvážené, racionálne, v poisťovni nemôžu schváliť nič výrazné, na čo by sme neprišli. Takto by mala fungovať dozorná rada – nik si tam nič netlačí, nie je to agresívne ani emocionálne.

Čo sa vám tam podarilo?

Máme poisťovňu pod kontrolou. Vieme, že sa plní ozdravný plán, nezazmluvňuje sa nič mimo neho, čo je veľmi lákavé pri balíku, aký poisťovňa má.

Funguje VšZP dobre?

Oveľa lepšie ako kedysi. Keby sme poisťovne porovnávali, tak v Dôvere aj v Unione by sme našli niečo, v čom sú lepšie. Ale VšZP má inú úlohu a má najchorľavejší kmeň. Svoju úlohu si plnia veľmi dobre. Celá poisťovňa sa podľa mňa v dohľadnom čase procesne, marketingovo a IT aktualizuje na modernú poisťovňu.

Kedy?

Možno o rok už nik nebude môcť povedať, že Všeobecná zazmluvňuje neefektívne a hlúposti. Nové veci majú hlavu a pätu. Odkedy sme tam, nebol ani jeden dôvod, aby sme niečo spochybnili. Za rok ušetria sto miliónov eur a pritom nie sú sťažnosti, že by bola nedostupná zdravotná starostlivosť.

Kde je tých sto miliónov?

Ceny boli vysoké, za lieky, materiál, laboratóriá. Kupovala sa napríklad drahá technika, ktorá sa odpisovala. A potom nemocnica prišla, že potrebuje zvýšiť cenu bodu a bolo. A nik neriešil, že to nemocnica nakúpila za dvojnásobok. Je to kombinácia nedostatku informácií, laxnosti v tom zistiť si, ako to bolo, a chlapíkov, ktorí chodili a vybavovali.

Dnes na DennikE.sk

Zdieľať

Kolíska Audi, domov Trabantu aj elektrická budúcnosť VW na jednom mieste. Vitajte v Zwickau

Volkswagen dá 1,2 miliardy eur na premenu fabriky v Zwickau na závod vyrábajúci výlučne elektrické autá. Produkciu modelu ID. 3 plánuje spustiť v novembri, k prvým zákazníkom sa auto dostane na budúci rok.

Foto - Volkswagen
Foto – Volkswagen

Minúta po minúte

Zdieľať

Takmer 90 veľkých svetových firiem sľúbilo obmedziť emisie skleníkových plynov v rámci novej kampane, ktorej cieľom je prinútiť nadnárodné podniky k ekologickejšiemu správaniu. 

Kampaň We Mean Business uviedla, že do iniciatívy sa pred pondelkovým klimatickým summitom OSN v New Yorku zapojilo 87 spoločností s celkovou trhovou hodnotou presahujúcou 2,3 ​​bilióna dolárov.

Niektoré z firiem sľúbili, že do roku 2050 znížia uhlíkové emisie na nulu. Je medzi nimi napríklad švajčiarsky potravinársky gigant Nestlé či francúzsky výrobca kozmetiky L’Oréal.

Iné sa síce nezaviazali k uhlíkovej neutralite, sľúbili však, že svoju prevádzku prispôsobia cieľu udržať do roku 2030 rast priemernej svetovej teploty do 1,5 stupňa Celzia oproti obdobiu pred priemyselnou revolúciou, ako to stanovila Parížska klimatická dohoda z roku 2015. K týmto firmám patria napríklad fínska telekomunikačná spoločnosť Nokia či francúzska potravinárska spoločnosť Danone. (čtk)

Zdieľať

Jeden z najväčších problémov v reakcii na klimatickú krízu bude „manažovať“ záujmy priemyslu a ich reprezentantov v politických kruhoch, myslí si ekonómka Miriam Letovanec z Implementačnej jednotky úradu vlády. „Priemysel nemusí na všetky opatrenia reagovať vždy s úsmevom, a to nielen na národnej, či európskej, ale aj globálnej úrovni.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Miriama Letovanec, riaditeľka Implementačnej jednotky úradu vlády:
Prvý krát sa o skleníkovom efekte zmienil ešte v roku 1824 francúzsky matematik a fyzik Jean Baptiste Fourier, kedy vo svojej práci pomenoval, že plyny v atmosfére môžu zvyšovať povrchovú teplotu Zeme. Na najvyššej medzinárodnej úrovni na problém klimatických zmien poukázal IPCC (Intergovenmental Panel on Climate Change) v roku 2007. Áno, už pred 12 rokmi.

V tomto momente je potrebné začať konať, nielen na veci poukazovať. Samozrejme môžeme edukovať verejnosť o význame klimatických zmien aj na uliciach, za oveľa dôležitejšie považujem implementáciu jednotlivých opatrení do praxe.

Slovensko má od februára 2019 schválený strategický materiál do roku 2030 s názvom „Zelenšie Slovensko“ – obsahuje jasné opatrenia na boj s klímou, ako aj indikátory, prostredníctvom ktorých je možné sledovať progres.

Dôležité je nezaspať na vavrínoch a nestrácať čas tvorbou nejakých akčných plánov, či vytvorením ďalšieho ministerstva. Úplne postačí keď zainteresované strany budú poznať svoje priority, začnú spolu efektívnejšie komunikovať a každé opatrenie bude mať svojho „pána“, či termín, dokedy má svoje úlohy splniť – prierezový plán implementácie, a to najneskôr do konca tohto roka.

Oveľa náročnejšie však bude „manažovať“ záujmy priemyslu a ich reprezentantov v politických kruhoch. Priemysel nemusí na všetky opatrenia reagovať vždy s úsmevom, a to nielen na národnej, či európskej, ale aj globálnej úrovni.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Béla Bugár nechce rekreačné poukazy pre malé firmy. „Neviem si predstaviť, že by sme hlasovali za to, že by bol povinný rekreačný poukaz aj pre firmy s počtom zamestnancov menej ako 50,“ povedal v relácii RTVS Sobotné dialógy.

Diskutuje s Richardom Sulíkom, ktorý kritizuje ministra financií. Ladislav Kamenický je podľa neho slabý minister a ostatní ministri ho až tak neberú. „Fajn, že chce šetriť, ale to sú len reči. Pár mesiacov pred voľbami je to nemožné. Rozpočet vyrovnaný nebude,“ hovorí Sulík.

Zdieľať

Ekonóm Melioris z prezidentskej kancelárie o klimariešeniach: „Musíme zaviesť daň z uhlíka aj na dovoze tovarov do EÚ. Inak sa „špinavá“ výroba presťahuje do Užhorodu. „

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Libor Melioris, ekonóm, prezidentská kancelária 

Americká ekonomická elita má v tomto jasno. Dvadsaťsedem laureátov Nobelovej ceny za ekonómiu, štyria bývalí prezidenti amerického FED-u, pätnásť bývalých predsedov zboru ekonomických poradcov a dvaja bývalí ministri financií hovoria: „Globálne otepľovanie predstavuje seriózny problém, ktorý si vyžaduje okamžitú akciu.

Uhlíková daň je efektívny nástroj, ktorý je schopný priniesť požadované zníženie emisií. Uhlíková daň vyšle jasný cenový signál, ktorý pritlačí na trhových aktérov a prinúti ich inovovať a realizovať nízkouhlíkové riešenia.“

Úloha Slovenska je až groteskne banálna. Musíme tlačiť na spoločné európske riešenie vo forme plného sfunkčnenia systému obchodovania s emisnými povolenkami. Iba tak vieme vytvoriť impulzy, ktoré budú penalizovať „špinavú“ výrobu a odmeňovať „zelené“ postupy.

Aby táto aktivita mala význam, musíme zaviesť daň z uhlíka aj na dovoze tovarov do EÚ. Inak sa „špinavá“ výroba presťahuje do Užhorodu. Bude nám dymiť hneď za hranicou a naše domáce úsilie bude mať nulový efekt.

Úlohou Európy je vyladiť systém stojaci na týchto dvoch pilieroch a potom ho vyvážať do sveta. Ďalej nám ostáva už len dúfať, že najväčšia svetová mocnosť prejde mentálnym zmŕtvychvstaním a pochopí naliehavosť situácie.

Končíme optimisticky s citátom Winstona Churchilla: Americans will always do the right thing, only after they have tried everything else.

Link na manifest amerických ekonómov: https://www.econstatement.org/

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Pri zmene ekonomiky na nízkouhlíkovú nezabúdajme na najviac postihnutých, radí ekonómka zastúpenia Európskej Komisie Lívia Vašáková. „Podporné schémy pre „porazených“, napríklad pre baníkov na Hornej Nitre alebo pomoc pre nízkopríjmové skupiny pri zatepľovaní či výmene kotlov môžu znížiť odpor voči zmenám.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Lívia Vašáková, vedúca sekcie ekonomických analýz Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku 

Klimatická zmena je asi najväčšou hrozbou súčasnosti. Mimoriadne potrebná je akcia na globálnej úrovni, ale každý štát a jednotlivec môže prispieť.

Čo by mohlo spraviť Slovensko?

  • Správne transponovať už prijatú európsku legislatívu

Na európskej úrovni bol nedávno schválený obrovský balíček legislatívy v oblasti energetiky, ochrany klímy a dopravy, ktorý by mali členské štáty implementovať. Ten obsahuje konkrétne ciele na znižovanie emisií, zvýšenie podielu obnoviteľných zdrojov a zvýšenie energetickej efektívnosti, ako aj opatrenia na zlepšenie regulačného prostredia, podporu inovácií či financovania nízkouhlíkovej ekonomiky. Novozvolená prezidentka Európskej komisie U. von der Leyenová si ochranu klímy dala ako svoju hlavnú prioritu a počas prvých 100 dní chce predložiť Európsky ekologický dohovor,  tzv. Green Deal, kde už avizovala navýšenie ambicióznosti cieľa znižovania emisií zo súčasných 40 % na minimálne 50. Ambicióznosť zo strany EÚ bude narastať.

  • Podporiť väčšinové hlasovanie v Rade ministrov v otázke daní

Táto téma je na Slovensku prezentovaná hlavne cez zosúladenie daňových sadzieb, čo rozhodne nie je na programe dňa. Naopak, medzi aktuálne témy patrí práve cezhraničná daň z uhlíka, ktorá by zaťažila tovary a služby, čo nespĺňajú európske klimatické štandardy, ale aj digitálna daň. Tieto dane pri súčasnom spôsobe hlasovania – jednomyseľne – majú len minimálnu šancu prejsť radou. Práve jasné cenové signály vo forme daní však dokážu výrazne zmeniť správanie spotrebiteľov či firiem. Zaviesť takéto dane na národnej úrovni, ako sa už ukázalo, má oveľa menší efekt a význam.

  • Zmena rétoriky – Slovensko v boji proti klimatickým zmenám môže patriť k lídrom!

Slovensko už teraz dosahuje v oblasti znižovania emisií skleníkových plynov veľmi dobré výsledky. Výrazne prekročilo svoj cieľ na zníženie emisií skleníkových plynov mimo ETS do roku 2020 (namiesto povoleného zvýšenia o 13 % sa emisie znížili o 14 % v porovnaní s rokom 1990); je pravda, že aj v dôsledku transformácie slovenského hospodárstva v 90. rokoch. O toto historické zníženie sa však v ďalšom období Slovensko už nebude môcť oprieť, napriek tomu v nedávno schválenej Envirostratégii Slovensko veľmi výrazne zvyšuje svoj záväzok znížiť emisie skleníkových plynov z -12 % na -20 % v porovnaní s rokom 2005, čím sa približuje k ambícii oveľa bohatších krajín EÚ. Ďalej podiel nízkouhlíkových zdrojov v elektroenergetike je okolo 80 %, čím sa výrazne odlišujeme od ostatných krajín V4, ale napríklad aj Nemecka. Po náhrade uhlia sa naša pozícia ešte zlepší. Slovensko už je a naďalej môže byť v mnohých oblastiach nízkouhlíkovej ekonomiky lídrom a rozhodne by sme nemali preberať rétoriku našich tradičných spojencov z V4, pre ktorých bude znižovanie emisií či dosiahnutie uhlíkovej neutrality oveľa ťažším orieškom.

  • Zabezpečiť predvídateľné a stabilné financovanie nízkouhlíkovej ekonomiky

Transformácia si bude vyžadovať nemalé financie. Transparentný a predvídateľný prístup k financiám uľahčujú firmám plánovanie a spolu so stanovenými cieľmi znižujú politické a regulačné riziko a znižuje finančné náklady. Nedávno schválených 30 % z príjmov z obchodovania s emisiami, ktoré by mali ísť naspäť do sektora, je krokom vpred, ale európska legislatíva hovorí o minimálne 50 % a niektoré štáty dávajú dokonca 100 %. Ďalšie možnosti financovania pre podniky budú k dispozícii z Inovačného a Modernizačného fondu. Spolu s fondmi EÚ by mohli predstavovať až 4,5 mld. eur. Dôležité preto bude správne nastavenie podmienok na využitie týchto prostriedkov a dostatok kvalitných projektov zo strany podnikov.

  • Nezabúdajme na najviac postihnutých

Tak ako pri každej transformácii, aj v prípade nízkouhlíkovej ekonomiky sú/budú víťazi a porazení. Podporné schémy pre „porazených“, napr. pre baníkov na Hornej Nitre alebo pomoc pre nízkopríjmové skupiny pri zatepľovaní či výmene kotlov môžu znížiť odpor voči zmenám a zrýchliť transformáciu. Aj tu sa dajú čerpať európske prostriedky. Celkovo EÚ vyčlenila 25 % z nového rozpočtu práve na nízkouhlíkovú ekonomiku.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Eduard Heger z OĽaNO: Kamenického sme pozvali na výbor, aby predstavil skutočné opatrenia

Ekonomický expert OĽaNO radí ministrovi financií, čo robiť, ak mu Smer nepomáha v tlaku na kolegov vo vláde. „Keď sa nevie oprieť o politické krytie lídrov koalície, mal by vyťažiť zo svojej funkcie. Tá má veľkú politickú váhu,“ hovorí Eduard Heger.

Eduard Heger. Foto N - Tomáš Benedikovič
Eduard Heger. Foto N – Tomáš Benedikovič
Zdieľať

Priorita pre Slovensko by mali byť lesy a jadrová energetika, komentuje klimatickú krízu ekonóm INESS Radovan Ďurana.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Radovan Ďurana, INESS 

V prvom rade si nesmieme nič nahovárať. Vplyv Slovenska na dianie EÚ (náš podiel je 1 %) a klimatickú zmenu je minimálny (náš podiel na emisiách je 0,1 %). Predovšetkým by sa vláda mala vyvarovať priamych dotácií a to sa týka investičných stimulov, ťažby uhlia, ako aj podpory elektromobilov.

Na politiku EK sa nedá spoľahnúť, aj ona podlieha lobistickým tlakom, ale Slovensko sa jej proste nevyhne. Pre malú, stále zaostávajúcu ekonomiku je efektívne a zmysluplné počkať na overené riešenia. Už raz slovenský daňový poplatník, ale aj priemysel doplatili na neefektívnu a unáhlenú podporu solárnych zariadení. Lesy zase doplatili na sfušovanú politiku podpory biomasy.

Najväčší potenciál Slovenska v kontexte klimatickej zmeny je rozvoj lesov, ktoré sú významným faktorom v sťahovaní uhlíka z atmosféry, a politická podpora jadrovej energetiky. Aj tých pár talentov, ktoré svojimi mozgami dokážu prispieť k snahe hľadania efektívnejších technológií, by vláda mohla podporiť.

Treba si priznať, že Slovensko má problémy s investíciami a dotačnými schémami do životného prostredia, pozri zostatok na účte Environmentálneho fondu takmer 0,5 miliardy eur. Je veľké riziko, že masívne rozpúšťanie týchto zdrojov by bolo dnes neefektívne. Najlepší spôsob, ako sa zbaviť starých neefektívnych budov verejnej správy, je jej zoštíhlenie.

Z ekonomického hľadiska by sa EK mala snažiť eliminovať vplyv štátnych autorít, ktoré často nezmyselnými regulačnými požiadavkami predražujú výstavbu jadrových elektrární. Uhlíková daň sa v tomto kontexte javí ako nevyhnutná, zvyšuje atraktivitu výstavby týchto zdrojov.

Nezabúdajme tiež, že dnes už uhlíkovú daň na palivá máme, a vysokú – volá sa daň z minerálnych olejov. Len polovica výnosov sa pritom používa na cesty. Vláda tak už dnes reguluje spotrebu a má zdroje na zvyšovanie energetickej efektívnosti. Len ich využíva iným spôsobom.

Je zaujímavé, že súčasná politika označovaná slovami „hodnota za peniaze“ nachádza širokú podporu, pokiaľ ide o investície štátu do IT, čiastočne do zdravotníctva. Oblasť klímy však získala osobitné postavenie a namiesto hľadania efektívnych riešení sa začínajú presadzovať politiky typu „niečo musíme urobiť za každú cenu“. Tento prístup je z ekonomického pohľadu zvrátený, čo tuší väčšina daňových poplatníkov pri pohľade na slovenské solárne elektrárne. Jednou z úloh vlády by malo byť zachovať chladnú hlavu a nepodliehať emóciám vystrašeného davu.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Peter Kažimír o tom, ako reagovať na klimatické zmeny: „Na začiatok postačí prestať sa tváriť, že je to výmysel a že sa nás to netýka.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Peter Kažimír, guvernér NBS, bývalý minister financií:  

Na začiatok postačí prestať sa tváriť, že je to výmysel a že sa nás to netýka.

Vplyv klimatických zmien na spoločnosť a ekonomiku je už dnes viditeľný a bude rásť. Potrebujeme postupovať koordinovane, na globálnej aj európskej úrovni.

To ale neznamená, že nemôžeme robiť veci sami doma proaktívne a znižovať našu uhlíkovú stopu. Je tu silnejúci tlak na vlády, medzinárodné inštitúcie, ale aj centrálne banky, aby konali, a ja vítam tento tlak.

Za svet centrálnych bánk môžem povedať, že sa touto témou čoraz intenzívnejšie zaoberáme. Špecificky sa pozeráme na riziká pre stabilitu ekonomiky a finančného sektora. Mojou ambíciou je pridať sa k skupine NGFS – Network for Greening the Financial System.

Je to skupina združujúca centrálne banky spolupracujúce pri identifikácii a nastavovaní nástrojov a politík, ktoré nám pomôžu sa pripraviť a zvládnuť dosahy klimatických zmien. Dnes má tento formát už 42 členov a z toho je 13 centrálnych bánk členských krajín eurozóny.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.