Denník E

Najnovšie články© N Press s.r.o.

Téma: Panel expertov

Zdieľať

Neefektivita v zdravotníctve je pol miliardy, teda desatina verejných výdavkov na zdravotníctvo, hovorí riaditeľ Útvaru hodnoty za peniaze Kišš. „Lepšia organizácia ambulantnej starostlivosti môže priniesť ďalších 200 miliónov eur ročne.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Aký cieľ by sme si ako spoločnosť mali určiť pre slovenské zdravotníctvo, na aký horizont by sme si mali určiť tento cieľ a aké kľúčové kroky pre to treba urobiť? 

Štefan Kišš, riaditeľ Útvaru hodnoty za peniaze:

Vláda si dala na podnet revízie výdavkov na zdravotníctvo za cieľ dobehnúť V3 v odvrátiteľnej úmrtnosti do roku 2025. Ak to máme spraviť a nevyrobiť ďalšie dlhy, potrebujeme výrazne osekať neefektivitu. 
Výdavky na zdravotníctvo narástli za posledných 10 rokov o vyše 40 %, podobne ako celá ekonomika. Výsledky však výrazne zaostávajú za porovnateľnými krajinami. Na Slovensku pripadá ročne na 100-tisíc obyvateľov až 168 úmrtí, ktorým bolo možné predísť včasnou a efektívnou zdravotnou starostlivosťou. V ostatných krajinách V4 je takýchto úmrtí ročne 145 na 100-tisíc obyvateľov. Podobne zaostáva aj očakávaná dĺžka života a iné výsledkové ukazovatele.
Zoznam, čo je potrebné robiť, je dlhý. Všetky opatrenia a podrobné argumenty sme zosumarizovali v revízii výdavkov na zdravotníctvo, ktorú zverejníme tento týždeň. Neefektívna polmiliarda, čo je desatina verejných výdavkov na zdravotníctvo, sa skrýva najmä tu:

  • lieková politika za 200 mil. eur,
  • zlé procesy a rozdelenie zodpovednosti personálu. Lepšia organizácia ambulantnej starostlivosti môže priniesť ďalších 200 mil. eur ročne.
  • Nadmerné využívanie aj ceny laboratórnej a zobrazovacej diagnostiky
  • a neefektívna Všeobecná zdravotná poisťovňa.

Z tej polmiliardy sa dá realisticky doručiť 150 mil. eur už v roku 2020. Ušetrené peniaze môžeme lepšie investovať – na všeobecných lekárov, prevenciu, mentálne zdravie a investície do nemocníc.
Veľkou výzvou je starnutie populácie a s tým súvisiaca dlhodobá starostlivosť. Tu je kľúčová toľko spomínaná stratifikácia nemocníc.
Pre zlepšenie slovenského zdravotníctva sú nevyhnutné aj systémové reformy, ktoré nemajú priamy finančný vplyv. Za všetky spomeniem štandardné terapeutické postupy, DRG a eHealth.
P. S. Už nikdy nikto nehovorme o percente za poistencov štátu. Táto debata je absurdná. Hovorme o celkových výdavkoch na zdravotníctvo. Všetko sú to verejné peniaze.

Prečítajte si aj ďalšie odpovede ekonómov z Panela expertov Denníka E na otázku, ako zmeniť slovenské zdravotníctvo a aký hlavný cieľ treba sledovať.

Zdieľať

Martin Vlachynský z Inessu by zaviedol zverejňovanie štatistík efektívnosti zazmluvnených poskytovateľov poisťovní. „Pacient, o ktorého dobro údajne politikom ide, by mal v rukách nejaké reálne rozhodovanie.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Aký cieľ by sme si ako spoločnosť mali určiť pre slovenské zdravotníctvo, na aký horizont by sme si mali určiť tento cieľ a aké kľúčové kroky pre to treba urobiť? 

Martin Vlachynský, INESS:

Schopný plánovač je mýtus. Ak systém nie je nastavený na produkovanie čo najvyššej hodnoty s čo najmenej zdrojmi, môžete si naplánovať, čo chcete. Hlavne, ak vaše ciele nový minister o 4 roky (v realite ministerstva zdravotníctva väčšinou už o 2) zahodí a spraví si vlastné. Ale nech, niekde treba začať. Nejaké ciele sú lepšie ako žiadne.

Ukazovateľ odvrátiteľná úmrtnosť nie je aktuálny slovenský vynález, no je pekné, že po toľkých rokoch sa zjavil aspoň jeden indikátor, podľa ktorého chce ministerstvo zdravotníctva merať efektívnosť tých zhruba 5 miliárd, ktoré sa každoročne vynaložia na zdravotníctvo. Na reálne manažérske účely je však tento ukazovateľ ťažko použiteľný, je príliš všeobsažný. Chýbajúce indikátory, respektíve ich biedna kvalita (viď slávne vykazovanie nozokomiálnych nákaz, o ktorom všetci hovoria, že sú to vymyslené čísla, ale nič sa s tým nedeje) sú jednou z veľkých, ale relatívne lacno zaplátateľných dier v slovenskom zdravotníctve.

Hovorme o konkrétnych veciach, ako je miera 5-ročného prežívania s tou alebo onou rakovinou, miera prežitia s akútnym infarktom myokardu, miera invalidity po prekonaní mozgovej cievnej príhody, miera diabetických nôh atď., atď. Môžeme použiť štatistiky OECD a zopár ďalších, nakoniec, my sme to pred pár mesiacmi urobili v indexe Zdravie za peniaze. Výsledky Slovenska v rámci bohatých štátov (26 európskych členov OECD) neboli lichotivé.

V tabuľke sú výsledky za jednotlivé indikátory.

Zdroj – INESS

Hovoríme o cieľoch, aké však sú dnes u jednotlivých účastníkov systému motivácie na ich dosahovanie? Aké budú sankcie za ich nedosiahnutie a na koho dopadnú?

V systéme neexistuje súťaž o spokojnosť pacienta. Bez nej bude zadefinovanie cieľov trpieť efektom päťročnice – konkrétne parciálne ciele sa budú naháňať (niekde na papieri, niekde snáď reálne), ale v nemeraných oblastiach motivácia zase nebude. Ak mám reumu, je mi úplne jedno, aké úspešné je slovenské zdravotníctvo v liečbe diabetickej nohy.

Jedným z významných strážcov kvality a efektívnosti by mali byť nákupcovia zdravotnej starostlivosti – teda zdravotné poisťovne. Taká bola logika Zajacovej reformy. Po roku 2006 bol ďalší postup tejto reformy zarezaný. Ficove vlády viedli reči, ale v realite ponechali nažive všetky Zajacove zákony, a tým aj základné nastavenie tohto systému. Slovenské zdravotníctvo sa tak už viac ako dekádu motá v priestore, kde základné piliere systému boli zmrzačené (súťaž poskytovateľov, kompetencie poisťovní, úloha Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, definícia nároku), ale s ničím novým sa neprišlo.

Nebolo by to krásne, keby každý september o nás súťažili poisťovne prehľadom štatistík efektívnosti nimi zazmluvnených poskytovateľov? Konečne pacient, o ktorého dobro údajne všetkým politikom ide, by mal v rukách nejaké reálne rozhodovanie.

Cieľ? Nevymýšľať koleso odznova, len sa zamyslieť, prečo sa to súčasné netočí.

Prečítajte si aj ďalšie odpovede ekonómov z Panela expertov Denníka E na otázku, ako zmeniť slovenské zdravotníctvo a aký hlavný cieľ treba sledovať.

Zdieľať

Podľa Petra Visolajského je zdravotníctvo v stave, že v najbližších 2 – 3 rokoch musí byť cieľom iba zabrániť kolapsu. „S plnou vážnosťou hovorím, že sme v situácii ako lekár pri umierajúcom pacientovi,“ tvrdí šéf lekárskych odborov. 

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Aký cieľ by sme si ako spoločnosť mali určiť pre slovenské zdravotníctvo, na aký horizont by sme si mali určiť tento cieľ a aké kľúčové kroky pre to treba urobiť? 

Peter Visolajský, šéf Lekárskeho odborového združenia:

Obávam sa, že zdravotníctvo je dnes v stave, že v najbližších 2 – 3 rokoch musí byť cieľ pomerne prostý – zabrániť jeho kolapsu. S plnou vážnosťou hovorím, že sme v situácii ako lekár pri umierajúcom pacientovi. Ak nespravíme rozhodujúce kroky v krátkom čase, pacient nám umrie. Nemá veľký zmysel v takej situácii premýšľať, či bude mať pacient o päť rokov uspokojivý tlak krvi, ideálnu hmotnosť alebo či nebude trpieť aterosklerózou či cukrovkou.
V takej chvíli si lekár musí určiť priority, aby pacientov život zachránil. Po stabilizácii jeho životných funkcií si môže dať ďalšie plány a priority, v akom stave má byť pacient o rok či dva.
Tie problémy, ktoré musíme v týchto dňoch urgentne vyriešiť, „aby nám pacient nezomrel“, sú:
1. Zabezpečiť počet zdravotných sestier.
2. Zreformovať zdravotné poistenie (ak chceme opravovať dom, najprv treba zabezpečiť jeho základy; choroba sa má liečiť kauzálne a choroba nášho zdravotníctva vyplýva práve z nefunkčnosti zdravotných poisťovní).
3. Stabilizovať skúsených lekárov na Slovensku (bez nich je zdravotníctvo zúfalo neefektívne a bez nich tu neudržíme ani začínajúcich lekárov, ktorí si hľadajú prácu hlavne podľa učiteľov).
4. Sfunkčniť obvodné ambulancie a zabezpečiť ich novými lekármi.
5. Plne zabezpečiť centrá, od ktorých sa odvíja zdravotníctvo aj na periférii – Nemocnica Rázsochy v Bratislave, nemocnice v Banskej Bystrici a Košiciach.
Čo sa týka odvrátiteľnej úmrtnosti, pokladám to za dobrý parameter. Je pomerne objektívne hodnotiteľný a aj pre laickú verejnosť pochopiteľný, čo je dôležitý predpoklad na verejný tlak na zlepšovanie.
Jeho (malou) nevýhodou je pomerne dlhší čas medzi zmenami v zdravotníctve k zmenám jeho hodnôt, ďalej, že časť faktorov, ktoré ho ovplyvňujú, je aj mimo zdravotníctva (životospráva a sociálna úroveň obyvateľstva). Správne hodnotenie tohto parametra však predpokladá, že príčina úmrtia sa u pacienta stanoví správne, čo je na Slovensku tiež problém, keďže sme v stave, kde obhliadky mŕtvych robí často aj očný lekár.
Ak však chceme z tohto parametra robiť nejaké závery, musíme sa pozrieť na štruktúru. Tá napríklad poukazuje na zlyhávanie viac primárnej – ambulantnej zdravotnej starostlivosti ako tej nemocničnej, čo odporuje všeobecne rozšírenej predstave. Na zlyhávanie ambulantnej starostlivosti nás opakovane upozorňuje aj OECD (môžem doložiť).

Slovensko má vysokú hodnotu odvrátiteľných úmrtí, vynikáme vo výskyte rakovín (karcinóm hrubého čreva, prsníka a krčka maternice – v ich výskyte zaberáme popredné priečky v Európe), srdcovo-cievnych ochorení a infekčných ochorení (hlavne zápal pľúc – v roku 2016 u nás spôsobilo najviac úmrtí v EÚ po Portugalsku).
Viac o štruktúre odvrátiteľných úmrtí píšem tu a grafy aj prehľady sú tu a tu.

Prečítajte si aj ďalšie odpovede ekonómov z Panela expertov Denníka E na otázku, ako zmeniť slovenské zdravotníctvo a aký hlavný cieľ treba sledovať.

Zdieľať

Renáta Bláhová: Najviac deformácií v zdravotníctve je spôsobených dominanciou jednej finančnej skupiny, ktorá sektor ovláda vertikálne aj horizontálne, má nad ním finančnú aj personálnu kontrolu. Daňová poradkyňa odpovedá v našom Paneli expertov.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Aký cieľ by sme si ako spoločnosť mali určiť pre slovenské zdravotníctvo, na aký horizont by sme si mali určiť tento cieľ a aké kľúčové kroky pre to treba urobiť? 

Renáta Bláhová, daňová poradkyňa BMB Partners a prezidentka The International Fiscal Association na Slovensku:

Kľúčovým cieľom by malo byť zlepšenie kvality služieb.

Veľká časť personálu v zdravotníctve je však demotivovaná, mladí odchádzajú do zahraničia, skúsených a kvalifikovaných starších lekárov bude problém nahradiť. Treba začať s úpravou systému, odmeňovať lekárov aj zdravotné sestry podľa ich zásluh, to, či sú dobrí, má vyhodnocovať aj pacient.

Zdravie občanov je najvyšší verejný záujem. Peňazí je, navyše, v zdravotníctve dosť, ukrajuje si z nich, bohužiaľ, aj rôznymi neférovými praktikami v rozpore s verejným záujmom súkromný sektor. Najviac deformácií je spôsobených dominanciou jednej finančnej skupiny, ktorá sektor ovláda vertikálne aj horizontálne, má nad ním finančnú aj personálnu kontrolu a ignoruje verejný záujem.

V ochrane verejného záujmu v zdravotníctve štát po vstupe do EÚ jednoducho zlyhal. Najkrikľavejším prípadom je podľa môjho názoru v rozpore s legislatívou i zdravým rozumom odliatych 400 miliónov eur zo zdravotnej poisťovne Dôvera cez cyperskú schránku až do rúk súkromných akcionárov, pričom významnú časť z nich si vysoko pravdepodobne rozdelili priaznivci Juraja Širokého. Spôsob, akým to akcionári urobili, má účtovnú aj právnu stopu dodnes: ak by kontrolné orgány po spomínanej transakcii ocenili poistný kmeň korektne, museli by ešte aj dnes konštatovať, že je podkapitalizovaná a ide aj po právnej stránke o spoločnosť v kríze (pozri tabuľku nižšie). Napriek tomu, že na to v posledných rokoch upozorňuje aj samotný audítor, zástupcovia štátnych inštitúcií nekonajú. Úver na transakciu dodnes nie je splatený.

Podľa mňa sú kľúčové kroky, ktoré treba urobiť pre ozdravenie konštruktívnej súťaže v zdravotníctve, nasledujúce:

  • obmedziť krížové vlastníctvo a dominanciu jedného súkromného subjektu,
  • v oblasti zdravotného poistenia ponechať súťaž, ale dôsledne a v súlade s európskymi judikátmi regulovať primeraný zisk a vykonávať efektívnu kontrolu,
  • zmeniť kontrolný orgán pre dohľad nad zdravotnými poisťovňami (ÚDZS). Presun na NBS sa javí ako rozumný krok.

Teší ma, že nevyhnutnosť obdobných krokov presadzujú aj niektoré opozičné strany.

* Vysvetlivky k jednotlivým položkám nájdete tu.
** 37 mil. eur je približné nezávislé ocenenie poistného kmeňa na základe verejnosti známej strednej hodnoty (75 eur krát 495-tis.) Prečítajte si aj ďalšie odpovede ekonómov z Panela expertov Denníka E na otázku, ako zmeniť slovenské zdravotníctvo a aký hlavný cieľ treba sledovať.
Zdieľať

V zdravotníctve by sa nemali vkladať nádeje do súkromného sektora, tvrdí ekonóm Libor Melioris. „Je to delikátna oblasť ‚hospodárskej výroby‘. ‚Spotrebiteľ‘ nevie, čo ‚kupuje‘. Je ľahké ho oklamať a po smrti sa už ‚nákup‘ nedá reklamovať.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Aký cieľ by sme si ako spoločnosť mali určiť pre slovenské zdravotníctvo, na aký horizont by sme si mali určiť tento cieľ a aké kľúčové kroky pre to treba urobiť? 

Libor Melioris, ekonóm:

Cieľom je vždy dobehnúť. V našom prípade Rakúsko. Znamená to presvedčiť našich občanov, aby na rovnaké choroby nezomierali vo väčšej miere než Rakúšania. Naši pacienti so závažnými chorobami musia žiť rovnako dlho ako naši susedia. Podarí sa nám to len vtedy, keď budeme mať poriadne nemocnice a fungujúce ambulancie.

Poriadne nemocnice sú nové, vybavené modernými prístrojmi, nemajú prísne hierarchickú štruktúru. Pracujú v nich ľudia, ktorí pravidelne stážujú v zahraničí. V takejto nemocnici vedia z akejkoľvek kôpky svalov a kostí opäť vytvoriť človeka. Musíme ich postaviť v Bratislave, Martine, Košiciach a Banskej Bystrici. Ostatné nemocnice vykonávajú menej zložité a život neohrozujúce zákroky, ktoré zvládne aj frontový medik. Táto časť je jednoduchá. Potrebujeme na ňu len peniaze. Dá sa to stihnúť za jedno volebné obdobie.

Do fungujúcej ambulancie sa dovoláte a zadarmo objednáte. Oni vás v rozumnom termíne poctivo vyšetria. Ak to dopadne zle, tak nie vy, ale oni sa o vás ďalej starajú. Posúvajú vás na ďalšie vyšetrenia, a keď je úplne najhoršie, tak do jednej z tých štyroch nemocníc. Toto už je zložitejší problém a vyžaduje kombináciu cukru a biča (na pacientov aj na doktorov).

Do čoho nevkladať nádeje:

Do súkromného sektora. Zdravotníctvo je neuveriteľne delikátna oblasť „hospodárskej výroby“. „Spotrebiteľ“ nevie, čo „kupuje“. Je ľahké ho oklamať a po smrti sa už „nákup“ nedá reklamovať.

Aby súkromná iniciatíva v zdravotníctve fungovala, musí priemerný občan ovládať štatistiku na bakalárskej úrovni a byť pod dohľadom skúseného regulátora. Nič z toho na Slovensku nemáme a dlho mať nebudeme. Skúsenosti z rozvinutého sveta navyše ukazujú, že socialistické zdravotníctvo je lacnejšie, výkonnejšie a spravodlivejšie než zdravotníctvo so silným vplyvom súkromného sektora. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v najlepšom z možných svetov by na Slovensku bola jedna zdravotná poisťovňa.

Zdroj – OECD Healthcare in Glance
Zdroj – OECD Healthcare in Glance

Prečítajte si aj ďalšie odpovede ekonómov z Panelu expertov Denníka E na otázku, ako zmeniť slovenské zdravotníctvo a aký hlavný cieľ treba sledovať.

Zdieľať

Reformy v zdravotníctve sú objektívne politicky najťažšie, hovorí Ivan Mikloš. „Slovenské zdravotníctvo, riadené od roku 2006 s krátkou prestávkou nominantmi strany Smer, je ukážkou toho, ako sa to robiť nemá a nesmie,“ hovorí.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Aký cieľ by sme si ako spoločnosť mali určiť pre slovenské zdravotníctvo, na aký horizont by sme si mali určiť tento cieľ a aké kľúčové kroky pre to treba urobiť? 

Ivan Mikloš, bývalý minister financií:

Nie som expert na zdravotníctvo, takže ponúknem skôr rámcové princípy a hodnotenia. Zdravotníctvo je popri školstve oblasťou, v ktorej sa najviditeľnejšie prejavuje nekompetentnosť, nezodpovednosť a hrabivosť vlád Smeru a jej partnerov. Na rozdiel od školstva síce vlády Smeru nalievajú do zdravotníctva veľa peňazí, tomu však vôbec nezodpovedajú výsledky, práve naopak. Podľa údajov Eurostatu sme v roku 2017 dávali do zdravotníctva 17,7 % všetkých verejných výdavkov, čo nás radilo na piate miesto v EÚ 28 (po Írsku, Česku, Veľkej Británii a Holandsku). Čo sa týka výsledku, ten je jeden z najhorších, v niektorých ukazovateľoch dokonca najhorší z celej EÚ 28.

Za dôležitý údaj treba napríklad považovať nielen odvrátiteľnú úmrtnosť, ale napríklad aj strednú dĺžku zdravého života alebo očakávaný počet rokov zdravého života vo veku 65 rokov. V oboch týchto ukazovateľoch patríme v EÚ 28 na úplný chvost. V strednej dĺžke zdravého života sme na predposlednom mieste po Lotyšsku a v počte očakávaných rokov zdravého života po veku 65 rokov dokonca na poslednom mieste v EÚ, a to ako pri mužoch, tak aj pri ženách.

Hlavným dôvodom dnešného zúfalého stavu zdravotníctva je absencia potrebných reforiem za posledných viac ako 13 rokov a veľká úroveň plytvania a korupcie v tomto rezorte. Najlepším príkladom neschopnosti, nekompetentnosti a doslova perverzných preferencií vládnych strán (najmä Smeru a SNS) je najnovšie ich prístup k čiastkovej, ale potrebnej reforme tzv. stratifikácie nemocníc ministerky Kalavskej.

Reformy v zdravotníctve sú objektívne politicky najťažšie. Dopyt je takmer neobmedzený (daný túžbou ľudí žiť zdravo a dlho a tiež čoraz lepšími, ale aj drahšími technológiami a možnosťami zdravý a aktívny život predlžovať) a finančné možnosti sú a vždy budú obmedzené. Práve preto je o to dôležitejšie nastaviť systém fungovania a financovania tak, aby sa obmedzené zdroje využili čo najefektívnejšie a najspravodlivejšie. Slovenské zdravotníctvo, riadené od roku 2006 s krátkou prestávkou nominantmi strany Smer, je ukážkou toho, ako sa to robiť nemá a nesmie.

Prečítajte si aj ďalšie odpovede ekonómov z Panelu expertov Denníka E na otázku, ako zmeniť slovenské zdravotníctvo a aký hlavný cieľ treba sledovať.

Zdieľať

Slovensko má jeden z najnižších podielov všeobecných lekárov v EÚ. „Len 9 % medikov sa rozhoduje špecializovať na všeobecné lekárstvo,“ hovorí Lívia Vašáková, vedúca sekcie ekonomických analýz Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku. 

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Aký cieľ by sme si ako spoločnosť mali určiť pre slovenské zdravotníctvo, na aký horizont by sme si mali určiť tento cieľ a aké kľúčové kroky pre to treba urobiť? 

Lívia Vašáková, vedúca sekcie ekonomických analýz Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku:

Slovenské zdravotníctvo netrpí takou finančnou podvýživou ako napríklad školstvo. Cieľom pre slovenské zdravotníctvo by mohlo byť dosahovať aspoň také výsledky ako iné krajiny s porovnateľným HDP na hlavu. To znamená zvýšiť efektívnosť využitia zdrojov a stabilizovať stav zdravotného personálu. Jednou z výziev je totiž rastúci nedostatok zdravotníckych pracovníkov.

Počet zdravotných sestier na obyvateľa je nižší než priemer EÚ (5,7 oproti 8,4 na 1000 obyvateľov, 2016) a v posledných rokoch došlo k jeho prudkému poklesu preto, že čoraz viac zdravotných sestier opúšťa krajinu a hľadá si prácu v zahraničí.

Hoci počet lekárov na Slovensku kopíruje priemer EÚ, problematický je nábor lekárov do určitých regiónov. Nedostatok všeobecných lekárov a nadmerný počet zbytočných hospitalizácií naznačujú, že treba posilniť primárnu starostlivosť.

Slovensko má jeden z najnižších podielov všeobecných lekárov v EÚ. Len 9 % medikov sa rozhoduje špecializovať na všeobecné lekárstvo. Nedostatok všeobecných lekárov môže viesť k nadpriemerne vysokým sadzbám za zbytočné hospitalizácie, čo má negatívny vplyv na efektivitu a kvalitu starostlivosti.

Prečítajte si aj ďalšie odpovede ekonómov z Panela expertov Denníka E na otázku, ako zmeniť slovenské zdravotníctvo a aký hlavný cieľ treba sledovať.

Zdieľať

Minister financií má v prvom rade zachrániť tento rok a nevyhovárať sa, hovorí bývalý viceguvernér NBS Ján Tóth. „Slovensko zažíva druhý najlepší rok za posledných 10 rokov (..) Preto sa nedá vyhovárať a akceptovať to, že v tomto roku nemáme vyrovnaný rozpočet.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky: Čo by mala byť priorita slovenského rozpočtu na budúci rok, na ktorej by mal minister financií trvať za každú cenu?

Ján Tóth, ekonóm, bývalý viceguvernér NBS:

Minister financií má v prvom rade zachrániť tento rok. Podľa prognózy NBS Slovensko v tomto roku zažíva druhý najlepší rok za posledných 10 rokov. Nová daňová prognóza naznačila takmer nezmenené príjmy pre tento rok, napriek spomaleniu rastu. Preto sa nedá vyhovárať a akceptovať to, že v tomto roku nemáme vyrovnaný rozpočet.

Z pohľadu modernej hospodárskej politiky je totiž kľúčové využiť tento rok na tvorenie rezerv pre horšie časy. Preto by malo ministerstvo, aj podľa odporúčania Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, spustiť okamžitý korekčný mechanizmus už v tomto mesiaci, aby šetrilo naše spoločné verejné financie v čase, kedy sa ekonomika stále prehrieva. Preto sa domnievam, že o to prísnejšie treba posudzovať výsledok hospodárenia za tento rok. Súčasný vývoj sa nedá zatiaľ označiť inak, ako zlyhávanie rozpočtovej zodpovednosti.

Ako sme videli v tomto roku, papier, na ktorom je napísaný rozpočet, bohužiaľ znesie veľmi veľa. Preto sú oveľa dôležitejšie reálne výsledky v tomto roku, ako papierové prísľuby pre budúci rok. Metodické chyby v zaznamenávaní výdavkov a klamlivo nafúknuté nedaňové príjmy sa nesmú opakovať, pokiaľ nechceme stratiť ako krajina kredit serióznosti. Napriek tomu aj v budúcom roku by mala byť snaha dosiahnuť vyrovnaný rozpočet, pokiaľ sa ekonomika nezhorší viac, ako to predpokladajú súčasné prognózy.

Zatiaľ sa zdá, že hospodárska politika reaguje na objektívny výpadok príjmov vo výške vyše 400 mil. eur tým, že novej vláde ešte viac zníži príjmy o dodatočných 300 mil. eur. Ak má NBS pravdu a aj v budúcom roku bude ekonomika pracovať stále nad potenciálom, toto nie je zodpovedná hospodárska politika. A o to viac sa znižuje fiskálny priestor pre novú vládu, aby mohla uskutočňovať svoje priority.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Ivan Mikloš radí Ladislavovi Kamenickému, ako napísať rozpočet na budúci rok: „Mal by svojim kolegom povedať –  vážení súdruhovia, keďže sme v dobrých časoch rozhadzovali a nevytvorili si vankúš na horšie časy (ktoré evidentne prichádzajú) a ani vankúš na populárne predvolebné balíčky, musíme konečne byť zodpovední a prijať potrebné opatrenia.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky: Čo by mala byť priorita slovenského rozpočtu na budúci rok, na ktorej by mal minister financií trvať za každú cenu?

Ivan Mikloš, ekonóm, bývalý minister financií 

Je to síce sci-fi, ale minister financií by mal trvať na tom, aby sa napriek predvolebnému obdobiu neprijímali populistické opatrenia, ktoré už aj tak zložitú situáciu so schvaľovaním rozpočtu ešte viac komplikujú. Mal by svojim kolegom povedať –  vážení súdruhovia, keďže sme v dobrých časoch rozhadzovali a nevytvorili si vankúš na horšie časy (ktoré evidentne prichádzajú) a ani vankúš na populárne predvolebné balíčky, musíme konečne byť zodpovední a prijať potrebné opatrenia.

Takže musíme znížiť výdavky v tých oblastiach, kde aj podľa medzinárodných porovnaní dávame priveľa (štátna správa a vnútorná bezpečnosť), nebudeme verejne obstarávať bez skutočnej súťaže za dvojnásobne vyššie ceny ako v okolitých krajinách, nenakúpime obrnené transportéry a radšej nebudeme teraz vôbec znižovať dane, keďže to navyše robíme spôsobom, ktorý deformuje celý daňový systém a vytvára podmienky na zvýšenie špekulácií a daňových únikov.

P.S. Vzhľadom na to, že do terajšej zložitej fiškálnej situácie nás priviedla politika posledných dvoch vlád Smeru od roku 2012, som celkom zvedavý, čo odporučí v tomto paneli expertov ministrovi financií Peter Kažimír, dlhoročný predchodca ministra Kamenického na ministerstve financií a rovnako dlhoročný podpredseda Smeru.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E (vrátane Petra Kažimíra).

Zdieľať

Rada ministrovi financií: Zvýšte dane, píše ekonóm Libor Melioris v Paneli expertov. „Konkrétne zvýšiť DPH, dane z bytov, domov, áut, uhlia, dreva, plynu a elektriny. V budúcnosti to aj tak budeme musieť urobiť, len z iných dôvodov.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky: Čo by mala byť priorita slovenského rozpočtu na budúci rok, na ktorej by mal minister financií trvať za každú cenu?

Libor Melioris, ekonóm, prezidentská kancelária:

Krátka odpoveď: Poradil by som mu zvýšiť dane. Konkrétne zvýšiť DPH, dane z bytov, domov, áut, uhlia, dreva, plynu a elektriny. V budúcnosti to aj tak budeme musieť urobiť, len z iných dôvodov.

Dlhá odpoveď: „Ty neexistuješ,“ povedal O´Brien v roku 1984 Winstonovi Smithovi. Winston sa bránil, ale nakoniec uznal, že neexistuje. Aspoň tak o tom píše Orwell. Ty neexistuješ, šialená veta.

Minister financií Kamenický viackrát povedal, že bude ťažké vôbec zostaviť rozpočet, ktorý bez problémov prejde posudkom Európskej komisie. Bruselský rozpočtový diktát hovorí, že v dobrých časoch treba hospodáriť s menšou sekerou, aby sa v zlých mohlo rozdávať. Banálna logika. Cieľom je zabrániť rastu dlhu niekam až do Grécka.

Minister tvrdí, že to dnes nedokáže. Preložené do bežnej ľudskej reči nám chce povedať: „Ja neexistujem.“ Ak by ako minister existoval, tak by pri rastúcej ekonomike, historicky najnižšej nezamestnanosti a silnom raste platov nemohol tvrdiť, že nevie zostaviť rozpočet, za ktorý nedostaneme pokarhanie v Bruseli.

Máme ministra, ktorý neexistuje, budeme si musieť poradiť sami. Kolektív úradníkov zošije rozpočtový patchwork a Únia nad tým nakoniec privrie oči. Dalo by sa takto fungovať dlhodobo?

Nie, nedalo, lebo skryté rezervy sa minuli. Slovensko už takmer vyčerpalo svoju bezpečnostnú a demografickú dividendu. Rozpad Sovietskeho zväzu umožnil európskym štátom presmerovať peniaze z obrany do iných sektorov. Veľa mladých ľudí v pomere ku starým uľahčovalo financovanie nášho sociálneho systému. Tieto časy sú preč.

Pre vlastnú bezpečnosť potrebujeme znovu vybudovať armádu, pre prežitie musíme investovať do modernizácie energetiky a priemyslu, pre budúcnosť potrebujeme zvyšovať platy učiteľov, pre sociálnu súdržnosť musíme opraviť nemocnice a vybudovať starobince. Budeme musieť liečiť a starať sa o omnoho viac ľudí než dnes.

Bez vyšších daní to nepôjde. Neexistujúci minister preto musí zvýšiť dane.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Na základe dosahovaných výsledkov je ministerstvo financií priemerné až podpriemerné, hovorí ekonóm Andrej Svorenčík. Ministerstvu sa totiž podľa neho nedarí v dvoch hlavných úlohách – poriadne vyberať dane a clá a pripravovať kvalitný rozpočet.

 Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky: Čo by mala byť priorita slovenského rozpočtu na budúci rok, na ktorej by mal minister financií trvať za každú cenu?

Andrej Svorenčík, ekonóm a historik na Univerzite v Mannheime, šéf analytických inštitútov na ministerstve pôdohospodárstva a kultúry:

V stredu na krste Denníka E sa opäť raz spomínalo, že ministerstvo financií je jedno z najkvalitnejších slovenských ministerstiev. Možno aj to najkvalitnejšie.

Ak sa pozrieme napríklad na analytické kapacity — Inštitút finančnej politiky a Útvar hodnoty za peniaze — a ich prácu, tak nebudeme ďaleko od pravdy.

Hodnotiť však akékoľvek ministerstvo by sme nemali len na základe kvality ľudského kapitálu, ale hlavne na základe dosahovaných výsledkov. Tu je ministerstvo financií pri všetkej úcte k jej zamestnancom priemerné až podpriemerné.

Veľmi zjednodušene má ministerstvo financií a jeho organizácie dve kľúčové úlohy. Poriadne vyberať dane a clá (príjmová strana) a pripravovať kvalitný rozpočet (výdavková strana). Ich balancovaním sa má starať o zdravie a udržateľnosť verejných financií Slovenska.

S oboma úlohami má ministerstvo značné problémy. Na strane príjmov má Slovensko napriek pokroku jednu z najhorších daňových medzier na dani z pridanej hodnoty. Podľa predbežného odhadu IFP z mája 2019 dosiahla daňová medzera na DPH v roku 2018 hodnotu 26,9 % z potenciálnej DPH v SR. V štátnych príjmoch tak chýba približne 2,3 mld. eur (2,6 % HDP). Zníženie tejto medzery na jej priemernú úroveň v EÚ by znamenalo dodatočné príjmy vo výške viac ako jednej miliardu eur. Keby finančná správa pracovala efektívnejšie, nemal by teraz minister financií toľko starostí s deficitom a zhoršujúcou sa ekonomickou situáciou.

Odhad daňových príjmov rozpočtu verejnej správy a makroekonomická prognóza je sofistikovaný a primárne apolitický proces za účasti externých expertov. To sa však nedá povedať o odhadoch nedaňových príjmov a výdavkov, ktoré sú v gescii Sekcie rozpočtovej politiky a nie napríklad IFP. Prepojenie výsledkov revízií výdavkov jednotlivých rezortov na rozpočtový proces je tiež ešte v plienkach.

Čo s tým? Návrh rozpočtového plánu SR na rok 2020, tak sa oficiálne volá materiál k budúcoročnému rozpočtu, ktorý potrebuje minister financií predložiť na vládu do polovice októbra, potrebuje nevyhnutne jednu prioritu.

Samotné ministerstvo financií spolu s jeho organizáciami akými sú finančná správa a Agentúra pre riadenie dlhu a likvidity potrebuje prejsť revíziou výdavkov s cieľom dosahovania lepších výsledkov.

Takúto revíziu by nemalo vykonať ÚHP samo. Bol by to príliš veľký konflikt záujmov. Úlohu by mohla napríklad koordinovať Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Má na to dostatočný odborný kredit. A v Bruseli možno budú menej protestovať, keď sa im pošle nie ten najkrajší návrh rozpočtu.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Rada ministrovi financií: ministerstvám, ktoré neplnia opatrenia dohodnuté z analýz Hodnoty za peniaze, treba zobrať časť peňazí určených na mzdy. „K obmedzeniu čerpania zdrojov by malo prísť bezodkladne, teda počnúc prvým mesiacom budúceho roka. Alebo ideálne už teraz od októbra,“ píše analytik Ineko Ján Kovalčík.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky: Čo by mala byť priorita slovenského rozpočtu na budúci rok, na ktorej by mal minister financií trvať za každú cenu?

Ján Kovalčík, dopravný analytik, INEKO: 

Mal by trvať na tom, aby rozpočet dôveryhodne vrátil hospodárenie vlády k plneniu pravidla o vyrovnanom rozpočte. Nie nafukovaním očakávaných príjmov ani inými trikmi, ale účinným tlakom na efektívnosť výdavkov.

Ako na to?

Konkrétnym riešením by mohlo byť podmienenie čerpania časti výdavkov jednotlivých rezortov plnením opatrení z revízií výdavkov. Ide o užitočné opatrenia, ktoré identifikovali analytici Útvaru hodnoty za peniaze a ktoré boli potvrdené vládou v revíziách výdavkov za tieto rezorty. Kde sa opakovane neplnia, mali by sa dočasne krátiť rozpočtované zdroje na mzdy a tiež nákupy služieb ministerstiev. Prípadne aj ďalších organizácií zodpovedných za neplnenie opatrení na zefektívnenie výdavkov. Chýbajúce zdroje na odmeny by snáď zvýšili tlak na potrebné zmeny.

K obmedzeniu čerpania zdrojov by malo prísť bezodkladne, teda počnúc prvým mesiacom budúceho roka. Alebo ideálne už teraz od októbra. Vylúčené z viazania by mali byť iba výdavky na účely, ktoré boli v revíziách výdavkov identifikované ako nedostatočne financované (napríklad opravy a údržba ciest, platy mladých pedagógov). Naopak, kde sa dá identifikovať, ktoré subjekty sú zodpovedné za doteraz neplnené opatrenia, tam by sa malo dočasne stopnúť najvyššie percento výdavkov.

Prehľad o tom, ako sa jednotlivé opatrenia z revízií výdavkov plnia či neplnia, vláda má. Implementačná jednotka Úradu vlády SR vyhodnocuje ich plnenie na polročnej báze – aktuálny prehľad bude prílohou návrhu zákona o štátnom rozpočte. Je načase, aby minister financií výsledky zohľadnil pri rozdeľovaní zdrojov.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Ak štát dáva bankám limity, koľko môžu komu požičiavať, mal by určite dodržiavať vlastnú dlhovú brzdu, hovorí ekonóm Maroš Ovčarik na otázku, čo by mala byť priorita ministra financií pri tvorbe budúcoročného rozpočtu. 

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky: Čo by mala byť priorita slovenského rozpočtu na budúci rok, na ktorej by mal minister financií trvať za každú cenu?
Maroš Ovčarik, špecialista na osobné financie a investovanie, Partners Investments

Na úvod som presvedčený, že vláda by mala ísť ľuďom príkladom v dôležitých otázkach, akou je napríklad dodržiavanie dlhovej brzdy. Princíp dlhovej brzdy je podobný, ako keď štát stanovil pre domácnosti  úverový strop, aby tak zastavil ich rekordné zadlžovanie.

Zaviedol ukazovateľ DTI, ktorý bankám definuje maximálnu výšku úveru, ktorú môžu poskytnúť rodinám (t. j. osemnásobok ročného čistého príjmu). Inými slovami stanovil im dlhovú brzdu. Ak by tento princíp porušil samotný štát, vyzeralo by to rovnako, ako keď učiteľ zakazuje žiakom fajčiť, pretože je to nezdravé. Akurát, že im to vysvetľuje so zapálenou cigaretou v ústach.

Keďže ide o volebný rok, minister to nebude mať ľahké. Čeliť bude kreativite ministrov aj vládnych politických strán. Mnohé nápady pritom nebudú systémovo riešiť problémy  štátu, ale prvoplánové nálady voličov, prípadne záujmy oligarchov.

Veľkou výzvou preto bude eliminovať návrhy, ako boli napríklad obedy zadarmo pre všetkých bez rozdielu, preteky o výšku minimálnej mzdy či drahé nákupy vojenskej techniky. Ale výzvy sú na to, aby sa zdolávali. Držím palce ministrovi financií, aby bol v tomto boji úspešný.

Keďže v tomto čase už nepredpokladám spúšťanie zásadných, veľmi potrebných reforiem napríklad školstva, zdravotníctva, informatizácie, mojím odporúčaním je vytvoriť aspoň väčší tlak na efektívnejšie fungovanie jednotlivých ministerstiev aj verejnej správy. Hľadanie úspor a rezerv v čase spomaľovania ekonomiky, keď bude dobré každé euro v rozpočte, môže byť ďalšou výzvou.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Priorita rozpočtu? Znížiť dane z práce, radí audítorka Renáta Bláhová. „Ak v krajinách ako Rakúsko a Nemecko odvádzajú zamestnávatelia 20 % z hrubej mzdy na odvodoch, 35 % pre zamestnávateľov na Slovensku demotivuje nielen zahraničných, ale najmä slovenských malých aj stredne veľkých podnikateľov.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky: Čo by mala byť priorita slovenského rozpočtu na budúci rok, na ktorej by mal minister financií trvať za každú cenu?

Renáta Bláhová, daňová poradkyňa BMB Partners a prezidentka The International Fiscal Association na Slovensku 

Najdôležitejšie priority rozpočtu EÚ na rok 2020 sú prírodné zdroje (39 %), kohézia vrátane hospodárskeho rastu (34 %) a zamestnanosť (13 %). Slovensko má tieto priority, pravdaže, morálne podporovať, z pohľadu efektívneho vynaloženia peňazí však treba najmä využívať synergie európskeho rozpočtu. GRAF*

Najdôležitejšie hodnotové priority Slovenska by podľa mňa mali byť právny štát, zdravotníctvo, školstvo a podpora malých a stredných podnikov.

Tomu by sa, pravdaže, mali postupne prispôsobiť aj rozpočtové výdavky, na zdravotníctvo sa pritom už teraz vynakladá takmer 20 %, na vzdelávanie a ekonomiku len asi 10 % z nášho zhruba 37-miliardového rozpočtu.

Je škoda, že v období teraz sa končiacich tučných rokov sa premrhalo veľa príležitostí. Náš štát sa nespráva ako rozumný hospodár, ak dopustí, aby 200 najväčších firiem tvorilo až dve tretiny príjmov z priamych daní tečúcich do slovenského štátneho rozpočtu. Tri kľúčové opatrenia, ktoré by s cieľom dosiahnutia priorít mal podľa mňa minister financií vyžadovať, sú:

  • kvalitnejšia a zásluhovejšia štruktúra výdavkov
  • postupné znižovanie daňovo-odvodového zaťaženia práce a rozumné nové daňové stimuly
  • efektívnejší priebeh daňových kontrol, zohľadňujúci dlhodobé správanie a rating daňovníka

Delenie výdavkov nie je možné ani účelné z roka na rok zásadne meniť, na to je minister financií malý pán. Oveľa dôležitejšie je, aby minister aj celá vláda vyžadovali kvalitnejšiu a zásluhovejšiu štruktúru výdavkov, ktorá bude meniť systém aj správanie ľudí: vyššie platy si určite zaslúžia dobrí učitelia aj lekári.

Teší ma, že takýto cieľ má aj väčšina nedávno zverejnených programov opozičných politických strán. Všetci zároveň vieme, že ak sa tieto rezorty nebudú tunelovať, na zmenu systému, zahŕňajúcu zvyšovanie platov, napriek hroziacemu prepadu daňových príjmov priestor je.

Naopak, podporiť by sa aj za cenu menších príjmov do štátneho rozpočtu malo postupné znižovanie daňovo-odvodového zaťaženia práce, pričom rýchlejšie by mali klesať odvody pre zamestnávateľov, aby sme ako krajina ostali pre európsky pracovný trh konkurencieschopní.

Ak v krajinách ako Rakúsko a Nemecko odvádzajú zamestnávatelia 20 % z hrubej mzdy na odvodoch, je 35 % pre zamestnávateľov na Slovensku neodôvodniteľne vysokých a demotivuje nielen zahraničných, ale najmä slovenských malých aj stredne veľkých podnikateľov.

Rozumnou a nie nákladnou investíciou do podpory inovácií sa javí začiatkom mesiaca zvýšená daňová úľava vo forme superodpočtu na výskum a vývoj od roku 2020, ktorá sa prejaví v rozpočte až v roku 2021, motivačný účinok má pritom už aj dnes. Obdobných úľav by podnikatelia privítali viac, v období tučných rokov neboli žiadnym rozpočtovým rizikom.

Prioritou pri výbere daní a daňových kontrolách by mala byť naďalej oblasť DPH s dvomi veľkými ale:

1. V posledných rokoch pribúda kontrolórov, ktorí sú príliš motivovaní dorubiť daň a pri preverovaní karuselových reťazcov sa zameriavajú na zdravé firmy, ktoré majú nadmerné odpočty. Bez ohľadu na to, aký má firma rating a že z pohľadu štátneho rozpočtu je nerozumné zničiť dlhodobo poctivého platiteľa daní len preto, že „mohol vedieť“, že obchodoval aj so subjektmi, ktoré sa neskôr ukázali ako zapojené do karuselu DPH.

2. Na druhej strane je najvyšší čas, aby FS iniciovala aj kontroly iných daní: okrem kontrol transferových cien veľkých subjektov, ktoré sú časovo náročné, daňová správa nemá kapacity a podnikatelia to vedia.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Audítorka Renáta Bláhová kritizuje nízku úroveň recyklovania: „Je dobré, že na Slovensku utlmujeme ťažbu uhlia, ale je hanba, ako sme na jednej strane dovolili rúbať naše lesy a na druhej sa nikto nezaujímal o to, ako biedne triedime a recyklujeme odpad.“ 

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Renáta Bláhová, daňová poradkyňa BMB Partners a prezidentka The International Fiscal Association na Slovensku: 

Ochrana planéty je veľmi emotívna téma a prináša veľa paradoxov. Slovensko by určite malo v základnej stratégii rešpektovať stratégiu EK, aj keď nie všetky jej opatrenia sú racionálne.

Je dobré, že na Slovensku utlmujeme ťažbu uhlia, ale je hanba, ako sme na jednej strane dovolili rúbať naše lesy a na druhej sa nikto nezaujímal o to, ako biedne triedime a recyklujeme odpad. Tam si naša vláda za posledné desaťročie svoje základné povinnosti voči planéte neplnila. Napriek tomu, že motivovať ľudí recyklovať je určite jednoduchšie aj lacnejšie ako poskytovať im daňové a dotačné stimuly na kúpu elektrických áut.

Na druhej strane si myslím, že veľa aktivít za záchranu planéty je iracionálnych. Smutne zábavný sa mne napríklad javí aj posledný nápad tímu Grety Thunbergovej, ktorej inak veľmi držím palce. Táto sympatická, svetu známa 16-ročná dievčina bola presvedčená, že keď pocestuje do New Yorku plachetnicou, a nie lietadlom, ušetrí emisie CO2 a pôjde dobrým príkladom.

Jej tím však pozabudol na to, že kým lietadlom by cestovala sama, na plavbe dlhej 2500 námorných míľ ju musia sprevádzať dvaja profesionálni skipperi, ktorí sa budú musieť do Európy vrátiť lietadlom. V skutočnosti sa teda emisií na jej cestu spotrebuje dvojnásobok, ako keby Greta letela do Ameriky sama.

Obdobných paradoxov je pri diskusiách o klimatickej politike veľa. Navyše vedecké analýzy prínosu rôznych opatrení často absentujú. Hľadať zlatú strednú cestu bude ťažké, ale treba sa o to neustále pokúšať. Dôležité je, aby ľuďom na našej planéte záležalo.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Zmena klímy by mala byť v prioritách slovenskej hospodárskej politiky až za školstvom a zdravotníctvom, hovorí v šéf Hodnoty za peniaze Štefan Kišš. „Aj na medzinárodnej scéne by sme mali presadzovať najlepšie možné politiky, ale predsa len, školstvo a zdravotníctvo si môžeme opraviť sami.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Štefan Kišš, riaditeľ Útvaru hodnota za peniaze:

Pred odoslaním mojej odpovede som si prečítal príspevky Ľuda Ódora a Martina Haluša. Plne ich podpisujem.

Je veľa opatrení, ktorými môže štát motivovať ľudí k zelenému správaniu. Dizajn aj ich realizácia ale nie je elementárna otázka.

Preto je dobrá správa, že Inštitút environmentálnej politiky na MŽP sa v uplynulých rokoch ukazuje ako kvalitná fungujúca analytická inštitúcia, má za sebou revíziu výdavkov na životné prostredie, tvorbu envirostratégie aj niekoľko špecifických analýz, napríklad analýzu k zálohovaniu plastových fliaš.

Výrazne by som posilnil ich činnosť a pri zadaniach konkrétnych otázok myslel na témy súvisiace s klímou, ako sú energetika, lesy alebo priemyselná politika.

Zároveň by som však zmenu klímy zaradil v poradí priorít slovenskej hospodárskej politiky až za školstvo a zdravotníctvo, práve preto, že v tom nie sme sami.

Aj na medzinárodnej scéne by sme mali presadzovať najlepšie možné politiky, ale predsa len, školstvo a zdravotníctvo si môžeme opraviť sami. V zmene klímy máme len menší hlas, ktorý sa ťažšie presadí pri nezodpovedných hráčoch ako Čína alebo USA.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Jeden z najväčších problémov v reakcii na klimatickú krízu bude „manažovať“ záujmy priemyslu a ich reprezentantov v politických kruhoch, myslí si ekonómka Miriam Letovanec z Implementačnej jednotky úradu vlády. „Priemysel nemusí na všetky opatrenia reagovať vždy s úsmevom, a to nielen na národnej, či európskej, ale aj globálnej úrovni.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Miriama Letovanec, riaditeľka Implementačnej jednotky úradu vlády:
Prvý krát sa o skleníkovom efekte zmienil ešte v roku 1824 francúzsky matematik a fyzik Jean Baptiste Fourier, kedy vo svojej práci pomenoval, že plyny v atmosfére môžu zvyšovať povrchovú teplotu Zeme. Na najvyššej medzinárodnej úrovni na problém klimatických zmien poukázal IPCC (Intergovenmental Panel on Climate Change) v roku 2007. Áno, už pred 12 rokmi.

V tomto momente je potrebné začať konať, nielen na veci poukazovať. Samozrejme môžeme edukovať verejnosť o význame klimatických zmien aj na uliciach, za oveľa dôležitejšie považujem implementáciu jednotlivých opatrení do praxe.

Slovensko má od februára 2019 schválený strategický materiál do roku 2030 s názvom „Zelenšie Slovensko“ – obsahuje jasné opatrenia na boj s klímou, ako aj indikátory, prostredníctvom ktorých je možné sledovať progres.

Dôležité je nezaspať na vavrínoch a nestrácať čas tvorbou nejakých akčných plánov, či vytvorením ďalšieho ministerstva. Úplne postačí keď zainteresované strany budú poznať svoje priority, začnú spolu efektívnejšie komunikovať a každé opatrenie bude mať svojho „pána“, či termín, dokedy má svoje úlohy splniť – prierezový plán implementácie, a to najneskôr do konca tohto roka.

Oveľa náročnejšie však bude „manažovať“ záujmy priemyslu a ich reprezentantov v politických kruhoch. Priemysel nemusí na všetky opatrenia reagovať vždy s úsmevom, a to nielen na národnej, či európskej, ale aj globálnej úrovni.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Ekonóm Melioris z prezidentskej kancelárie o klimariešeniach: „Musíme zaviesť daň z uhlíka aj na dovoze tovarov do EÚ. Inak sa „špinavá“ výroba presťahuje do Užhorodu. „

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Libor Melioris, ekonóm, prezidentská kancelária 

Americká ekonomická elita má v tomto jasno. Dvadsaťsedem laureátov Nobelovej ceny za ekonómiu, štyria bývalí prezidenti amerického FED-u, pätnásť bývalých predsedov zboru ekonomických poradcov a dvaja bývalí ministri financií hovoria: „Globálne otepľovanie predstavuje seriózny problém, ktorý si vyžaduje okamžitú akciu.

Uhlíková daň je efektívny nástroj, ktorý je schopný priniesť požadované zníženie emisií. Uhlíková daň vyšle jasný cenový signál, ktorý pritlačí na trhových aktérov a prinúti ich inovovať a realizovať nízkouhlíkové riešenia.“

Úloha Slovenska je až groteskne banálna. Musíme tlačiť na spoločné európske riešenie vo forme plného sfunkčnenia systému obchodovania s emisnými povolenkami. Iba tak vieme vytvoriť impulzy, ktoré budú penalizovať „špinavú“ výrobu a odmeňovať „zelené“ postupy.

Aby táto aktivita mala význam, musíme zaviesť daň z uhlíka aj na dovoze tovarov do EÚ. Inak sa „špinavá“ výroba presťahuje do Užhorodu. Bude nám dymiť hneď za hranicou a naše domáce úsilie bude mať nulový efekt.

Úlohou Európy je vyladiť systém stojaci na týchto dvoch pilieroch a potom ho vyvážať do sveta. Ďalej nám ostáva už len dúfať, že najväčšia svetová mocnosť prejde mentálnym zmŕtvychvstaním a pochopí naliehavosť situácie.

Končíme optimisticky s citátom Winstona Churchilla: Americans will always do the right thing, only after they have tried everything else.

Link na manifest amerických ekonómov: https://www.econstatement.org/

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Pri zmene ekonomiky na nízkouhlíkovú nezabúdajme na najviac postihnutých, radí ekonómka zastúpenia Európskej Komisie Lívia Vašáková. „Podporné schémy pre „porazených“, napríklad pre baníkov na Hornej Nitre alebo pomoc pre nízkopríjmové skupiny pri zatepľovaní či výmene kotlov môžu znížiť odpor voči zmenám.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Lívia Vašáková, vedúca sekcie ekonomických analýz Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku 

Klimatická zmena je asi najväčšou hrozbou súčasnosti. Mimoriadne potrebná je akcia na globálnej úrovni, ale každý štát a jednotlivec môže prispieť.

Čo by mohlo spraviť Slovensko?

  • Správne transponovať už prijatú európsku legislatívu

Na európskej úrovni bol nedávno schválený obrovský balíček legislatívy v oblasti energetiky, ochrany klímy a dopravy, ktorý by mali členské štáty implementovať. Ten obsahuje konkrétne ciele na znižovanie emisií, zvýšenie podielu obnoviteľných zdrojov a zvýšenie energetickej efektívnosti, ako aj opatrenia na zlepšenie regulačného prostredia, podporu inovácií či financovania nízkouhlíkovej ekonomiky. Novozvolená prezidentka Európskej komisie U. von der Leyenová si ochranu klímy dala ako svoju hlavnú prioritu a počas prvých 100 dní chce predložiť Európsky ekologický dohovor,  tzv. Green Deal, kde už avizovala navýšenie ambicióznosti cieľa znižovania emisií zo súčasných 40 % na minimálne 50. Ambicióznosť zo strany EÚ bude narastať.

  • Podporiť väčšinové hlasovanie v Rade ministrov v otázke daní

Táto téma je na Slovensku prezentovaná hlavne cez zosúladenie daňových sadzieb, čo rozhodne nie je na programe dňa. Naopak, medzi aktuálne témy patrí práve cezhraničná daň z uhlíka, ktorá by zaťažila tovary a služby, čo nespĺňajú európske klimatické štandardy, ale aj digitálna daň. Tieto dane pri súčasnom spôsobe hlasovania – jednomyseľne – majú len minimálnu šancu prejsť radou. Práve jasné cenové signály vo forme daní však dokážu výrazne zmeniť správanie spotrebiteľov či firiem. Zaviesť takéto dane na národnej úrovni, ako sa už ukázalo, má oveľa menší efekt a význam.

  • Zmena rétoriky – Slovensko v boji proti klimatickým zmenám môže patriť k lídrom!

Slovensko už teraz dosahuje v oblasti znižovania emisií skleníkových plynov veľmi dobré výsledky. Výrazne prekročilo svoj cieľ na zníženie emisií skleníkových plynov mimo ETS do roku 2020 (namiesto povoleného zvýšenia o 13 % sa emisie znížili o 14 % v porovnaní s rokom 1990); je pravda, že aj v dôsledku transformácie slovenského hospodárstva v 90. rokoch. O toto historické zníženie sa však v ďalšom období Slovensko už nebude môcť oprieť, napriek tomu v nedávno schválenej Envirostratégii Slovensko veľmi výrazne zvyšuje svoj záväzok znížiť emisie skleníkových plynov z -12 % na -20 % v porovnaní s rokom 2005, čím sa približuje k ambícii oveľa bohatších krajín EÚ. Ďalej podiel nízkouhlíkových zdrojov v elektroenergetike je okolo 80 %, čím sa výrazne odlišujeme od ostatných krajín V4, ale napríklad aj Nemecka. Po náhrade uhlia sa naša pozícia ešte zlepší. Slovensko už je a naďalej môže byť v mnohých oblastiach nízkouhlíkovej ekonomiky lídrom a rozhodne by sme nemali preberať rétoriku našich tradičných spojencov z V4, pre ktorých bude znižovanie emisií či dosiahnutie uhlíkovej neutrality oveľa ťažším orieškom.

  • Zabezpečiť predvídateľné a stabilné financovanie nízkouhlíkovej ekonomiky

Transformácia si bude vyžadovať nemalé financie. Transparentný a predvídateľný prístup k financiám uľahčujú firmám plánovanie a spolu so stanovenými cieľmi znižujú politické a regulačné riziko a znižuje finančné náklady. Nedávno schválených 30 % z príjmov z obchodovania s emisiami, ktoré by mali ísť naspäť do sektora, je krokom vpred, ale európska legislatíva hovorí o minimálne 50 % a niektoré štáty dávajú dokonca 100 %. Ďalšie možnosti financovania pre podniky budú k dispozícii z Inovačného a Modernizačného fondu. Spolu s fondmi EÚ by mohli predstavovať až 4,5 mld. eur. Dôležité preto bude správne nastavenie podmienok na využitie týchto prostriedkov a dostatok kvalitných projektov zo strany podnikov.

  • Nezabúdajme na najviac postihnutých

Tak ako pri každej transformácii, aj v prípade nízkouhlíkovej ekonomiky sú/budú víťazi a porazení. Podporné schémy pre „porazených“, napr. pre baníkov na Hornej Nitre alebo pomoc pre nízkopríjmové skupiny pri zatepľovaní či výmene kotlov môžu znížiť odpor voči zmenám a zrýchliť transformáciu. Aj tu sa dajú čerpať európske prostriedky. Celkovo EÚ vyčlenila 25 % z nového rozpočtu práve na nízkouhlíkovú ekonomiku.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Priorita pre Slovensko by mali byť lesy a jadrová energetika, komentuje klimatickú krízu ekonóm INESS Radovan Ďurana.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Radovan Ďurana, INESS 

V prvom rade si nesmieme nič nahovárať. Vplyv Slovenska na dianie EÚ (náš podiel je 1 %) a klimatickú zmenu je minimálny (náš podiel na emisiách je 0,1 %). Predovšetkým by sa vláda mala vyvarovať priamych dotácií a to sa týka investičných stimulov, ťažby uhlia, ako aj podpory elektromobilov.

Na politiku EK sa nedá spoľahnúť, aj ona podlieha lobistickým tlakom, ale Slovensko sa jej proste nevyhne. Pre malú, stále zaostávajúcu ekonomiku je efektívne a zmysluplné počkať na overené riešenia. Už raz slovenský daňový poplatník, ale aj priemysel doplatili na neefektívnu a unáhlenú podporu solárnych zariadení. Lesy zase doplatili na sfušovanú politiku podpory biomasy.

Najväčší potenciál Slovenska v kontexte klimatickej zmeny je rozvoj lesov, ktoré sú významným faktorom v sťahovaní uhlíka z atmosféry, a politická podpora jadrovej energetiky. Aj tých pár talentov, ktoré svojimi mozgami dokážu prispieť k snahe hľadania efektívnejších technológií, by vláda mohla podporiť.

Treba si priznať, že Slovensko má problémy s investíciami a dotačnými schémami do životného prostredia, pozri zostatok na účte Environmentálneho fondu takmer 0,5 miliardy eur. Je veľké riziko, že masívne rozpúšťanie týchto zdrojov by bolo dnes neefektívne. Najlepší spôsob, ako sa zbaviť starých neefektívnych budov verejnej správy, je jej zoštíhlenie.

Z ekonomického hľadiska by sa EK mala snažiť eliminovať vplyv štátnych autorít, ktoré často nezmyselnými regulačnými požiadavkami predražujú výstavbu jadrových elektrární. Uhlíková daň sa v tomto kontexte javí ako nevyhnutná, zvyšuje atraktivitu výstavby týchto zdrojov.

Nezabúdajme tiež, že dnes už uhlíkovú daň na palivá máme, a vysokú – volá sa daň z minerálnych olejov. Len polovica výnosov sa pritom používa na cesty. Vláda tak už dnes reguluje spotrebu a má zdroje na zvyšovanie energetickej efektívnosti. Len ich využíva iným spôsobom.

Je zaujímavé, že súčasná politika označovaná slovami „hodnota za peniaze“ nachádza širokú podporu, pokiaľ ide o investície štátu do IT, čiastočne do zdravotníctva. Oblasť klímy však získala osobitné postavenie a namiesto hľadania efektívnych riešení sa začínajú presadzovať politiky typu „niečo musíme urobiť za každú cenu“. Tento prístup je z ekonomického pohľadu zvrátený, čo tuší väčšina daňových poplatníkov pri pohľade na slovenské solárne elektrárne. Jednou z úloh vlády by malo byť zachovať chladnú hlavu a nepodliehať emóciám vystrašeného davu.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Peter Kažimír o tom, ako reagovať na klimatické zmeny: „Na začiatok postačí prestať sa tváriť, že je to výmysel a že sa nás to netýka.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Peter Kažimír, guvernér NBS, bývalý minister financií:  

Na začiatok postačí prestať sa tváriť, že je to výmysel a že sa nás to netýka.

Vplyv klimatických zmien na spoločnosť a ekonomiku je už dnes viditeľný a bude rásť. Potrebujeme postupovať koordinovane, na globálnej aj európskej úrovni.

To ale neznamená, že nemôžeme robiť veci sami doma proaktívne a znižovať našu uhlíkovú stopu. Je tu silnejúci tlak na vlády, medzinárodné inštitúcie, ale aj centrálne banky, aby konali, a ja vítam tento tlak.

Za svet centrálnych bánk môžem povedať, že sa touto témou čoraz intenzívnejšie zaoberáme. Špecificky sa pozeráme na riziká pre stabilitu ekonomiky a finančného sektora. Mojou ambíciou je pridať sa k skupine NGFS – Network for Greening the Financial System.

Je to skupina združujúca centrálne banky spolupracujúce pri identifikácii a nastavovaní nástrojov a politík, ktoré nám pomôžu sa pripraviť a zvládnuť dosahy klimatických zmien. Dnes má tento formát už 42 členov a z toho je 13 centrálnych bánk členských krajín eurozóny.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Vplyv poľnohospodárstva je v debate o klíme nespravodlivo v závetrí, hovorí ekonóm Andrej Svorenčík.  „Tvorí iba 3,4 % svetového hospodárstva, ale na globálnom otepľovaní sa podieľa priamo až 17 % a nepriamo ďalšími 7 až 14 percentami.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Andrej Svorenčík, ekonóm a historik na Univerzite v Mannheime, šéf analytických inštitútov na ministerstve pôdohospodárstva a kultúry: 

Globálny pohľad

Poľnohospodárstvo síce tvorí iba 3,4 % svetového hospodárstva, ale na globálnom otepľovaní sa podieľa priamo až 17 % a nepriamo ďalšími 7 až 14 percentami. Napriek tomu je akosi v závetrí, veď ani najnovšia otázka pre panelistov nespomína explicitne poľnohospodárstvo, ale len priemysel a dopravu.

Globálne otepľovanie má negatívny spätný vplyv na poľnohospodárstvo, ktoré tak musí okrem iného zápasiť s častejším výskytom extrémnych udalostí, výkyvmi počasia a problémami spojenými so znečistením pôdy a ovzdušia.

Poľnohospodárstvo prispieva ku globálnemu otepľovaniu emisiami skleníkových plynov aj premenou lesov na poľnohospodársku pôdu. Najväčší negatívny príspevok ku klimatickej kríze majú odlesňovanie, pestovanie ryže, chov hovädzieho dobytka a využívanie hnojív.

Samotná živočíšna výroba je zodpovedná najmä za produkciu oxidu uhličitého a metánu, znižovanie úrodnosti pôdy, stratu miesta na život pre rastliny a živočíchy a následný pokles ich rôznorodosti. Rastlinná výroba má výrazne nižšie externality, aj keď problematické sú rozsiahle monokultúry.

Sen a skutočnosť

V zelenej politike sú plány často na míle vzdialené od reality. Koniec fosílnych palív je stále v nedohľadne. Z globálneho pohľadu sa o osude planéty nerozhodne u nás na Slovensku. O jej osude sa predovšetkým rozhodne v nenasýtených, populačne obrovských hospodárstvach (India a Čína) a v plytvajúcich USA.

Napriek tomu je značný priestor na osobnej úrovni, ale aj na našej národnej.

Menej mäsa

Priemerná ročná CO2 bilancia ľudí na Zemi je v súčasnosti takmer 5 ton. Hodnoty sa značne líšia od toho, kde človek žije. Kým na Slovensku je to 5,7 tony a priemer EÚ je 6,4 tony, tak v USA je to až 16,5 t, v Číne 7,5 t. V najchudobnejších krajinách, ktoré sú často najohrozenejšie a najmenej pripravené na dôsledky klimatickej krízy, je to len 0,3 t.

Na dosiahnutie dvojstupňového cieľa Parížskej dohody je potrebné znížiť tento priemer na nie viac ako 2,1 tony ročne a trvalo neprekročiť túto úroveň do roku 2050. Jonathan Safran Foer, autor knihy We are the Climate: Saving the Planet Begins at Breakfast (2019)a Eating Animals (2010), tvrdí v tohtotýždňovom rozhovore v časopise Stern, že už prechod na vegánsku stravu na raňajky a na obed (večera môže byť mäsitá), ročne ušetrí až 1,3 tony CO2 ročne, čo je viac ako 40 percent toho, čo je potrebné v globále na jednu osobu ušetriť.

Carbon tax

Osobné stravovacie rozhodnutia sa dajú podporiť cez postihovanie producentov negatívnych klimatických externalít. Medzi ekonómami je široký konsenzus, že cenový signál prostredníctvom zdaňovania CO2 producentov je najefektívnejší spôsob, ako ľudí motivovať ku klímu menej zaťažujúcej spotrebe.

Okrem efektívnosti netreba zabúdať aj na distribučné efekty. V štúdii z roku 2017 v prestížnom časopise Environmental Research Letters sa autori pozreli na dosah uhlíkovej dane na ceny potravín a potravinovú infláciu. Z komodít by si to neprekvapivo najviac odniesli hovädzie mäso, ryža a mlieko. Oveľa vážnejším záverom je, ktoré krajiny by zažili najväčší nárast cien — krajiny Oceánie, južnej a juhovýhodnej Ázie a subsaharskej Afriky.

To by so sebou nieslo pravdepodobne značné politické a migračné riziká. A ukazuje tiež, že riešenie klimatickej krízy musí byť nielen globálne, ale aj spravodlivé.

Zdroj: https://iopscience.iop.org/article/10.1088/1748-9326/aa8c83

Slovenský kontext

Slovenské poľnohospodárstvo má nižší negatívny vplyv na životné prostredie ako poľnohospodárstvo väčšiny krajín EÚ. Na globálne otepľovanie vplývame menšou mierou ako priemer EÚ. Navyše Slovensko zaznamenalo jeden z najmenších poklesov biodiverzity v EÚ. Napriek tomu má slovenské pôdohospodárstvo mnohé problémy.

Čelíme vysokému ohrozeniu pôdy eróziou, nedostatočnému zalesňovaniu a zatrávňovaniu, nízkou informovanosťou medzi poľnohospodármi o postupoch znižujúcich únik skleníkových plynov z pôdy a veľmi nízkou kvalitou a finančnou poddimenzovanosťou slovenského poľnohospodárskeho výskumu.

Čo plánuje robiť EÚ?

Poľnohospodárska politika v EÚ sa riadi spoločnými pravidlami, ktoré sa v sedemročných cykloch vždy pripravujú nanovo. Návrh Európskej komisie týkajúci sa novej Spoločnej poľnohospodárskej politiky zvyšuje od roku 2021 ambície v oblasti životného prostredia a tlak na dosahovanie merateľných výsledkov.

Zároveň bude poskytovať väčšiu voľnosť pre členské štáty, čo sa týka jej implementácie. Slovensko bude mať možnosť do väčšej miery zohľadniť environmentálny aspekt, nemusí sa spoliehať len na minimálne nároky EÚ. Na environmentálnu oblasť by členské štáty mali vyčleniť aspoň 40 % zdrojov.

Jedným z hlavných prvkov budú nové podmienky vyplácania (na Slovensku neslávne známych) priamych platieb, ktoré majú byť podmienené prísnejším uplatňovaním postupov šetrných k životnému prostrediu a klíme. Ďalším systémovým krokom majú byť agro-environmentálne klimatické opatrenia. Ich cieľom je obnova, ochrana a podpora ekosystémov, efektívne využívanie vstupov a prechod na nízko uhlíkovú produkciu.

Revízia výdavkov na pôdohospodárstvo

Počas posledného roka a pol sme sa v Inštitúte pôdohospodárskej politiky spolu s kolegami z Útvaru hodnoty za peniaze venovali revízii výdavkov na pôdohospodárstvo vrátane súčasnej spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP) na Slovensku a odporúčaní pre budúcu SPP.

Revízia identifikovala viacero opatrení s vplyvom na životné prostredie a klimatickú krízu. Rozvediem len dve.

Odporúčame napríklad zaviesť schémy, v ktorých beneficienti prijmú sériu záväzkov s vopred stanovenými cieľovými hodnotami environmentálnych indikátorov. Uvedený prístup implementujú už viaceré členské štáty v súčasnej SPP.

V jednej schéme sa tak budú spájať viaceré prvky, ako napríklad obmedzenie použitia priemyselných hnojív, obmedzenie použitia rizikových prípravkov na ochranu rastlín alebo vykonávanie protieróznych opatrení. Subjekty by mali voľnosť pri výbere jednotlivých záväzkov. Poskytnutá flexibilita by však ovplyvňovala výšku kompenzačnej platby.

Revízia tiež odporúča zaviesť cieľovo orientovanú podporu na ochranu a zlepšenie kvality pôdy, vody a biotopov. Z hľadiska kvality pôdy na Slovensku prevládajú problémy ohrozenia veľkej časti pôdneho fondu vodnou a veternou eróziou (43 % pôdy), zvýšenou acidifikáciou (47 %), zhutnením (33 %) a zníženým obsahom humusu v pôde (30 % deficit). Deficit organického uhlíka je problémom najmä v podnikoch bez živočíšnej výroby a s nízkou diverzifikáciou plodín.

Na záver len dodám, že sme len na začiatku komplexného chápania a prepojenia do verejných politík vzájomných a početných vplyvov klimatickej krízy, poľnohospodárstva, lesníctva, znečisťovanie vody, ovzdušia a pôdy, poklesu biodiverzity, kvality potravín, ľudského zdravia, ale aj zdravia zvierat.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Pri prechode na nízkouhlíkovú ekonomiku sa netreba báť straty pracovných miest, hovorí ekonóm Martin Kahanec. „Nemecké skúsenosti ukazujú, že pozitívne a negatívne dosahy na zamestnanosť sú približne rovnako veľké a výsledný efekt je preto malý, až zanedbateľný.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Martin Kahanec, ekonóm, špecialista na trh práce 
Základným problémom je, že ľudia pri rozhodovaní o spotrebe, investíciách a ďalších ekonomických aktivitách primárne berú do úvahy svoje vlastné benefity a náklady, ale už nie takzvané externality, ako napríklad dosahy na životné prostredie. Podobne, firmy sa rozhodujú s ohľadom na vlastný zisk a náklady, nie ďalšie dosahy produkcie tovarov a služieb na spoločnosť, ako sú napríklad emisie látok spôsobujúcich klimatickú zmenu.

Kľúčová je otázka, ako tieto negatívne efekty dostať pod kontrolu a zabezpečiť udržateľný rozvoj ekonomiky pri zachovaní vysokej kvality životného prostredia.

V princípe má vláda niekoľko možností: regulácia, kvóty, dane, alebo úprava vlastníckych vzťahov a práv. Fabriky znečisťujúcu ovzdušie môžeme donútiť inštalovať filtračné zariadenia, môžeme zdaniť ich výrobky alebo zaviesť kvóty na ich produkciu, alebo môžeme uzákoniť povinnosť fabrík pokryť náklady na liečbu pacientov s respiračnými chorobami v ich okolí.

Analýzy potvrdzujú, že prísnejšia regulácia znečisťovateľov ovzdušia zvyšuje jeho kvalitu, a tým zlepšuje zdravotný stav obyvateľstva a potenciálne spomaľuje klimatickú zmenu. Môže tiež zvýšiť produktivitu v ekonomike tým, že motivuje firmy optimalizovať výrobné procesy.

Negatívom je, že regulácia zvyšuje náklady firiem a tým znižuje ich konkurencieschopnosť. Tie, ktoré nedokážu dostatočne zefektívniť výrobu, sú z trhu vytláčané a znižujú zamestnanosť. Investície a výroba sa tiež môžu presunúť do krajín s menej prísnou reguláciou.

Pri chýbajúcej medzinárodnej koordinácii výsledkom môže byť zníženie výroby a zamestnanosti v danej krajine bez zníženia celkových emisií, ktoré sa len presunú do krajiny s benevolentnejšou reguláciou.

Vlády preto musia na riešení tohto problému spolupracovať. Klimatická zmena je globálnym verejným statkom, ovplyvňujúcim kvalitu života na celom svete.

Pre slovenskú vládu je preto kľúčové riešiť tento problém na úrovni Európskej únie, ktorá zase naše záujmy reprezentuje na globálnej úrovni. Základným princípom musí byť medzinárodná spolupráca a dodržiavanie dohodnutých plánov znižovania emisií na národnej úrovni.

Samozrejme, musíme si urobiť aj svoju domácu úlohu. Jednou z priorít musí byť ochrana lesov, ktoré účinne absorbujú skleníkové plyny. Ďalšou je prechod na nízko-uhlíkovú, tzv. „zelenú“ energiu.

Takáto transformácia ekonomiky môže, aspoň dočasne, zvýšiť náklady na energie a znížiť zamestnanosť najmä v energeticky náročných sektoroch. Vytvára však aj  nové pracovné miesta v odvetviach naviazaných na produkciu takejto zelenej energie. Dáva tiež predpoklad zaradiť sa v tejto oblasti medzi technologických lídrov a tieto technológie následne vyvážať.

Analýzy nemeckej skúsenosti s takouto transformáciou ukazujú, že pozitívne a negatívne dosahy na zamestnanosť sú približne rovnako veľké a výsledný efekt je preto malý, až zanedbateľný. Dosahy na zamestnanosť by preto nemali byť v debate o transformácii na zelenú ekonomiku smerodajné.

Kľúčové sú jej pozitívne dosahy na životné prostredie a nádej, že nám pomôže zachrániť našu planétu pre ďalšie generácie.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Energetický analytik Karel Hirman o tom, prečo brať vážne problémy s klímou: „Zmeny musíme bezpodmiečne robiť nielen kvôli klíme, ale aj kvôli bezpečnostným a geopolitickým dôvodom, keďže naša krajina, ale aj celá Európa, je odkázaná na dovoz fosilných palív.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Karel Hirman, energetický analytik 

Vždy platí, že praktické a konkrétne kroky sú najúčinnejšie. Zmeny musíme bezpodmienečne robiť nielen kvôli klíme, ale aj kvôli bezpečnostným a geopolitickým dôvodom, keďže naša krajina, ale aj celá Európa, je odkázaná na dovoz fosílnych palív. Slovensko a náš okolitý región objektívne disponuje pri súčasnej vyspelosti technologických riešení obmedzenými kapacitami na ekonomicky a energeticky efektívnu výrobu energií z obnoviteľných zdrojov. Ale máme možnosti, ktoré už teraz sú zaujímavé a zmysluplné bez ďalšieho tlaku na zvyšovanie cien energií.

Medzi ne patrí nesporne využitie geotermálnej energie napr. na vykurovanie Košíc a ďalších miest. Efektívne je ešte využitie slnečnej energie priamo na miestach spotreby zvlášť v kombinácii s komplexnými opatreniami na zlepšenie energetickej efektívnosti v priemysle alebo v budovách. A v súvislosti s elektromobilitou musíme naplánovať zapojenie fotovoltaiky v rámci cestnej siete a výstavby nabíjacích staníc.

To všetko si súčasne vyžaduje rozumnú podporu súbežnej výstavby akumulačných kapacít na „skladovanie“ elektriny a rozvoj tzv. inteligentných sietí, čo bez modernej a premyslenej energetickej a regulačnej politiky nebude možné. A v celom tomto postupnom eliminovani fosílnych zdrojov si práve aj kvôli prírodným podmienkam nášho regiónu a našim klimatickým pomerom zachová svoju dôležitosť jadrová energetika s perspektívou využitia tiež nových inovačných riešení.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Viceguvernér NBS Ľudovít Ódor nesúhlasí s názorom, že ak USA a Čína emisie neznižujú, je úplne jedno, čo urobíme. „Naopak, Európska únia nie je zanedbateľným hráčom, a preto treba tlačiť na rýchlejšiu realizáciu opatrení na národnej úrovni.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Čo konkrétne by mali podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie, alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Ľudovít Ódor, viceguvernér NBS: 

„Netváriť sa, že téma klímy sa nás netýka, nespochybňovať ju a nebagatelizovať.

Tiež nesúhlasím s názorom, že ak USA a Čína emisie neznižujú, tak vzhľadom na našu veľkosť, je úplne jedno, čo urobíme. Naopak, každý príspevok v tomto smere sa počíta. Európska únia ako celok, nie je zanedbateľným hráčom,a preto treba tlačiť na rýchlejšiu realizáciu opatrení aj na národnej aj na európskej úrovni.

Je celkom prirodzené, že krajiny, ktoré dobiehajú, zväčša nemajú ekologické následky na prvom mieste. Už sme však dosiahli úroveň ekonomickej vyspelosti, kde treba intenzívnejšie diskutovať aj o ekologickej vyspelosti.

Je ťažké meniť spotrebiteľské návyky, a preto treba podchytiť problematiku v pomerne mladom veku. Informačná kampaň alebo špeciálne školenia môžu byť užitočné už na nižších stupňoch vzdelávania. Našťastie, mladá generácia sa mi javí ako citlivá na túto tému.

V oblasti hospodárskej politiky som zástancom trhovo orientovaných riešení. Čím viac negatívnych vedľajších účinkov zahrnúť do cien (internalizovať externality) formou daní alebo prostredníctvom kvót obmedzovať produkciu škodlivých látok.  Filozofiou by malo byť to, aby bolo zanechávanie uhlíkovej stopy čoraz drahšie.“

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Ivan Mikloš o riešeniach pre klimatickú zmenu: „Problém človekom spôsobených klimatických zmien a globálneho otepľovania je reálny a vážny, avšak škodlivé je nielen popieranie existencie tohto problému, ale aj dnes veľmi populárny alarmizmus a hystéria.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Čo konkrétne by mali podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie, alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Ivan Mikloš, ekonóm, bývalý minister financií 

„Myslím, že práve na oblasť politiky klimatických zmien sa veľmi hodí princíp „mysli globálne, konaj lokálne“. Bez globálnej koordinácie a globálneho úsilia je problém neriešiteľný, rovnako však aj bez lokálnych politík a aktivít.

Problém človekom spôsobených klimatických zmien a globálneho otepľovania je reálny a vážny, avšak škodlivé je nielen popieranie existencie tohto problému, ale aj dnes veľmi populárny alarmizmus a hystéria.

Vedú totiž často k nepremysleným a niekedy aj škodlivým a kontraproduktívnym návrhom. Aj v ochrane životného prostredia totiž často platí, že veci sa majú inak, ako na prvý pohľad vyzerajú. Platí to o solárnej a veternej energii, elektrických autách, ale aj plastoch. Len na ilustráciu pár faktov – uhlíková stopa nerecyklovanej papierovej tašky je štvornásobne vyššia ako pri igelitke, tašku z bavlny je treba použiť 131 krát, aby bolo množstvo emisií pri jej výrobe a doprave nižšie ako pri igelitke a používanie vákuových obalov z plastov znížilo odpad mäsa v britskom reťazci Salisbury v roku 2015 o 50% (zdroj The Economicst).

Ako píše môj obľúbený autor pre túto problematiku Bjorn Lomborg, “ak chceme s otepľovaním niečo urobiť, schlaďme najskôr hlavy”.

Čo sa týka nášho, slovenského prístupu, mali by sme mať na jednej strane ambíciu ovplyvňovať európsku politiku v tejto oblasti tak, aby bola zodpovedná, ale aj realistická a zároveň by sme mali prijaté záväzky plniť. Dnes nerobíme ani jedno ani druhé.

Za najsľubnejšiu cestu k zníženiu ohrozenia globálneho otepľovania považujem z globálneho hľadiska podporu vedy a výskumu s cieľom vývoja ekonomicky konkurencieschopnejších ekologických zdrojov energie a z hľadiska lokálneho to, na čo by sme sa mali najviac zamerať aj u nás doma – zníženie, triedenie a recykláciu odpadov, podpora ekologicky úsporných zdrojov vykurovania, podpora elektromobility, ochrana existujúcich a výsadba nových lesov.“

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Chýba tu systém skladby, ale aj kontrola kvality, čo sa na našich poliach vypestuje, odpovedá na otázku o klimatickej kríze v Paneli expertov Denníka E šéfka Profesie.sk Ivana Molnárová. „Niekedy sa stačí pozrieť do minulosti,  ako mali ľudia úctu k pôde a uchovávali jej prirodzenú vlahu.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Čo konkrétne by mali podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie, alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Ivana Molnárová, riaditeľka portálu Profesia.sk 
Spomínanú problematiku je v prvom rade treba vnímať komplexnejšie. Dá sa na ňu pozrieť z veľkého množstva rovín. Osobne vidím veľké nedostatky v ochrane poľnohospodárstva. Chýba tu systém skladby, ale aj kontrola kvality, čo sa na našich poliach vypestuje. Vnímam veľký problém v našom správaní sa k ornej pôde.

Dnes tu staviame veľké betónové plochy. Neskôr tu potom vzniká problém zlého spracovania zrážkovej vody. Vzory, ako by to malo vyzerať, pritom nemusíme hľadať ďaleko. Niekedy sa stačí pozrieť do minulosti, ako pracovali ľudia, ktorí mali úctu k pôde, ktorí sa k nej správali tak, ako sa patrí, a uchovávali jej prirodzenú vlahu. Znepokojuje ma aj nejasná situácia v našich lesoch. Stačí ísť kamkoľvek na Slovensko.

Veľké vyrúbané plochy možno nájsť už všade. Ďalšou témou je tvorba a spracovanie odpadu. Dnes sa tešíme, že sme prijali opatrenie na zber a zálohovanie plastových fliaš, ktorý je tou najkvalitnejšou časťou plastového odpadu. Čo ale s tým ostatným plastom? Fascinuje ma, keď sa každý deň stretávam s drobnosťami, pričom všetky majú svoj vlastný obal. Popracovala by som na osvete, výchove a podpore firiem a obcí v alternatívnych spracovaniach odpadu. Dôležité však je, aby ľudia, ktorí rozhodujú o týchto veciach, im tiež aj verili.

Prijala by som, aby verejní činitelia a ďalšie osobnosti išli príkladom. Zmena myslenia ľudí a starostlivosť o verejný priestor sa odráža aj od toho, ako sa politici a iní verejne známi ľudia správajú k nášmu priestoru.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

V praxi by sme mali viac zdaňovať „špinu“ a menej prácu. Pomohli by sme planéte a podporili čistejší rast, reaguje na klimatickú zmenu riaditeľ Inštitútu politiky na ministerstve životného prostredia Martin Haluš.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Čo konkrétne by mali podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie, alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Martin Haluš, riaditeľ Inštitútu environmentálnej politiky na ministerstve životného prostredia 

Ako prvé by sme mali prestať dotovať fosílne palivá. A nehovorím len o dotáciách do uhlia na výrobu elektriny, ale aj o mnohých výnimkách v spotrebných daniach najmä na uhlie, ale aj plyn.

Zároveň by sme mali premyslieť a zrealizovať zelenú, fiškálne neutrálnu daňovú reformu s ošetrením dopadov na nízkopríjmové skupiny. Ideálne na celoeurópskej úrovni.

Je to nutné najmä v sektoroch, ktoré nie sú momentálne pokryté schémou obchodovania s emisiami a kde emisie stále mierne rastú (napr. doprava). V praxi by sme teda viac zdaňovali „špinu“ a menej prácu. Pomohli by sme planéte a podporili čistejší rast. Dobrá správa je, že s tým počíta aj Environmentálna stratégia Slovenska.

Okrem toho musíme prijať aj iné opatrenia ako napríklad pokračovať v zatepľovaní budov, prijať regulácie v oblasti ekodizajnu, aplikovať najlepšie dostupné technológie v sektoroch ako výroba ocele, cementu a hliníka, elektrifikovať dopravu, prijať nové CO2 štandardy alebo podporovať a decentralizovať obnoviteľné zdroje energie.

To všetko nebude zadarmo, ale ani nás to ako krajinu nezruinuje. Najmä ak sa to spraví nákladovo efektívne najmä prostredníctvom trhových nástrojov.

Európska a naša stratégia musia ísť ruka v ruke. Slovensko preto momentálne pracuje na vlastnej stratégii nízkouhlíkového rozvoja a klimaticko-energetických plánoch, ktoré už čoskoro predstaví v Bruseli.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Budúcnosť dopravy v mestách nie sú autá, hoci elektrické alebo autonómne, hovorí odborník na tému smart city Miroslav Pikus.  „Budúcnosť patrí električkám, trolejbusom alebo e-busom. Sú elektrické, kompaktné (v prepočte na osobu) a autonómne v zmysle, že si môžete pokojne čítať.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?
Miroslav Pikus, IT špecialista 

Ak spustíme ďalšie jadrové reaktory, rozlúčime sa s uhlím a technologický pokrok zvýši energetickú efektivitu podnikov aj domácností, vhodným miestom na zníženie emisií môže byť naša rastúca doprava.

Počet áut nám stúpa, ale v adopcii tých elektrických sme na chvoste. Kým u nás tvoria len 0,2 % z novoregistrovaných, v Rumunsku je to 0,6 %, v Rakúsku 2,8 % a v Nórsku 45 %.

Skúsenosti zo Škandinávie ukazujú, že infraštruktúra dobíjacích staníc je potrebná, ale kľúčové sú úľavy a podpora zo strany štátu. Napríklad vzhľadom na veľkosť nemá Nórsko oveľa viac dobíjacích staníc ako Dánsko, ale v adopcii elektrických áut ho prevyšuje až dvadsaťnásobne vďaka nulovým daniam, odpusteným všetkým poplatkom za autá vrátane mýta či parkovného plus napríklad možnosti jazdiť v autobusových pruhoch.

Zároveň je však chybou vidieť budúcnosť dopravy v individuálnej automobilovej doprave. Autá, nech sú aj elektrické či autonómne, vyžadujú veľké investície do ciest a v mestách majú priestorový problém. Budúcnosť v meste preto patrí skôr električkám, trolejbusom alebo e-busom. Sú elektrické, kompaktné (v prepočte na osobu) a autonómne už dnes v zmysle, že si môžete pokojne čítať.

Dôležitá je aj podpora cyklistickej a pešej dopravy. Pekný a lacný úvodný impulz od zákonodarcov by bolo vyhnanie áut z chodníkov, je to hanba a svetový unikát.

Jedna technológia, ktorá nás môže presvedčiť, aby sme vysadli z áut, sú merače kvality ovzdušia na pouličných lampách smart city. Ak ich mestá osadia a dáta sprístupnia, zistíte, čo dýchate pred domom. Potom nedostane architektonickú cenu bytovka umiestnená na jednej z najrušnejších križovatiek Bratislavy ako tento rok.

Ešte jeden tip na skvelý vynález, čo zníži emisie a zlepší dopravu. Po tom, ako krvopotne dostaviame diaľnicu do Košíc a zistíme, že to s tými autami aj tak nefunguje optimálne, objaví Slovensko vlak. Medzitým však budú elektrické vlaky v Rakúsku jazdiť tristovkou a v Česku dvestovkou, už na tom dávno pracujú.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Riziko rozhodnutia ECB o uvoľnení menovej politiky je v tom, že z neho nemusia benefitovať všetky krajiny eurozóny, hovorí šéfka Implementačnej jednotky vlády Miriama Letovanec.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Ako hodnotíte aktuálne rozhodnutie ECB podporiť ekonomiku eurozóny a nástroje, ktoré boli na podporu použité?

Miriama Letovanec, šéfka tímu Implementačnej jednotky

Kvantitatívne uvoľňovanie je štandardným nástrojom monetárnej politiky. Rozhodnutie ECB v súčasnej dobe však vnímam ako potenciálne riziko, keďže z neho nemusia benefitovať všetky krajiny eurozóny.

Rovnako je legitímnou otázkou, čo sa bude diať, ak vplyvom potenciálnych hrozieb obchodných vojen či tvrdého brexitu dôjde k ďalšiemu spomaleniu ekonomiky, prípadne dôjde ku kríze. Preto novej šéfke ECB držím palce a prajem jej pevné nervy!

Rovnako dôležité však bude, ako na tento krok zareagujú jednotlivé krajiny z pohľadu mixu opatrení vo fiškálnej politike. Vytvára to priestor pre implementáciu štrukturálnych reforiem, ktoré v konečnom dôsledku nemusia byť pre krajiny až také bolestivé. Samozrejme, závisí to aj od toho, v ktorej fáze volebného cyklu sa nachádzajú a ako dlho tieto vlády pri moci aj vydržia (napr. Taliansko).

Z pohľadu investičného apetítu jednotlivých krajín je žiaduce, aby boli nasmerované do projektov, ktoré prinesú pre občanov dlhodobý úžitok a nie krátkodobý efekt pred voľbami.

Dovolím si však upozorniť, že kvantitatívne uvoľňovanie nemá nič spoločné s rozpočtovou nezodpovednosťou a zbytočným zadlžovaním krajiny v rizikovom období ekonomického spomalenia.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Nízke úrokové miery nás tak skoro neopustia. Sporitelia musia hľadať alternatívne spôsoby, ako naložiť s úsporami na sporiacich účtoch, hovorí ekonóm a historik na Univerzite v Mannheime Andrej Svorenčík v debate o následkoch podpory eurozóny, ktorú vo štvrtok ohlásila ECB. 

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Ako hodnotíte aktuálne rozhodnutie ECB podporiť ekonomiku eurozóny a nástroje, ktoré boli na podporu použité?

Andrej Svorenčík, ekonóm a historik na Univerzite v Mannheime, šéf analytických inštitútov na ministerstve pôdohospodárstva a kultúry

Rozhodnutie ECB znížiť depozitnú sadzbu a opätovné spustenie nákupu dlhopisov nie je vôbec prekvapivé. Za najpozoruhodnejšie na štvrtkovej tlačovej konferencii považujem Draghiho tvrdenie, že fiškálna politika by sa mala stať hlavným nástrojom podpory rastu a inflácie.

Je to jasný signál, že súčasná monetárna politika je na hranici svojich možností a sama už anemický rast a nízku infláciu zrejme neprekoná (pokiaľ ECB nevytiahne exotickejšie nástroje).

Kým Draghiho apel bol smerovaný hlavne do Berlína, slovenskí politici by ho radšej nemali prijať za svoj. Slovenské verejné financie a štátna správa nie sú momentálne v stave, aby bezproblémovo utiahli miliardové investičné programy.

Aj z povahy malej veľkosti slovenského hospodárstva by eurozónu beztak nepotiahli dopredu. To, že zároveň nie sme pripravení na prípadnú krízu, že sme premrhali dobré časy a že ani prostriedky, ktoré máme v rozpočte k dispozícii, nevieme efektívne využívať, sú však iné príbehy.

Nízke úrokové miery nás tak skoro neopustia. Sporitelia musia hľadať alternatívne spôsoby, ako naložiť s úsporami na sporiacich účtoch.

A Slovensko sa môže napríklad zamyslieť, či nevyužije situáciu, keď investori hľadajú bezpečné prístavy, a neemituje dlhopisy s veľmi dlhou splatnosťou.

Hoci sme predminulý rok už emitovali päťdesiatročné dlhopisy v malom objeme pol miliardy eur, viaceré krajiny ako Rakúsko, Belgicko a Írsko už vyskúšali storočné a iné (Švédsko, USA) to zvažujú.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Dlhodobý ekonomický rast eurozóny nevyrieši politika ECB alebo Európskej komisie, reaguje na čerstvé rozhodnutie Európskej centrálnej banky výkonný riaditeľ rozpočtovej rady Viktor Novysedlák. „Zodpovednosť je stále na pleciach národných vlád.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Ako hodnotíte aktuálne rozhodnutie ECB podporiť ekonomiku eurozóny a nástroje, ktoré boli na ňu použité?

Viktor Novysedlák, výkonný riaditeľ Rady pre rozpočtovú zodpovednosť

ECB neprekvapila a potvrdila tak svoju stratégiu nastavenia menovej politiky. Vnímam tam však niekoľko problémov. ECB sa nedarí nastaviť dlhodobé inflačné očakávania, ktoré ostávajú hlboko pod jej cieľom. Takisto sa nedarí odstrániť neistotu, dokedy bude pretrvávať prostredie s dlhodobo nízkymi úrokovými sadzbami, čo má negatívne vplyvy na súkromných investorov, ktorí hľadajú, naopak, vyššiu návratnosť svojich investícií do budúcnosti.

Znižovanie sadzieb a nákupy dlhopisov prinášajú dodatočné riziká pre finančnú stabilitu do budúcnosti. Zostáva len veriť, že dohľad nad finančným trhom je dostatočný a zabráni vzniku nežiaducich škodlivých javov.

ECB zároveň prekvapivo otvorene priznala, že aktuálne nemá nástroje na rozbehnutie ekonomického rastu, a odvoláva sa na úlohu fiškálnej politiky. Obracia sa priamo na štáty eurozóny, ktoré majú dostatočne nízky dlh a budú ochotné stimulovať ekonomiku novými investíciami a uskutočňovaním reforiem.

Paradoxom je, že práve dlhodobo nízke úrokové sadzby pôsobia  demotivujúco na akékoľvek reformy a, naopak, skôr nabádajú na nečinnosť a neochotu riešiť vysoké zadlženie, čo vidíme v niektorých krajinách eurozóny.

Európska komisia nebola dôsledná pri dohľade nad rozpočtovou disciplínou krajín eurozóny, keď pravidlá Paktu stability a rastu uplatňovala tak flexibilne, až sa stali veľmi málo účinnými. Zaoberala sa len extrémnymi prípadmi, akým je v súčasnosti Taliansko.

V dobrých časoch sa tak nevyužil priestor na rýchlejšie znižovanie dlhu alebo štrukturálne zmeny v ekonomikách, ktoré by situáciu v krajinách zásadne zmenili a viedli by k posilneniu konkurencieschopnosti eurozóny ako takej. V súčasnosti je preto vo viacerých krajinách priestor na stimulovanie ekonomiky obmedzený.

Dlhodobý ekonomický rast eurozóny nevyrieši politika ECB alebo EK. Zodpovednosť je stále na pleciach národných vlád, ktoré by nemali byť pasívne, ale mali by, naopak, aktívne robiť kroky na zvýšenie konkurencieschopnosti svojej krajiny.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Prebytok peňazí síce netlačí na rast spotrebiteľských cien, no bubliny vidíme v iných častiach ekonomík, hovorí hlavný analytik portálu Finstat.sk Pavol Suďa v reakcii na kroky ECB. „Ide o rôzne finančné deriváty, nehnuteľnosti, ale hlavne o štátne a korporátne dlhy, kde sa nafukuje azda najväčšia bublina.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Ako hodnotíte aktuálne rozhodnutie ECB podporiť ekonomiku eurozóny a nástroje, ktoré boli na ňu použité?

Pavol Suďa, hlavný analytik portálu Finstat.sk: 

Centrálne banky rast netvoria, vlády si ho už nedokážu kúpiť

Aktuálne kroky ECB ma neprekvapujú. Postupuje v súlade s tým, ako si veľké centrálne banky vo svete zvykli v uplynulých desaťročiach reagovať. Pokiaľ predpokladajú ekonomické spomalenie, necítia riziká v inflácii a nevidia uspokojivú reakciu vlád, zvyknú ekonomiku stimulovať nižšími úrokmi.

Úrokové nástroje však v súčasnosti narážajú na svoje limity. Prebytok peňazí síce netlačí na rast spotrebiteľských cien, no bubliny vidíme v iných častiach ekonomík, ktoré do spotrebiteľského koša nevstupujú alebo vstupujú neadekvátne. Ide o rôzne finančné deriváty, nehnuteľnosti, ale hlavne o štátne a korporátne dlhy, kde sa nafukuje azda najväčšia bublina.

Štáty a firmy si požičiavali za rekordne nízke úroky aj v období, keď európska ekonomika rástla solídne. Výsledkom je úroková pasca, situácia, keď centrálna banka nemôže ekonomiku brzdiť vyššími úrokmi, lebo by ohrozila financovanie vlád.

A tým sa jej zasa obmedzuje manévrovací priestor v období, keď sa ekonomiky spomaľujú. Už nemá ako peniaze účinne zlacňovať. Preto, pochopiteľne, siaha k ďalším nástrojom, ako je napríklad nákup štátnych dlhopisov, čiže priame vstrekovanie nových peňazí do obehu.

Príklad japonskej centrálnej banky a extrémne zadlženej japonskej vlády ukazuje, že relatívne úspešná menová manipulácia môže trvať i desaťročia. Nedokáže však vytvoriť skutočný rast, skutočnú prosperitu, iba zdanie, že zabránila výraznej hospodárskej kríze. Za cenu oddialenia ekonomických opráv, ktoré si vyžiada napríklad demografický pokles.

Centrálni bankári svoje menové žonglérstvo vysvetľujú tým, že vytvárajú priestor pre národné vlády, aby si upratali vo verejných financiách. A aby v budúcnosti mohli korigovať ekonomický cyklus rozpočtovými nástrojmi, teda prebytkami v období rastu a deficitmi v čase útlmu. To radil ako liek na recesiu aj najznámejší ekonóm John Maynard Keynes (to však bolo v období zlatého štandardu, keď menové autority na prebytok papierových peňazí nereagovali tlačením ďalších).

Národné vlády v skutočnosti reformy odkladajú. A desať rokov od poslednej výraznej krízy tie najväčšie reportujú rekordné verejné dlhy. Francúzska, talianska či španielska ekonomika rastú pomalšie ako záväzky ich vlád. Vlády si už nedokážu za pôžičky kúpiť rast.

Hlavne francúzska a talianska ekonomika sa pomaly dostávajú do bodu, keď významná čierna labuť (neočakávaná udalosť s dramatickým dosahom) môže spustiť ekonomickú korekciu, ktorú už centrálni bankári nebudú schopní zvládnuť.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Vedľajšie účinky liečebnej procedúry ECB budú bolestivejšie než jej benefity, varuje audítorka Renáta Bláhová. „Z tohto pohľadu veľmi dobre rozumiem zástancom Nemecka v ECB, ktorí sú spusteným a zatiaľ neobmedzeným skupovaním dlhopisov znepokojení.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Ako hodnotíte aktuálne rozhodnutie ECB podporiť ekonomiku eurozóny a nástroje, ktoré boli na ňu použité?
Ivan Mikloš, ekonóm, bývalý minister financií 
Renáta Bláhová, daňová poradkyňa BMB Partners a prezidentka The International Fiscal Association na Slovensku: 

„Kvantitatívne uvoľňovanie môže byť rozumný aj účinný nástroj na stimulovanie rastu ekonomiky. V kombinácii s ďalším zvýšením už negatívnych úrokových sadzieb a avizovaným dlhodobým nákupom dlhopisov však narastá riziko, že vedľajšie účinky tejto liečebnej procedúry budú bolestivejšie než samotné benefity.

Negatívne úrokové sadzby netrestajú len príliš ziskové banky, vysielajú bohužiaľ všeobecný signál aj pre podnikateľov aj obyvateľstvo, že správať sa finančne zodpovedne a sporiť sa neoplatí.

Som zástancom princípu, že žiť neprimerane na dlh sa nemá, či už ide o jednotlivca, firmu, alebo o štát. Tak ako žiadna zodpovedná banka ďalší úver predĺženej firme neposkytne, by ani ECB nemala tolerovať ďalšie zadlžovanie už predĺžených európskych krajín. Žiť na dlh znamená žiť na úkor iných, v prípade monetárnej ekonomiky na úkor ďalších generácií.

Európa podľa mňa nie je v takej zlej hospodárskej kondícii, aby v kvantitatívnom uvoľňovaní kopírovala USA, v absolútnej hodnote najzadlženejšiu ekonomiku sveta. Z tohto pohľadu veľmi dobre rozumiem zástancom Nemecka v ECB, ktorí sú spusteným a zatiaľ neobmedzeným skupovaním dlhopisov znepokojení.

Držím novej šéfke ECB palce, aby sa jej podarilo skoordinovať rôzne hospodárske záujmy európskych krajín a motivovať Európu ako celok k väčšej finančnej zodpovednosti. V rámci eurozóny by to mala byť samozrejmosť.“

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panelu expertov Denníka E.

Zdieľať

Ivan Mikloš kritizuje rozhodnutie ECB o uvoľnení menovej politiky: „Skutočné riešenie to len odďaľuje. Nástroj, ktorý bolo správne a oprávnené použiť v rokoch 2008-2009, kedy naozaj zabral, sa ďalej uplatňuje, aj keď je evidentné, že skutočný problém nerieši.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Ako hodnotíte aktuálne rozhodnutie ECB podporiť ekonomiku eurozóny a nástroje, ktoré boli na ňu použité?

Ivan Mikloš, ekonóm, bývalý minister financií 

„Považujem to za zlé riešenie, pričom iné riešenie sa však, žiaľ, nedalo v dnešnej situácii očakávať.

Čo sa vlastne vo svetovej ekonomike deje? Nervozita a neistota investorov v rámci EÚ a najmä eurozóny, ktorá je daná absenciou potrebných reforiem v niektorých krajinách (najmä Taliansku a Francúzsku) je v posledných mesiacoch ešte znásobená avanturistickou politikou obchodných vojen prezidenta Trumpa, poklesom rastu čínskej ekonomiky a (aj v dôsledku toho) signálmi o spomaľovaní rastu a hrozbe recesie (najmä) v Nemecku. Trump navyše znásilňuje FED a tlačí ho do znižovania úrokových sadzieb.

V dôsledku toho klesá cena peňazí, pretože investori sa boja veľkých strát a sú ochotní platiť za to, ak si málo rizikoví klienti od nich požičajú. A platí to už nielen pri krátkodobých pôžičkách, v auguste dosiahli 30 ročné nemecké eurobondy negatívny výnos – 0,31%.

Súčasné rozhodnutie považujem za zlé preto, že nevyrieši podstatu problému, naopak, skutočné riešenie len odďaľuje. Nástroj, ktorý bolo správne a oprávnené použiť v rokoch 2008-2009, kedy naozaj zabral, sa ďalej uplatňuje, aj keď je evidentné, že skutočný problém nerieši. Presne ako liek proti bolesti, ktorý nerieši príčinu bolesti, ale naopak, pomáha uľavením od bolesti odkladať skutočnú terapiu.

A dávky je potrebné stále zvyšovať, aby to aspoň dočasne fungovalo. Pritom ešte nedošlo ani k recesii, nehovoriac o kríze. Čo budeme robiť, keď tá kríza naozaj príde? A ona skôr, či neskôr príde.

Expanzívna menová politika a kvantitatívne uvoľňovanie sú navyše zdrojom rastu príjmových nerovností, pretože nevedú k ekonomickému rastu a rastu zamestnanosti a platov, ale omnoho viac k rastu ceny aktív, ktoré držia najmä bohatší. Čo zase zvyšuje nedôveru v spoločnosti a je zdrojom rastu vplyvu antisystémových politikov a politík.“

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panelu expertov Denníka E.

Zdieľať

Aktuálne kroky ECB neprispievajú k bezpečnosti, odolnosti a k stabilite bánk, hovorí ekonóm Maroš Ovčarik. „ECB dala komerčným bankám jasný signál, úverujte čo to dá,“ hovorí špecialista na osobné financie a investovanie, Partners Investments.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Ako hodnotíte aktuálne rozhodnutie ECB podporiť ekonomiku eurozóny a nástroje, ktoré boli na ňu použité?

Maroš Ovčarik, špecialista na osobné financie a investovanie, Partners Investments:
„Jednou z hlavných úloh ECB je dohliadať nad bankami a prispievať k ich bezpečnosti, odolnosti a k stabilite. Aspoň to si centrálna banka píše na svojej internetovej stránke.
Nerozumiem potom, ako jej posledné opatrenia prispejú k tomuto ušľachtilému cieľu. Pretože poslednými krokmi dala ECB komerčným bankám jasný signál, úverujte čo to dá.
Po príklad, ako to vyzerá v praxi, nemusíme chodiť ďaleko. Slovenské domácnosti sú rekordéri v zadlžovaní a hlavným stimulom sú bezpochyby úrokové sadzby vyhlásené vo Frankfurte. A presne to si môže vybrať svoju daň pri zhoršení ekonomickej situácie. Keď ľudia začnú prichádzať o prácu, zhorší sa ich schopnosť platiť vysoké úvery.
Aj preto vyzerajú posledné opatrenia ako zúfalý krok odchádzajúceho prezidenta ECB. Kozmetická úprava úrokovej sadzby a obnovenie kvantitatívneho uvoľňovania, ktoré tu už bolo, no neudržalo infláciu  v požadovanom pásme. Čo je horšie, náboje sa míňajú a to ešte nie sme v recesii.“
Čítajte aj ostatné odpovede členov Panelu expertov Denníka E.

Zdieľať

Znižovať úrokové miery donekonečna nemožno, komentuje nové opatrenia ECB ekonóm Martin Haluš. „Centrálnej banke dochádza munícia a do boja by sme mohli povolať zálohy – fiškálnu politiku,“ hovorí riaditeľ Inštitútu environmentálnej politiky.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Ako hodnotíte aktuálne rozhodnutie ECB podporiť ekonomiku eurozóny a nástroje, ktoré boli na ňu použité?

Martin Haluš, riaditeľ Inštitútu environmentálnej politiky na ministerstve životného prostredia:

„Je dobre, že aj pár týždňov pred odchodom Mario Draghi nezostal nič dlžný svojej povesti a predstavil agresívny balík na podporu rastu a inflácie. Pomohol tým a pravdepodobne vylepšil pozíciu aj svojej nástupkyni Christine Lagarde. Aj keď netreba podliehať panike, v súčasnej situácii by bolo asi príliš ľahkovážne neurobiť nič.

Na druhej strane, veľa nábojov už ECB neostalo. Po znížení úrokov v roku 2014 ECB na vklady do záporných hodnôt sa síce naštartoval rast a klesla nezamestnanosť, avšak inflácia neposlušne ostala nízko pod 2% cieľom.

V prostredí záporných sadzieb a už nakúpených dlhopisov za 2,6 bilióna eur je však otázne, ako efektívne bude ďalšie zníženie sadzieb spolu s novou vlnou kvantitatívneho uvoľňovania.

Vyzerá to skôr, že centrálnej banke dochádza munícia a do boja by sme mohli povolať zálohy – fiškálnu politiku. Znižovať úrokové miery totiž tiež donekonečna nemožno.“

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panelu expertov Denníka E.

Zdieľať

Ekonóm Juraj Karpiš kritizuje pokračovanie nákupu dlhopisov Európskou centrálnou bankou: „Podobne, ako zapálený zub nevyliečia lieky proti bolesti. Monetárne tabletky naopak odďaľujú potrebné reformy. Politici ich nerobia, lebo nemusia“.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Ako hodnotíte aktuálne rozhodnutie ECB podporiť ekonomiku eurozóny a nástroje, ktoré boli na ňu použité?

Juraj Karpiš, INESS:

„Ekonomika eurozóny nevydržala bez kvantitatívneho uvoľňovania ani jeden celý rok. Takmer 7 600 nových eur na každého obyvateľa eurozóny vyrobených v posledných QE evidentne nestačilo.

Nové kolo mesačnej tvorby nových eur štátnou bankou na nákupy aktív z ekonomiky s otvoreným koncom poukazuje na bezradnosť európskych predstaviteľov.

Neuveriteľných 11 rokov po kríze stále nevedia čo si bez monetárnych ilúzii počať. Problémom v eurozóne nie sú vysoké úroky, ale nízka produktivita. Tej nepomôžu novovytvorené eurá.

Podobne, ako zapálený zub nevyliečia lieky proti bolesti. Monetárne tabletky naopak odďaľujú potrebné reformy. Politici ich nerobia, lebo nemusia.

Ešte aj Taliansko, ktoré v roku 2011 takmer zbankrotovalo,  vyzerá vďaka trikom ECB ako vzorný fiškálny žiak. Výsledkom je najslabšie ekonomické oživenie od druhej svetovej vojny.

Extrémne politiky centrálnej banky pôsobia ako rušička ekonomických signálov. Mýlia podnikateľov, investorov aj domácnosti.

Tieto chyby vidno už aj u nás doma. Vysoký podiel hypoték u ľudí, ktorí nemajú ani 60 % priemerného príjmu hovorí o tom, že sa mnohí z nich nechali centrálnou bankou zlákať do dlhovej pasce.  Podobne ako Španieli  pred poslednou krízou.“

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panelu expertov Denníka E.

Zdieľať

Rozhodnutie ECB skupovať vládne dlhopisy krajín eurozóny je podľa ekonóma Jána Kovalčíka hazard. „Najviac pomôže vládam, ktoré stabilitu eurozóny najviac ohrozujú – nerobia potrebné reformy a v horších časoch by si mali požičiavať na trhu výrazne drahšie ako zodpovední dlžníci,“ hovorí analytik Ineko.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Ako hodnotíte aktuálne rozhodnutie ECB podporiť ekonomiku eurozóny a nástroje, ktoré boli na ňu použité?

Ján Kovalčík, dopravný analytik, INEKO: 

„Podporiť ekonomiku, ak jej hrozí recesia, je namieste. A znižovanie úrokových mier je legitímnym opatrením centrálnej banky. Žiaľ, tentoraz málo účinným. Keďže úroky aj v dobrých rokoch zostali veľmi nízke, ich zníženie teraz pomôže výrazne menej ako bolo zvykom v horších časoch v minulosti.

Rozhodnutie skupovať vládne dlhopisy krajín eurozóny hodnotím ako hazard. Najviac pomôže vládam, ktoré stabilitu eurozóny najviac ohrozujú – nerobia potrebné reformy a v horších časoch by si mali požičiavať na trhu výrazne drahšie ako zodpovední dlžníci. Tento na niektorých jediný účinný tlak ECB skupovaním štátnych dlhopisov tlmí.

Pripúšťam, že môžu nastať aj okolnosti, kedy ECB musí siahnuť po takomto extrémnom opatrení.

Malo by však byť viazané na prijatie a uskutočňovanie reforiem.

Kupovanie si času problémy eurozóny nevyrieši, iba ďalej narastú, keďže tlak na nepopulárne reformy napríklad v Taliansku sa oslabí.“

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panelu expertov Denníka E.

Predplaťte si informačného asistenta o ekonomike

Kúpiť predplatné

Aktivujte si ranný Ekonomický Newsfilter

Pozrite si ukážkuAktivovať