Denník E

Najnovšie články© N Press s.r.o.

Téma: Panel expertov

Zdieľať

Šéfka Profesie o Gorile a Pente: „Ľudsky toto správanie odsudzujem. Z pozície manažérky firmy môžeme prehodnotiť napríklad niektoré benefity, ktoré našim zamestnancom poskytujú firmy z tejto siete,“ píše Ivana Molnárová v Paneli expertov.

Zdieľať

Dohľad nad verejnými peniazmi v zdravotníctve nefunguje, píše špecialistka na zdravotnícku politiku Jana Ježíková v Paneli expertov k téme, ako reagovať na Pentu a Gorilu. „Úlohou štátu je vytvoriť dokonalý dohľad nad všetkými subjektmi, či už štátnymi, alebo súkromnými, ktoré hospodária a žijú z peňazí nás všetkých. A to sú aj peniaze, ktoré idú do zdravotníctva, kde má Penta významné postavenie.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Ako by sa verejnosť, podnikatelia, politici a verejné inštitúcie mali správať k Jaroslavovi Haščákovi a jeho firmám po tom, čo je už preukázané, že v minulosti spoluorganizoval korupčné schémy v prostredí vrcholovej politiky?

Jana Ježíková, špecialistka na zdravotníctvo, riaditeľka odboru zdravotníctva Bratislavského kraja

To, čo sme si pred rokmi prečítali v Gorile, bol neuveriteľný príbeh, záplava zla, korupcie, arogancie. V týchto dňoch text dostal hlas. Nezatriasol však spoločnosťou tak, ako sme možno očakávali. Tí, čo text čítali pred rokmi, mu verili už vtedy, a tým, ktorým to bolo jedno vtedy, je to jedno i dnes. Väčšinu ľudí to nevyrušilo, za roky nedošlo k masívnemu odlivu poistencov z Dôvery a neskrachoval ani jeden Dr. Max. Ľudia hovoria, že ich bežné životy to neovplyvní, je to hra tých hore, je to tak vždy a bude to tak vždy, všetci kradnú.

Úlohou štátu je vytvoriť dokonalý dohľad nad všetkými subjektmi, či už štátnymi, alebo súkromnými, ktoré hospodária a žijú z peňazí nás všetkých. A to sú aj peniaze, ktoré idú do zdravotníctva, kde má Penta významné postavenie. Takýto dohľad dnes nefunguje a toto by sa malo zmeniť, o to viac, keď Gorila znova ožila.

Penta v zdravotníctve vyrástla, ale jej veľkosť je veľmi závislá od slobodného rozhodnutia ľudí. Nie nad všetkým, čo sa deje v spoločnosti, majú ľudia takú moc ako nad podnikaním Penty. Človek milión tu dokáže veľa. Len obyčajným prepoistením do inej zdravotnej poisťovne zoslabí kohútik peňazí firme, o ktorej konaní číta hrozné veci.

Ľudia, ak sme pohoršení, znechutení a sklamaní, nebuďme apatickí. Uvedomme si svoju silu, ktorú prejavujeme vo voľbách, kde záleží na každom hlase, silu, keď konanie každého z nás cíti príroda, ak sa rozhodneme obmedziť plasty, silu, ktorou vieme vymeniť predsedu vlády len tým, že z tepla a pohodlia domova vyjdeme do ulíc.

Blížia sa voľby, šanca zmeniť veci k lepšiemu. Vnímajme, komu ide o verejné dobro, pozerajme na ľudí, ktorí chcú našu budúcnosť meniť, pozerajme, kto sú, s kým pracujú, koho počúvajú. Veľkou pomocou pre nás všetkých sú a budú seriózne médiá, ktoré to budú sledovať. Neberme menšie zlo, neuspokojme sa s marketingovým divadlom, pozerajme ďalej a len tak nebudeme potom prekvapení.

Čítajte aj odpovede ostatných členov Panelu expertov

Zdieľať

Ekonóm Libor Melioris o tom, ako nazerať na Pentu: „Ekonomický historik sa na Pentu pozerá cez prizmu carnegieovcov, rockefellerovcov, morganovcov. Uvažuje, či sa slovenskí plutokrati pokúsia vykúpiť z prvotných hriechov filantropiou, tak ako to urobili ich americkí predchodcovia. Ak nie, bude ich k ‚páchaniu dobra‘ musieť prinútiť štát.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Ako by sa verejnosť, podnikatelia, politici a verejné inštitúcie mali správať k Jaroslavovi Haščákovi a jeho firmám po tom, čo je už preukázané, že v minulosti spoluorganizoval korupčné schémy v prostredí vrcholovej politiky?

Libor Melioris, ekonóm:

Ekonóm nemoralizuje. Nie je farár ani jeho sekulárna verzia – verejný intelektuál. Na Pentu sa pozerá ako na každú inú firmu. Zaujímajú ho tržby, zisk, investície, pridaná hodnota, mzdové náklady, dodávateľský reťazec, trhová integrácia…

Pri kolónke trhovej integrácie sa ekonóm zarazí a v duchu sa sám seba opýta: „Ako je možné, že v zdravotníctve, neuveriteľne zložitom a extrémne delikátnom sektore ‚výroby‘, štát toleruje existenciu horizontálne integrovaného súkromného impéria (poisťovňa, nemocnice, polikliniky, lekárne)?“

Ekonomický historik sa na Pentu pozerá cez prizmu carnegieovcov, rockefellerovcov, morganovcov. Uvažuje, či sa slovenskí plutokrati pokúsia vykúpiť z prvotných hriechov filantropiou, tak ako to urobili ich americkí predchodcovia. Ak nie, bude ich k „páchaniu dobra“ musieť prinútiť štát.

Čítajte aj odpovede ostatných členov Panelu expertov

Zdieľať

Audítorka Renáta Blahová kritizuje postavenie Penty v zdravotníctve. „Ak by väčšina politikov slúžila verejnému záujmu, agresívnu finančnú skupinu by do odvetví citlivých na verejný záujem ani nepustili,“ píše v Paneli expertov.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Ako by sa verejnosť, podnikatelia, politici a verejné inštitúcie mali správať k Jaroslavovi Haščákovi a jeho firmám po tom, čo je už preukázané, že v minulosti spoluorganizoval korupčné schémy v prostredí vrcholovej politiky?

Renáta Bláhová, daňová poradkyňa BMB Partners a prezidentka The International Fiscal Association na Slovensku:

Verejnosť by mala byť vo vlastnom záujme vnímavejšia už aj na potenciálny konflikt verejného záujmu (zdravie občanov) so súkromným (maximalizácia zisku finančnej skupiny). Napríklad hromadné výzvy občanov na bojkot ZP Dôvera sa začali až po zverejnení nahrávok. Dôležité je, že to je krok správnym smerom a verejnosť začína byť na korupciu citlivejšia.

Ak by väčšina politikov slúžila verejnému záujmu, agresívnu finančnú skupinu by do odvetví citlivých na verejný záujem ani nepustili. V žiadnej z krajín EÚ sa do zdravotníctva takým dominantným a agresívnym spôsobom súkromný kapitál neinfikoval.

Rovnako platí, že by sa aj seriózne podnikateľské subjekty, najmä tie, ktoré kladú dôraz na corporate governance, mali voči subjektu, ktorý je zapojený do masívnej korupčnej schémy, jednoznačne vymedziť. Je to v konečnom dôsledku v ich podnikateľskom záujme, korupčné prostredie nie je dlhodobo udržateľné a ohrozuje aj ich existenciu.

Boj proti korupčným praktikám je, pravdaže, témou aj v iných krajinách. Na ilustráciu čitateľom pripomeniem najväčšie prípady u našich susedov: Pandur v ČR (2006) a Buwog v AT (2004).

V prvom bol napriek nejasnej dôkaznej situácii český lobista Dalík už po 8 rokoch od začiatku procesu právoplatne odsúdený za korupciu štátnych úradníkov.

V druhom rakúska verejnosť aj obžalovaní lobisti a poradcovia bývalého rakúskeho ministra financií Grassera už 10 rokov od spustenia vyšetrovania korupčnej aféry čakajú na ukončenie komplikovaného, ale dôkladného a verejnosti prístupného súdneho procesu. Z verejných inštitúcií sú, pravdaže, v oboch procesoch rozhodujúce súdy a prokuratúra.

Držme si palce, aby sme sa v boji proti korupcii posúvali správnym smerom; nadchádzajúce voľby sú dôležitým míľnikom. Správnou voľbou tak môže prispieť každý z nás. A nezabúdajme, že naša krajina sa vo vnímaní korupcie od svojich susedov až tak nelíši. Ak sa vám to nezdá, kliknite si na interaktívnu mapu.

Čítajte aj odpovede ostatných členov Panelu expertov

Zdieľať

Ako sa správať k Pente? Odpovedajú Mikloš, Blahová, Ovčarik, Molnárová, Hirman, Kovalčík, Vašáková, Svorenčík, Ježíková a Melioris

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ivan Mikloš o tom, ako sa správať k Pente po zverejnení nahrávok Gorily: „Keďže cítim politickú spoluzodpovednosť, myslím si, že mi neprislúcha dávať rady žiadnym ľuďom ani inštitúciám v tom, ako by sa mali správať voči Jaroslavovi Haščákovi a jeho firmám.“

Zdieľať

Krátkodobo sa z nízkych úrokov tešia ľudia, ktorí žijú na dlh, hovorí audítorka Renáta Bláhová v Paneli expertov. “Psychologicky však dlhodobo nastavené negatívne úroky vyvolávajú špirálu obáv, tlmia nielen chuť sporiť, ale aj investovať. Taká je skúsenosť v Japonsku a veľké obavy cítiť v Nemecku.”

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Máme sa tešiť alebo báť, ak sa ukáže, že nás čaká dlhý život v ére nízkych úrokových sadzieb?

Renáta Bláhová, daňová poradkyňa BMB Partners a prezidentka The International Fiscal Association na Slovensku 

Krátkodobo sa zrejme budú tešiť ľudia, ktorí žijú na dlh. Psychologicky však dlhodobo nastavené negatívne úroky vyvolávajú špirálu obáv, tlmia nielen chuť sporiť, ale aj investovať a môžu nielen spomaľovať rast, ale dokonca aj deformovať trhové prostredie, kde ešte funguje dopyt a ponuka.

Taká je skúsenosť v Japonsku a veľké obavy cítiť v Nemecku. Ak by mali negatívne úroky fungovať dlhodobo, tešiť sa zrejme nebude nikto: podniky ani občania.

V samotnej ECB táto téma vyvolala nebývalý rozkol. Na riziká upozornila nedávno aj šéfka IMF z Bulharska. Do konca roka sa očakáva, že v 90 % krajín sveta sa spomalí rast (graf), prepojený je celý svet. Podľa mňa by bolo správne, keby ECB svoje rozhodnutie čím skôr prehodnotila.

Prečítajte si všetky odpovede ekonómov v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Aké dlhé obdobie nízkych úrokov nás čaká a či vôbec, je podľa Karla Hirmana nereálne predpovedať, hlavne pre riziká, ktoré nás obklopujú a na ktorých vývoj a riešenie vlastne nemáme priamy a reálny vplyv.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Máme sa tešiť alebo báť, ak sa ukáže, že nás čaká dlhý život v ére nízkych úrokových sadzieb?
Karel Hirman, energetický analytik:
Aké dlhé obdobie nízkych úrokov nás čaká a či vôbec, je podľa mňa nereálne predpovedať. Veď aj dnes niektorí bezprostrední susedia SR, ako napríklad Ukrajina, žijú dokonca v dvojciferných úrokových sadzbách. Myslím si, že mieru úrokov je ťažké predpovedať hlavne pre riziká, ktoré nás obklopujú a na ktorých vývoj a riešenie vlastne nemáme priamy a reálny vplyv.

Ale ako na otvorenú a od exportu závislú ekonomiku na nás veľmi citlivo vplývajú, ako aj na celú eurozónu. Sú to hlavne medzinárodné a bezpečnostné riziká, napríklad aj na spomínanej Ukrajine či na Blízkom východe, alebo brexit a vývoj medzinárodného obchodu v kontexte obchodných konfliktov vyvolávaných Trumpovou administratívou.

Prečítajte si všetky odpovede ekonómov v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Vzburu dôchodcov, ktorá na Slovensku pravdepodobne vypukne okolo roku 2035, bude musieť rozdrviť vláda, ktorá ju nespôsobila, varuje ekonóm Libor Melioris. Hlavným vinníkom budúceho sociálneho konfliktu je vláda, ktorá tu s prestávkou dvoch rokov vládne od roku 2006. 

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Máme sa tešiť alebo báť, ak sa ukáže, že nás čaká dlhý život v ére nízkych úrokových sadzieb?

Libor Melioris, ekonóm:

Skôr báť. Trvalo nízke úroky možno signalizujú, že všetky makroekonomické veličiny smerujú k nulovým hodnotám. To znamená dlhodobú ekonomickú stagnáciu.

Dôsledkom nulových úrokov je aj to, že ľudia prišli o možnosť bezpečného sporenia. Bezpečne sa dá sporiť, ak je úrok štátnych dlhopisov vyšší ako inflácia. Tento vzťah už dlhšie obdobie neplatí. A najmä Nemci hromžia.

Prečo sú úroky nižšie ako inflácia?

Európska centrálna banka chce, aby ceny každoročne rástli o 2 %. Ak inflácia smeruje nad dve percentá, tak zvýši úrokové sadzby, ak pod, tak zníži. Problém je, že dnes nevieme dosiahnuť inflačný cieľ ani so zápornými sadzbami. Netušíme presne prečo.

To, že sa nedá zarobiť na dlhopisoch, neznamená, že sa nedá zarobiť na ničom. Dobré výnosy dosahujú akcie, ktoré sa na dlhom horizonte zhodnocujú výrazne lepšie než dlhopisy. Podobný výkon dosahujú aj investície do nehnuteľností.

Negatívne zhodnotenie dlhopisových investícií bude mať konkrétny a veľmi negatívny dosah aj na Slovensko. Okolo 90 % sporiteľov v druhom dôchodkovom pilieri drží peniaze v dlhopisových fondoch, ktoré nezarábajú. O 15 rokov pôjdu títo ľudia do dôchodku. Ak sa nič nezmení, tak budú veľmi nahnevaní, keď zistia, koľko peňazí budú dostávať z druhého piliera.

Vzburu dôchodcov, ktorá na Slovensku pravdepodobne vypukne okolo roku 2035, bude musieť rozdrviť vláda, ktorá ju nespôsobila. Hlavným vinníkom budúceho sociálneho konfliktu je vláda, ktorá tu s prestávkou dvoch rokov vládne od roku 2006. Spoluvinníkom sú odbory, ktoré jej v tom pomáhali a tým zradili záujmy pracujúcich.

Prečítajte si všetky odpovede ekonómov v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Za nízke úroky možno zodpovedajú digitálne technológie, píše IT špecialista Miroslav Pikus v Paneli expertov. „Väčšina produktov a služieb zlacnieva, lebo zlacnieva ich výroba vďaka automatizácii a robotizácii.“ 

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Máme sa tešiť, alebo báť, ak sa ukáže, že nás čaká dlhý život v ére nízkych úrokových sadzieb?
Miroslav Pikus, IT špecialista: 
V ekonomických ukazovateľoch teraz všetci hľadajú signály blížiacich sa problémov a nízke úroky patria k tým negatívnym, nedávne kroky ECB preto môžu vyvolávať nevôľu. Avšak viniť len centrálne banky (alebo chváliť, ak si práve idete požičať, a nie investovať) nemusí byť správne. Istú rolu v znižovaní úrokov môžu mať technológie a nízke sadzby nemusia byť zlé, ak podporia technologický pokrok.

Čo ak úroky klesajú aj preto, lebo technológie, predovšetkým tie digitálne, znižujú ceny? Väčšina produktov a služieb zlacnieva, lebo zlacnieva ich výroba vďaka automatizácii a robotizácii. Za slušný smartfón, kvalitnú televíziu či spoľahlivú práčku dnes zaplatíme menej, než kedysi. Ľudia sú spokojnejší, ale ekonomika nie, lebo sa minulo menej.

Možno sa netreba upínať na klasické ekonomické poučky ktoré vravia, že sa naše šťastie odvíja od nárastu HDP, ak sa vplyvom technológií všetko okolo nás tak zásadne mení. Svet, v ktorom je kapitál lacnejší, všetko je prepojené a väčšina produktov a služieb je digitálnych, vôbec nemusí byť zlý, ak to aj síce nezväčšuje HDP, ale zlepšuje dostupnosť a kvalitu produktov a služieb. Druhá vec je, že sa ešte musíme doučiť, ako použiť tie digitálne technológie tak, aby slúžili len k dobru.

Prečítajte si všetky odpovede ekonómov v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Do čoho investovať v dobe nízkych úrokov? Do zdravia a vzdelania, radí ekonóm SAV Vladimír Baláž. „Zdravie a zručnosti sa na dôchodku veľmi zídu, pretože vzhľadom na demografickú zmenu budú musieť investori pracovať omnoho dlhšie ako ich rodičia.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Máme sa tešiť alebo báť, ak sa ukáže, že nás čaká dlhý život v ére nízkych úrokových sadzieb?
Vladimír Baláž, predseda Vedeckej rady Prognostického ústavu SAV: 
Nie je racionálne snažiť sa predpovedať vývoj úrokových mier a cien investičných aktív na desaťročie dopredu. Je však možné, že najbližšie dva-tri roky zostanú úrokové miery na veľmi nízkych úrovniach. Investori môžu zvážiť niekoľko možností:

1.     Považovať súčasné ceny investičných aktív za vysoko nadhodnotené a preferovať investície s nízkym resp. nulovým výnosom, po odrátaní inflácie záporným.

2.     Snažiť sa dosiahnuť pozitívny výnos za každú cenu (hlavne zo psychologických príčin) a investovať do akcií, nehnuteľností, „alternatívnych aktív“ (staré vína, známky, zlato a pod.).

3.     Investovať do vlastného ľudského kapitálu v podobe vzdelania, nových zručností a zdravia, resp. do ľudského kapitálu svojich detí a/alebo životných partnerov.

Investori typu (1) musia vedome akceptovať zníženie časti hodnoty aktív infláciou. Investori typu (2) si môžu, ale nemusia pripúšťať vymazanie hodnoty svojich investícií v dôsledku globálnych i lokálnych udalostí na trhoch aktív. Investori typu (3) musia pokladať náklady na vzdelanie a zdravie za investície. Čistá súčasná hodnota budúcich príjmov na základe vzdelania alebo zdravia je však spravidla omnoho vyššie ako náklady investovania. Zdravie a zručnosti sa im na dôchodku veľmi zídu, pretože vzhľadom na demografickú zmenu budú musieť pracovať omnoho dlhšie ako ich rodičia. Hodnotu aktív typu (1) znižuje inflácia, typu (2) krachy a politické udalosti, typu (3) až smrť.

Prečítajte si všetky odpovede ekonómov v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Vďaka nízkym úrokom platia Slováci na úrokoch ročne o miliardu menej, ako by platili pred piatimi rokmi, hovorí špecialista na investovanie Maroš Ovčarik. Na druhej strane, na vkladoch prerábame o 400 miliónov eur ročne viac, ako reálne zarábame dnes, píše v Paneli expertov.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Máme sa tešiť alebo báť, ak sa ukáže, že nás čaká dlhý život v ére nízkych úrokových sadzieb?

Maroš Ovčarik, špecialista na osobné financie a investovanie, Partners Investments:

Nízke úrokové sadzby odmeňujú dlžníkov a trestajú tých, ktorí majú úspory.

Pre ilustráciu, znamená to napríklad, že pokiaľ by mali Slováci súčasný objem všetkých úverov, ktoré majú v bankách, pri úrokových sadzbách, ktoré tu boli pred piatimi rokmi, na úrokoch by ročne bankám zaplatili o 1,07 miliardy eur viac, ako im zaplatia dnes. Úrokové sadzby úverov boli vtedy dvakrát také vysoké. Ak by sme šli ešte pár rokov dozadu, rozdiel by vzrástol výraznejšie.

Na druhej strane, keby bol súčasný objem všetkých vkladov slovenských domácností v bankách úročený úrokovými sadzbami spred piatich rokov, aj po započítaní inflácie, na vkladoch by sme zarábali o 395 miliónov eur ročne viac, ako reálne zarábame dnes.

Okrem toho, keďže patríme v rámci EÚ k tým najkonzervatívnejším v podiele úspor, ktoré držíme na vkladoch v bankách, vďaka veľmi nízkym úrokovým sadzbám aj vďaka inflácii úspory domácností (v objeme 36 miliárd eur) reálne strácajú na kúpnej sile.

To na objasnenie, komu nízke úrokové sadzby pomáhajú z pohľadu ľudí.

A čo spôsobujú nízke úrokové sadzby v makroekonomike? 

V Európe je pozitívny vplyv nízkych úrokových sadzieb na ekonomiku stále viac diskutabilný. Za normálnych okolností platí, že pokles úrokových sadzieb znižuje náklady na kapitál, inými slovami, firmy, štáty aj ľudia si vedia požičiavať lacnejšie, viac investujú, spotrebujú a to naštartuje hospodársky rast.

To však nemusí platiť v situáciách, keď sa úrokové sadzby zmenia na nulu alebo spadnú do záporných hodnôt. Pretože do rozhodovania o ochote investovať vstupujú aj obavy a pochybnosti z budúcnosti. Ak tento stav trvá príliš dlho, stále častejšie sa objavujú obavy z možnej recesie. A to sa aj podľa NBS už pomaly prejavuje na štruktúre nášho HDP, keď za posledné obdobie jedinou položkou, ktorá pozitívne vplývala na rast HDP, boli verejné výdavky. Stagnuje investičná aktivita firiem, export a spomaľuje sa aj domáca spotreba.

Nemôžem opomenúť ešte jeden mimoriadne dôležitý následok nízkych úrokových sadzieb. Tým je rýchle tempo zadlžovania sa. Čím je dlh vyšší, tým viac rastie riziko potencionálneho nesplácania úverov pri náraste úrokových sadzieb na všetkých úrovniach, vrátane najviac zadlžených štátov. A to si páni v ECB určite uvedomujú. O to väčšie je riziko, že úrokové sadzby budú nezdravo nízke ešte dlho.

Prečítajte si všetky odpovede ekonómov v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Lacné peniaze by mali podporiť aj riskantnejšiu ekonomickú aktivitu, zdôrazňuje Martin Haluš z Inštitútu environmentálnej politiky. Dlhodobo príliš nízke úroky však podľa neho môžu prilákať aj prehnane rizikové investície.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Máme sa tešiť alebo báť, ak sa ukáže, že nás čaká dlhý život v ére nízkych úrokových sadzieb?

Martin Haluš, riaditeľ Inštitútu environmentálnej politiky na ministerstve životného prostredia:
Nízke úrokové miery síce môžu podporiť ekonomiku, majú však aj svoje tienisté stránky.
Napríklad ľuďom, ktorí žijú z výnosov (aj budúci dôchodcovia z druhého piliera), dlhodobo nízke úroky spravia škrt cez rozpočet. V niektorých krajinách sa už začali ozývať a hlasno kritizujú centrálne banky.
Lacné peniaze by mali podporiť aj riskantnejšiu ekonomickú aktivitu, dlhodobo príliš nízke úroky však môžu prilákať prehnané, až absurdne rizikové investície. Nehovoriac o fenoméne tzv. zombie podnikov, ktorých pri živote drží len lacné financovanie.
Prečítajte si všetky odpovede ekonómov v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Nízke úrokové sadzby prinášajú samotnej ECB nové problémy. Musí priniesť nové nástroje na zabezpečenie vplyvu na makroekonomické prostredie. Nielen pri expanzii a prehrievaní, ale i  pri spomalení a recesii, upozorňuje Viktor Nevysedlák, výkonný riaditeľ rozpočtovej rady.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Máme sa tešiť, alebo báť, ak sa ukáže, že nás čaká dlhý život v ére nízkych úrokových sadzieb?

Viktor Novysedlák, výkonný riaditeľ Rady pre rozpočtovú zodpovednosť:

Napriek tomu, že to pre mnohých ľudí splácajúcich hypotéku môže znieť neintuitívne, prognóza dlhodobo nízkych alebo záporných úrokových sadzieb nie je pre európsku ekonomiku dobrou správou. Základná úroková sadzba je hlavným nástrojom monetárnej politiky ECB, pričom jej znižovanie má za úlohu stimulovať ekonomiku a naopak zvyšovanie sadzby má tlmiť dopytové tlaky a zabrániť prehrievaniu ekonomiky.

Skutočnosť, že ani nulová sadzba ECB neviedla k prehrievaniu a inflačným tlakom môže hovoriť všeličo: 1/ buď investori nevidia dostatok profitabilných príležitostí ani pri súčasných veľmi nízkych úrokoch 2/ alebo nevedia vyhodnotiť (oceniť) neistotu spojenú s aktuálnymi globálnymi rizikami, obchodnou vojnou USA/Čína a brexitom (vyčkávajú) 3/ alebo hrajú rolu aj iné faktory, ako napríklad starnúca populácia a technologické zmeny, ktoré prispievajú k prebytku úspor a nedostatočnému dopytu.

Pre účinnosť nasadených liekov je rozhodujúca správna diagnostika. Je potrebné si lepšie ujasniť faktory, ktoré posunuli očakávania týmto smerom, teda najmä vplyv aktuálnych prechodných šokov v ekonomike pôvodom v Británii a v obchodných vojnách, či prejavy dlhodobého charakteru s pôvodom v technológiách a produktivite (ponukové šoky).

Dlhodobo nízka základná úroková sadzba ECB by tak inými slovami znamenala, že eurozóna bude dlhodobo čeliť podchladenej ekonomike a pomalšiemu rastu. Vyhliadky nižšieho hospodárskeho rastu nie sú dobrou správou pre žiadneho ekonomického aktéra. Pre dlžníkov a štát však môžu byť čiastočne kompenzované výhodou nižších úrokových nákladov, naopak, sporitelia budú motivovaní vyhľadávať rizikovejšie aktíva s dlhodobo väčším výnosom ako sú napr. akcie alebo sa budú musieť zmieriť s nižším výnosom.

Nízke úrokové sadzby, ktoré udržuje ECB, prinášajú samotnej ECB nové problémy. Keďže prišla o hlavný nástroj monetárnej politiky (úrokové sadzby) a dobre nezafungovali ani doterajšie neštandardné operácie, musí priniesť nové nástroje na zabezpečenie vplyvu na makroekonomické prostredie nielen pri expanzii a prehrievaní (zvyšovanie úrokových sadzieb) ale i na opačnej strane hospodárskeho cyklu – spomalení a recesii.

Prečítajte si všetky odpovede ekonómov v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Dlhodobo nízke úroky prerozdeľujú bohatstvo od sporiteľov k dlžníkom. A živia súčasný blahobyt na úkor budúceho, hovorí Ján Kovalčík, analytik INEKO.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Máme sa tešiť, alebo báť, ak sa ukáže, že nás čaká dlhý život v ére nízkych úrokových sadzieb?

Ján Kovalčík, dopravný analytik, INEKO:

Z dlhodobo nízkych sadzieb sa môžu tešiť hlavne:

  • korporácie, ktoré masívne využívajú dlhové financovanie,
  • vlády, ktorým sa nechce robiť potrebné reformy a lepšie hospodáriť – radšej míňajú viac a účet vo forme rastúceho štátneho dlhu nechávajú zaplatiť ďalším generáciám a
  • skupiny, ktoré benefitujú z rastu vládnych výdavkov.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že dlhé obdobie nízkych úrokov pomáha aj ľuďom, ktorí si financujú bývanie. V skutočnosti však rekordne lacné hypotéky zdvihli ceny nehnuteľností. A tak nemalú časť budúcej úspory na úrokoch zhltne už na začiatku vyššia kúpna cena bytu či domu.
Myslím si, že pre väčšinu ľudí sú dlhodobo nízke úroky zlou správou. Prichádzame o zhodnotenie úspor. V dlhodobom horizonte to znamená, že si buď musíme z príjmu odkladať viac, alebo sa pripraviť, že zo slabo zhodnocovaných úspor si prilepšíme k dôchodku menej.
To nie je najlepšia perspektíva, ak si uvedomíme, že oproti súčasnosti budú dôchodky v pomere k platom nižšie. Prečo? Lebo vybraté odvody od pracujúcich sa budú deliť medzi výrazne väčší počet dôchodcov. Navyše schopnosť štátu dofinancovať dôchodky z daňových príjmov bude oslabená pre zvýšené náklady na zdravotnú starostlivosť, a tiež pre náklady, ktoré si vyžiada zmena klímy.
Dlhodobo nízke úroky teda prerozdeľujú bohatstvo od sporiteľov k dlžníkom. A živia súčasný blahobyt na úkor budúceho.
Chcel by som veriť, že tento scenár sa nenaplní a ECB sa od plnenia želaní politikov včas vráti k zodpovednej menovej politike.
Prečítajte si všetky odpovede ekonómov v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Juraj Karpiš z INESS spochybňuje tézy, že prestarnuté obyvateľstvo spôsobuje nízke úroky:  „Ale choďte. Naopak, dôchodca je dokonalý, čistý spotrebiteľ: nemá príjem, žije len z míňania svojich alebo cudzích úspor,“ píše v Paneli expertov.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Máme sa tešiť alebo báť, ak sa ukáže, že nás čaká dlhý život v ére nízkych úrokových sadzieb?

Juraj Karpiš, INESS 
„Jeden zo zakladateľov rakúskej ekonomickej školy Eugen von Böhm Bawerk, ekonóm pôsobiaci v druhej polovici 19. storočia vo Viedni, poznamenal, že ‚vyspelosť národa‘ sa odzrkadľuje v jeho úrokovej miere – čím vyššia ‚inteligencia obyvateľstva a jeho morálna‘ sila, tým nižší je úrok. Moderní centrálni bankári tento vzťah postavili na hlavu. Umelým znižovaním úroku sa snažia dosiahnuť to, čo nízke úroky vyvoláva. Napodobňovaním hrmenia sa snažia vytvoriť blesk,“ písal som v Zlých peniazoch.

A že posledné roky burácajú. Na dlhopisových(úrokových) trhoch je dominantným hráčom štát.

Podľa vlastného výskumu ECB, jej nákupy dlhopisov za novovytvorené eurá v rámci programu kvantitatívneho uvoľňovania znížili napríklad Taliansku úroky o viac než 2 percentné body a nafúkli ceny európskych akcií o 20 %. V prípade nemeckého štátneho dlhu sa odhaduje, že už len 10 % jeho celkového objemu je v súkromných rukách a zvyšok vlastnia rôzne štátne inštitúcie.

Veľa relevantných informácií ohľadom budúcnosti by som preto dnes v cenách na dlhopisových trhoch nehľadal. Trhy, ktoré nakupujú argentínske 100-ročné dlhopisy plnými priehrštiami len dva roky pred ich ďalším hroziacim defaultom alebo aktuálne grécke dlhopisy so záporným výnosom, treba brať s rezervou. Sú chronicky krátkozraké, zábudlivé a teraz aj opité monetárnou politikou.

Problémom eurozóny neboli vysoké úroky, ale príliš veľa dlhu a nízky rast. Aktívne znižovanie úrokov centrálnou bankou, ktorá pri tom skúpila takmer tretinu štátnych dlhov členských krajín, je potláčaním príznakov choroby. Táto kúra má vedľajšie účinky v podobe lákania ľudí do dlhových pascí, prerozdelenia bohatstva smerom k bohatým vlastníkom finančných aktív a vyjedania dôchodkových úspor populácie.

Ja na japonský scenár pre celý svet neverím. Demografia a z nej vyplývajúca záplava sveta úsporami ako príčina nízkych úrokov? Ale choďte. Naopak, dôchodca je dokonalý, čistý spotrebiteľ: nemá príjem, žije len z míňania svojich alebo cudzích úspor.

Nízke úroky sú výsledkom pokusov so štátnymi peniazmi. Masívna cenová inflácia už prebehla v akciách, dlhopisoch a nehnuteľnostiach. U nás infláciu cítime aj v spotrebných statkoch, kde sa šplhá k 3 %. Keď ku koncu cyklu cenová inflácia v spotrebných statkoch zavíta aj do starých členských krajín, úroky začnú opäť rásť. Dlhová japonská nirvána sa potom môže zmeniť na španielsku čižmu.

Prečítajte si všetky odpovede ekonómov v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Nízke úroky zvýšia príjmovú nerovnosť a narušia sociálny zmier, myslí si analytik Finstat.sk Pavol Suďa. “V prostredí nízkych úrokov sa k atraktívnejším investičným príležitostiam dostávajú hlavne bohatí ľudia. Zatiaľ čo bežní, malí investori sú odkázaní na čoraz horšie zarábajúce bankové vklady či dlhopisové fondy.”

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Máme sa tešiť, alebo báť, ak sa ukáže, že nás čaká dlhý život v ére nízkych úrokových sadzieb?

Pavol Suďa, hlavný analytik Finstat.sk
Príklad japonskej centrálnej banky ukazuje, že politika extrémne nízkych úrokov môže trvať desaťročia (viď. obrázok). Bank of Japan sa k nej uchýlila, keď začiatkom 90. rokov prepukla v krajine kríza sprevádzaná nevídaným prepadom cien nehnuteľností. V tamojšej ekonomike však jej „inovatívny“ prístup k menovej politike viedol k ére pomalšieho rastu alebo dokonca stagnácie. Ére, ktorá sa zvykne označovať ako stratené dekády.

Západné centrálne banky (hlavne americký Federálny rezervný systém a Európska centrálna banka) sa dlhoročnou politikou extrémne nízkych úrokových sadzieb dostali do podobnej pasce.

Odviazané rozpočtové politiky v časoch hojnosti nevytvárali rezervy, ktoré by národné vlády mohli využívať v recesii na kompenzáciu poklesu podnikových investícií a spotreby domácností. Naopak, viedli k prudkému nárastu verejných dlhov, ktorý by zvyšovanie základných úrokových sadzieb centrálnych bánk ešte viac zhoršilo.

Menové autority sa tak ocitli v akejsi úrokovej pasci, ktorá limituje ich úrokový arzenál v boji s ekonomickými cyklami a núti ich využívať iné nástroje, ako sú napríklad priamy nákup aktív (takzvané kvantitatívne uvoľňovanie) alebo administratívne regulácie (napríklad v oblasti poskytovania hypoték).

Keďže väčšina národných vlád svoje rozšafné rozpočtové správanie zásadne nemení, je vysoko pravdepodobné, že extrémne nízke úroky budú vo svetovej ekonomike pretrvávať. Zrejme aj celé desaťročia. To však prináša mnohé negatívne dopady. Nízke úroky síce stimulujú dnešnú spotrebu, no zároveň znižujú atraktivitu sporenia a v dôsledku slabých výnosov podkopávajú budúcu spotrebu (dôchodcov).

Ukazuje sa, že v prostredí nízkych úrokov sa k atraktívnejším investičným príležitostiam dostávajú hlavne bohatí ľudia. Zatiaľ čo bežní, malí investori sú odkázaní na čoraz horšie zarábajúce bankové vklady či dlhopisové fondy. To prehlbuje príjmovú nerovnosť a narúša sociálny zmier.

Politika dlhodobo nízkych úrokov však podkopáva aj rast produktivity a zvyšuje koncentráciu trhu. Upozorňuje na to napríklad aktuálna analýza amerických ekonómov pod názvom Nízke úroky, trhová sila a rast produktivity. Podľa nich „nízke úroky motivujú trhových lídrov k agresívnejšej investičnej aktivite, ktorá však odrádza od investovania menších konkurentov. To vedie k oslabovaniu trhovej súťaže a následne i k znižovaniu ekonomického rastu.“

Prečítajte si všetky odpovede ekonómov v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Čo najviac sa venovať vlastnej finančnej gramotnosti, radí ľuďom v ére nízkych úrokov ekonóm Andrej Svorenčík. Aby napríklad vedeli, že historicky sa dlhodobé investície do akcií vyplatili a že existujú nástroje, ktoré im pri nízkych nákladoch umožnia investovať na finančných trhoch.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Máme sa tešiť alebo báť, ak sa ukáže, že nás čaká dlhý život v ére nízkych úrokových sadzieb?

Andrej Svorenčík, ekonóm a historik na Univerzite v Mannheime, šéf analytických inštitútov na ministerstve pôdohospodárstva a kultúry:
Zamýšľať sa nad životom v ére nízkych úrokových sadzieb nemá zmysel bez pochopenia toho, čo je ich príčinou. Tou sú slabé ekonomické fundamenty eurozóny. A výhľad do budúcna nie je optimistický.

Hospodársky rast eurozóny je pre rôzne štrukturálne dôvody dlhodobo nízky. Európa nie je centrom výrazných trhových inovácií. Zaostávame napríklad v počte tzv. jednorožcov – startupov, ktorých ohodnotenie presiahlo jednu miliardu dolárov. A v neposlednom rade európske obyvateľstvo počtom stagnuje a rýchlo starne.

Tento mix bude mať za nezmenených okolností ďalekosiahle dôsledky na budúcu štedrosť európskych dôchodkových systémov a ich udržateľnosť.

V tejto konštelácii moje najlepšie možné odporúčanie je, aby sa ľudia venovali čo najviac vlastnej finančnej gramotnosti a aktívne sa podieľali na vlastnom finančnom osude.

Aby vedeli lepšie rozumieť príležitostiam a nástrahám investovania na finančných trhoch, vplyvu inflácie a nízkych úrokových mier na vlastné dlhy (hypotéky), poznali vlastný investičný horizont, vzťah rizika a výnosu. Aby tiež vedeli, že historicky sa investície do akcií vyplatili a že existujú nástroje ako ETF, ktoré im pri nízkych nákladoch umožňujú investovať na finančných trhoch.

Prečítajte si všetky odpovede ekonómov v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Éry nízkych úrokov by sme sa skôr mali báť, hovorí Ivan Mikloš v Paneli expertov. “Expanzívna menová politika, ktorá bola správnym a potrebným nástrojom v druhej polovici roka 2008 a v roku 2009, funguje už viac ako desať rokov a zdá sa, že politici a centrálni bankári sa na ňu chcú spoliehať aj v budúcnosti.”

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Máme sa tešiť alebo báť, ak sa ukáže, že nás čaká dlhý život v ére nízkych úrokových sadzieb?
Ivan Mikloš, ekonóm, bývalý minister financií:
Skôr by sme sa mali báť. Expanzívna menová politika, ktorá bola správnym a potrebným nástrojom v druhej polovici roka 2008 a v roku 2009, funguje už viac ako desať rokov a zdá sa, že politici a centrálni bankári sa na ňu chcú spoliehať aj v budúcnosti.

Takáto politika je z dlhodobého hľadiska neudržateľná, pričom mnohé jej priame aj nepriame negatívne dôsledky a náklady vidíme už dnes. Za veľmi presnú považujem analógiu s chorobou a spôsobom liečenia.

Ak namiesto odstránenia príčiny choroby len utlmujeme bolesť analgetikami, tak síce zmierňujeme utrpenie pacienta, ale v konečnom dôsledku odkladaním potrebnej terapie zhoršujeme jeho skutočný zdravotný stav a najmä perspektívu úspešného vyliečenia. Analgetík pritom potrebujeme stále viac a viac a ich účinnosť postupne klesá.

Vidím tu analógiu s ekologickou a sociálnou (politickou) udržateľnosťou doterajšieho modelu ekonomického rastu. Bez rastu sa nezaobídeme, rast však nie je možný bez dôvery. Dôvera vo vyliečenie choroby analgetikami klesá, narastá pesimizmus a nedôvera, dostatočne nerastú investície do reálnej ekonomiky a do predmetov dlhodobej spotreby, nerastú tým dostatočne ani pracovné miesta a mzdy.

Jediné, čo vďaka pumpovaniu lacných peňazí do ekonomiky rýchlo rastie, sú ceny aktív, najmä akcií a nehnuteľností. Tie však vlastnia najmä bohatší a starší. V dôsledku toho narastá príjmová nerovnosť, medzigeneračné napätie, nespokojnosť ľudí a nedôvera v budúcnosť. To má potom súvislosť s nárastom politickej podpory protisystémových politikov a strán.

Zaujímavé je, že v pozadí ekonomickej (finančnej) a ekologickej neudržateľnosti nie je často a čoraz viac kritizovaný „neregulovaný trh“, ale štátom vytvorené alebo tolerované deformácie v cenách. Ceny fosílnych energií sú príliš nízke a nezohľadňujú všetky náklady spojené s udržateľnosťou životného prostredia (negatívne externality) a cena peňazí, ktoré sú v trhovej ekonomike najdôležitejším „tovarom“, nie sú určované trhom, ale manipulované štátom, ktorého sú centrálne banky agentom.

Prečítajte si všetky odpovede ekonómov v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Guvernér NBS Peter Kažimír radí nebáť sa éry nízkych úrokov: „Strach je zlý radca a ešte horší pán. Zabíja myseľ. Nebál by som sa.“ Nízke sadzby podľa neho ostanú, kým sa ceny nezačnú hýbať smerom k dvojpercentnej inflácii.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Máme sa tešiť, alebo báť, ak sa ukáže, že nás čaká dlhý život v ére nízkych úrokových sadzieb?

Peter Kažimír, guvernér NBS, bývalý minister financií:

Strach je zlý radca a ešte horší pán. Zabíja myseľ. Nebál by som sa.

To, ako dlho ostanú sadzby takto nízko alebo ešte nižšie, záleží od toho, ako sa budú hýbať ceny na úrovni celej eurozóny. Kým neuvidíme ich stabilizovaný rast smerom k nášmu cieľu (blízko, ale o niečo nižšie než 2 percentá), ostane nastavenie menovej politiky v tzv. podpornom móde.

Naše najaktuálnejšie analýzy nám vzhľadom na pretrvávajúce riziká a neistotu indikujú, že k zmene nastavenia tak skoro nedôjde a sadzby ostanú skutočne nízko dlhý čas.

Zároveň ale prostredie nízkych úrokových sadzieb otvára priestor investovať do budúceho rastu. Súčasné nastavenie menovej politiky ECB praje a nahráva modernizácii a inovácii európskej ekonomiky.

Je na vládach, aby sa toho zhostili, a na bankách, aby využili prístup k lacným peniazom a pomohli podnikateľom investovať do rozvoja, inovácií. Tie pomôžu vytvoriť nové pracovné miesta a posilnia konkurencieschopnosť.

Áno, ľuďom sporiacim si peniaze v banke aktuálna situácia nepraje a nevyhovuje.

Otvára to ale možnosť pre banky a klientov zamyslieť sa nad novými modernými investičnými možnosťami. Dopracovať sa k novým produktom, ktoré umožnia bežným klientom zhodnocovať svoje úspory aj inak ako napríklad len cez termínované vklady.

Prečítajte si všetky odpovede ekonómov v Paneli expertov Denníka E.

Zdieľať

Neefektivita v zdravotníctve je pol miliardy, teda desatina verejných výdavkov na zdravotníctvo, hovorí riaditeľ Útvaru hodnoty za peniaze Kišš. „Lepšia organizácia ambulantnej starostlivosti môže priniesť ďalších 200 miliónov eur ročne.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Aký cieľ by sme si ako spoločnosť mali určiť pre slovenské zdravotníctvo, na aký horizont by sme si mali určiť tento cieľ a aké kľúčové kroky pre to treba urobiť? 

Štefan Kišš, riaditeľ Útvaru hodnoty za peniaze:

Vláda si dala na podnet revízie výdavkov na zdravotníctvo za cieľ dobehnúť V3 v odvrátiteľnej úmrtnosti do roku 2025. Ak to máme spraviť a nevyrobiť ďalšie dlhy, potrebujeme výrazne osekať neefektivitu. 
Výdavky na zdravotníctvo narástli za posledných 10 rokov o vyše 40 %, podobne ako celá ekonomika. Výsledky však výrazne zaostávajú za porovnateľnými krajinami. Na Slovensku pripadá ročne na 100-tisíc obyvateľov až 168 úmrtí, ktorým bolo možné predísť včasnou a efektívnou zdravotnou starostlivosťou. V ostatných krajinách V4 je takýchto úmrtí ročne 145 na 100-tisíc obyvateľov. Podobne zaostáva aj očakávaná dĺžka života a iné výsledkové ukazovatele.
Zoznam, čo je potrebné robiť, je dlhý. Všetky opatrenia a podrobné argumenty sme zosumarizovali v revízii výdavkov na zdravotníctvo, ktorú zverejníme tento týždeň. Neefektívna polmiliarda, čo je desatina verejných výdavkov na zdravotníctvo, sa skrýva najmä tu:

  • lieková politika za 200 mil. eur,
  • zlé procesy a rozdelenie zodpovednosti personálu. Lepšia organizácia ambulantnej starostlivosti môže priniesť ďalších 200 mil. eur ročne.
  • Nadmerné využívanie aj ceny laboratórnej a zobrazovacej diagnostiky
  • a neefektívna Všeobecná zdravotná poisťovňa.

Z tej polmiliardy sa dá realisticky doručiť 150 mil. eur už v roku 2020. Ušetrené peniaze môžeme lepšie investovať – na všeobecných lekárov, prevenciu, mentálne zdravie a investície do nemocníc.
Veľkou výzvou je starnutie populácie a s tým súvisiaca dlhodobá starostlivosť. Tu je kľúčová toľko spomínaná stratifikácia nemocníc.
Pre zlepšenie slovenského zdravotníctva sú nevyhnutné aj systémové reformy, ktoré nemajú priamy finančný vplyv. Za všetky spomeniem štandardné terapeutické postupy, DRG a eHealth.
P. S. Už nikdy nikto nehovorme o percente za poistencov štátu. Táto debata je absurdná. Hovorme o celkových výdavkoch na zdravotníctvo. Všetko sú to verejné peniaze.

Prečítajte si aj ďalšie odpovede ekonómov z Panela expertov Denníka E na otázku, ako zmeniť slovenské zdravotníctvo a aký hlavný cieľ treba sledovať.

Zdieľať

Martin Vlachynský z Inessu by zaviedol zverejňovanie štatistík efektívnosti zazmluvnených poskytovateľov poisťovní. „Pacient, o ktorého dobro údajne politikom ide, by mal v rukách nejaké reálne rozhodovanie.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Aký cieľ by sme si ako spoločnosť mali určiť pre slovenské zdravotníctvo, na aký horizont by sme si mali určiť tento cieľ a aké kľúčové kroky pre to treba urobiť? 

Martin Vlachynský, INESS:

Schopný plánovač je mýtus. Ak systém nie je nastavený na produkovanie čo najvyššej hodnoty s čo najmenej zdrojmi, môžete si naplánovať, čo chcete. Hlavne, ak vaše ciele nový minister o 4 roky (v realite ministerstva zdravotníctva väčšinou už o 2) zahodí a spraví si vlastné. Ale nech, niekde treba začať. Nejaké ciele sú lepšie ako žiadne.

Ukazovateľ odvrátiteľná úmrtnosť nie je aktuálny slovenský vynález, no je pekné, že po toľkých rokoch sa zjavil aspoň jeden indikátor, podľa ktorého chce ministerstvo zdravotníctva merať efektívnosť tých zhruba 5 miliárd, ktoré sa každoročne vynaložia na zdravotníctvo. Na reálne manažérske účely je však tento ukazovateľ ťažko použiteľný, je príliš všeobsažný. Chýbajúce indikátory, respektíve ich biedna kvalita (viď slávne vykazovanie nozokomiálnych nákaz, o ktorom všetci hovoria, že sú to vymyslené čísla, ale nič sa s tým nedeje) sú jednou z veľkých, ale relatívne lacno zaplátateľných dier v slovenskom zdravotníctve.

Hovorme o konkrétnych veciach, ako je miera 5-ročného prežívania s tou alebo onou rakovinou, miera prežitia s akútnym infarktom myokardu, miera invalidity po prekonaní mozgovej cievnej príhody, miera diabetických nôh atď., atď. Môžeme použiť štatistiky OECD a zopár ďalších, nakoniec, my sme to pred pár mesiacmi urobili v indexe Zdravie za peniaze. Výsledky Slovenska v rámci bohatých štátov (26 európskych členov OECD) neboli lichotivé.

V tabuľke sú výsledky za jednotlivé indikátory.

Zdroj – INESS

Hovoríme o cieľoch, aké však sú dnes u jednotlivých účastníkov systému motivácie na ich dosahovanie? Aké budú sankcie za ich nedosiahnutie a na koho dopadnú?

V systéme neexistuje súťaž o spokojnosť pacienta. Bez nej bude zadefinovanie cieľov trpieť efektom päťročnice – konkrétne parciálne ciele sa budú naháňať (niekde na papieri, niekde snáď reálne), ale v nemeraných oblastiach motivácia zase nebude. Ak mám reumu, je mi úplne jedno, aké úspešné je slovenské zdravotníctvo v liečbe diabetickej nohy.

Jedným z významných strážcov kvality a efektívnosti by mali byť nákupcovia zdravotnej starostlivosti – teda zdravotné poisťovne. Taká bola logika Zajacovej reformy. Po roku 2006 bol ďalší postup tejto reformy zarezaný. Ficove vlády viedli reči, ale v realite ponechali nažive všetky Zajacove zákony, a tým aj základné nastavenie tohto systému. Slovenské zdravotníctvo sa tak už viac ako dekádu motá v priestore, kde základné piliere systému boli zmrzačené (súťaž poskytovateľov, kompetencie poisťovní, úloha Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, definícia nároku), ale s ničím novým sa neprišlo.

Nebolo by to krásne, keby každý september o nás súťažili poisťovne prehľadom štatistík efektívnosti nimi zazmluvnených poskytovateľov? Konečne pacient, o ktorého dobro údajne všetkým politikom ide, by mal v rukách nejaké reálne rozhodovanie.

Cieľ? Nevymýšľať koleso odznova, len sa zamyslieť, prečo sa to súčasné netočí.

Prečítajte si aj ďalšie odpovede ekonómov z Panela expertov Denníka E na otázku, ako zmeniť slovenské zdravotníctvo a aký hlavný cieľ treba sledovať.

Zdieľať

Podľa Petra Visolajského je zdravotníctvo v stave, že v najbližších 2 – 3 rokoch musí byť cieľom iba zabrániť kolapsu. „S plnou vážnosťou hovorím, že sme v situácii ako lekár pri umierajúcom pacientovi,“ tvrdí šéf lekárskych odborov. 

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Aký cieľ by sme si ako spoločnosť mali určiť pre slovenské zdravotníctvo, na aký horizont by sme si mali určiť tento cieľ a aké kľúčové kroky pre to treba urobiť? 

Peter Visolajský, šéf Lekárskeho odborového združenia:

Obávam sa, že zdravotníctvo je dnes v stave, že v najbližších 2 – 3 rokoch musí byť cieľ pomerne prostý – zabrániť jeho kolapsu. S plnou vážnosťou hovorím, že sme v situácii ako lekár pri umierajúcom pacientovi. Ak nespravíme rozhodujúce kroky v krátkom čase, pacient nám umrie. Nemá veľký zmysel v takej situácii premýšľať, či bude mať pacient o päť rokov uspokojivý tlak krvi, ideálnu hmotnosť alebo či nebude trpieť aterosklerózou či cukrovkou.
V takej chvíli si lekár musí určiť priority, aby pacientov život zachránil. Po stabilizácii jeho životných funkcií si môže dať ďalšie plány a priority, v akom stave má byť pacient o rok či dva.
Tie problémy, ktoré musíme v týchto dňoch urgentne vyriešiť, „aby nám pacient nezomrel“, sú:
1. Zabezpečiť počet zdravotných sestier.
2. Zreformovať zdravotné poistenie (ak chceme opravovať dom, najprv treba zabezpečiť jeho základy; choroba sa má liečiť kauzálne a choroba nášho zdravotníctva vyplýva práve z nefunkčnosti zdravotných poisťovní).
3. Stabilizovať skúsených lekárov na Slovensku (bez nich je zdravotníctvo zúfalo neefektívne a bez nich tu neudržíme ani začínajúcich lekárov, ktorí si hľadajú prácu hlavne podľa učiteľov).
4. Sfunkčniť obvodné ambulancie a zabezpečiť ich novými lekármi.
5. Plne zabezpečiť centrá, od ktorých sa odvíja zdravotníctvo aj na periférii – Nemocnica Rázsochy v Bratislave, nemocnice v Banskej Bystrici a Košiciach.
Čo sa týka odvrátiteľnej úmrtnosti, pokladám to za dobrý parameter. Je pomerne objektívne hodnotiteľný a aj pre laickú verejnosť pochopiteľný, čo je dôležitý predpoklad na verejný tlak na zlepšovanie.
Jeho (malou) nevýhodou je pomerne dlhší čas medzi zmenami v zdravotníctve k zmenám jeho hodnôt, ďalej, že časť faktorov, ktoré ho ovplyvňujú, je aj mimo zdravotníctva (životospráva a sociálna úroveň obyvateľstva). Správne hodnotenie tohto parametra však predpokladá, že príčina úmrtia sa u pacienta stanoví správne, čo je na Slovensku tiež problém, keďže sme v stave, kde obhliadky mŕtvych robí často aj očný lekár.
Ak však chceme z tohto parametra robiť nejaké závery, musíme sa pozrieť na štruktúru. Tá napríklad poukazuje na zlyhávanie viac primárnej – ambulantnej zdravotnej starostlivosti ako tej nemocničnej, čo odporuje všeobecne rozšírenej predstave. Na zlyhávanie ambulantnej starostlivosti nás opakovane upozorňuje aj OECD (môžem doložiť).

Slovensko má vysokú hodnotu odvrátiteľných úmrtí, vynikáme vo výskyte rakovín (karcinóm hrubého čreva, prsníka a krčka maternice – v ich výskyte zaberáme popredné priečky v Európe), srdcovo-cievnych ochorení a infekčných ochorení (hlavne zápal pľúc – v roku 2016 u nás spôsobilo najviac úmrtí v EÚ po Portugalsku).
Viac o štruktúre odvrátiteľných úmrtí píšem tu a grafy aj prehľady sú tu a tu.

Prečítajte si aj ďalšie odpovede ekonómov z Panela expertov Denníka E na otázku, ako zmeniť slovenské zdravotníctvo a aký hlavný cieľ treba sledovať.

Zdieľať

Renáta Bláhová: Najviac deformácií v zdravotníctve je spôsobených dominanciou jednej finančnej skupiny, ktorá sektor ovláda vertikálne aj horizontálne, má nad ním finančnú aj personálnu kontrolu. Daňová poradkyňa odpovedá v našom Paneli expertov.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Aký cieľ by sme si ako spoločnosť mali určiť pre slovenské zdravotníctvo, na aký horizont by sme si mali určiť tento cieľ a aké kľúčové kroky pre to treba urobiť? 

Renáta Bláhová, daňová poradkyňa BMB Partners a prezidentka The International Fiscal Association na Slovensku:

Kľúčovým cieľom by malo byť zlepšenie kvality služieb.

Veľká časť personálu v zdravotníctve je však demotivovaná, mladí odchádzajú do zahraničia, skúsených a kvalifikovaných starších lekárov bude problém nahradiť. Treba začať s úpravou systému, odmeňovať lekárov aj zdravotné sestry podľa ich zásluh, to, či sú dobrí, má vyhodnocovať aj pacient.

Zdravie občanov je najvyšší verejný záujem. Peňazí je, navyše, v zdravotníctve dosť, ukrajuje si z nich, bohužiaľ, aj rôznymi neférovými praktikami v rozpore s verejným záujmom súkromný sektor. Najviac deformácií je spôsobených dominanciou jednej finančnej skupiny, ktorá sektor ovláda vertikálne aj horizontálne, má nad ním finančnú aj personálnu kontrolu a ignoruje verejný záujem.

V ochrane verejného záujmu v zdravotníctve štát po vstupe do EÚ jednoducho zlyhal. Najkrikľavejším prípadom je podľa môjho názoru v rozpore s legislatívou i zdravým rozumom odliatych 400 miliónov eur zo zdravotnej poisťovne Dôvera cez cyperskú schránku až do rúk súkromných akcionárov, pričom významnú časť z nich si vysoko pravdepodobne rozdelili priaznivci Juraja Širokého. Spôsob, akým to akcionári urobili, má účtovnú aj právnu stopu dodnes: ak by kontrolné orgány po spomínanej transakcii ocenili poistný kmeň korektne, museli by ešte aj dnes konštatovať, že je podkapitalizovaná a ide aj po právnej stránke o spoločnosť v kríze (pozri tabuľku nižšie). Napriek tomu, že na to v posledných rokoch upozorňuje aj samotný audítor, zástupcovia štátnych inštitúcií nekonajú. Úver na transakciu dodnes nie je splatený.

Podľa mňa sú kľúčové kroky, ktoré treba urobiť pre ozdravenie konštruktívnej súťaže v zdravotníctve, nasledujúce:

  • obmedziť krížové vlastníctvo a dominanciu jedného súkromného subjektu,
  • v oblasti zdravotného poistenia ponechať súťaž, ale dôsledne a v súlade s európskymi judikátmi regulovať primeraný zisk a vykonávať efektívnu kontrolu,
  • zmeniť kontrolný orgán pre dohľad nad zdravotnými poisťovňami (ÚDZS). Presun na NBS sa javí ako rozumný krok.

Teší ma, že nevyhnutnosť obdobných krokov presadzujú aj niektoré opozičné strany.

* Vysvetlivky k jednotlivým položkám nájdete tu.
** 37 mil. eur je približné nezávislé ocenenie poistného kmeňa na základe verejnosti známej strednej hodnoty (75 eur krát 495-tis.) Prečítajte si aj ďalšie odpovede ekonómov z Panela expertov Denníka E na otázku, ako zmeniť slovenské zdravotníctvo a aký hlavný cieľ treba sledovať.
Zdieľať

V zdravotníctve by sa nemali vkladať nádeje do súkromného sektora, tvrdí ekonóm Libor Melioris. „Je to delikátna oblasť ‚hospodárskej výroby‘. ‚Spotrebiteľ‘ nevie, čo ‚kupuje‘. Je ľahké ho oklamať a po smrti sa už ‚nákup‘ nedá reklamovať.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Aký cieľ by sme si ako spoločnosť mali určiť pre slovenské zdravotníctvo, na aký horizont by sme si mali určiť tento cieľ a aké kľúčové kroky pre to treba urobiť? 

Libor Melioris, ekonóm:

Cieľom je vždy dobehnúť. V našom prípade Rakúsko. Znamená to presvedčiť našich občanov, aby na rovnaké choroby nezomierali vo väčšej miere než Rakúšania. Naši pacienti so závažnými chorobami musia žiť rovnako dlho ako naši susedia. Podarí sa nám to len vtedy, keď budeme mať poriadne nemocnice a fungujúce ambulancie.

Poriadne nemocnice sú nové, vybavené modernými prístrojmi, nemajú prísne hierarchickú štruktúru. Pracujú v nich ľudia, ktorí pravidelne stážujú v zahraničí. V takejto nemocnici vedia z akejkoľvek kôpky svalov a kostí opäť vytvoriť človeka. Musíme ich postaviť v Bratislave, Martine, Košiciach a Banskej Bystrici. Ostatné nemocnice vykonávajú menej zložité a život neohrozujúce zákroky, ktoré zvládne aj frontový medik. Táto časť je jednoduchá. Potrebujeme na ňu len peniaze. Dá sa to stihnúť za jedno volebné obdobie.

Do fungujúcej ambulancie sa dovoláte a zadarmo objednáte. Oni vás v rozumnom termíne poctivo vyšetria. Ak to dopadne zle, tak nie vy, ale oni sa o vás ďalej starajú. Posúvajú vás na ďalšie vyšetrenia, a keď je úplne najhoršie, tak do jednej z tých štyroch nemocníc. Toto už je zložitejší problém a vyžaduje kombináciu cukru a biča (na pacientov aj na doktorov).

Do čoho nevkladať nádeje:

Do súkromného sektora. Zdravotníctvo je neuveriteľne delikátna oblasť „hospodárskej výroby“. „Spotrebiteľ“ nevie, čo „kupuje“. Je ľahké ho oklamať a po smrti sa už „nákup“ nedá reklamovať.

Aby súkromná iniciatíva v zdravotníctve fungovala, musí priemerný občan ovládať štatistiku na bakalárskej úrovni a byť pod dohľadom skúseného regulátora. Nič z toho na Slovensku nemáme a dlho mať nebudeme. Skúsenosti z rozvinutého sveta navyše ukazujú, že socialistické zdravotníctvo je lacnejšie, výkonnejšie a spravodlivejšie než zdravotníctvo so silným vplyvom súkromného sektora. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v najlepšom z možných svetov by na Slovensku bola jedna zdravotná poisťovňa.

Zdroj – OECD Healthcare in Glance
Zdroj – OECD Healthcare in Glance

Prečítajte si aj ďalšie odpovede ekonómov z Panelu expertov Denníka E na otázku, ako zmeniť slovenské zdravotníctvo a aký hlavný cieľ treba sledovať.

Zdieľať

Reformy v zdravotníctve sú objektívne politicky najťažšie, hovorí Ivan Mikloš. „Slovenské zdravotníctvo, riadené od roku 2006 s krátkou prestávkou nominantmi strany Smer, je ukážkou toho, ako sa to robiť nemá a nesmie,“ hovorí.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Aký cieľ by sme si ako spoločnosť mali určiť pre slovenské zdravotníctvo, na aký horizont by sme si mali určiť tento cieľ a aké kľúčové kroky pre to treba urobiť? 

Ivan Mikloš, bývalý minister financií:

Nie som expert na zdravotníctvo, takže ponúknem skôr rámcové princípy a hodnotenia. Zdravotníctvo je popri školstve oblasťou, v ktorej sa najviditeľnejšie prejavuje nekompetentnosť, nezodpovednosť a hrabivosť vlád Smeru a jej partnerov. Na rozdiel od školstva síce vlády Smeru nalievajú do zdravotníctva veľa peňazí, tomu však vôbec nezodpovedajú výsledky, práve naopak. Podľa údajov Eurostatu sme v roku 2017 dávali do zdravotníctva 17,7 % všetkých verejných výdavkov, čo nás radilo na piate miesto v EÚ 28 (po Írsku, Česku, Veľkej Británii a Holandsku). Čo sa týka výsledku, ten je jeden z najhorších, v niektorých ukazovateľoch dokonca najhorší z celej EÚ 28.

Za dôležitý údaj treba napríklad považovať nielen odvrátiteľnú úmrtnosť, ale napríklad aj strednú dĺžku zdravého života alebo očakávaný počet rokov zdravého života vo veku 65 rokov. V oboch týchto ukazovateľoch patríme v EÚ 28 na úplný chvost. V strednej dĺžke zdravého života sme na predposlednom mieste po Lotyšsku a v počte očakávaných rokov zdravého života po veku 65 rokov dokonca na poslednom mieste v EÚ, a to ako pri mužoch, tak aj pri ženách.

Hlavným dôvodom dnešného zúfalého stavu zdravotníctva je absencia potrebných reforiem za posledných viac ako 13 rokov a veľká úroveň plytvania a korupcie v tomto rezorte. Najlepším príkladom neschopnosti, nekompetentnosti a doslova perverzných preferencií vládnych strán (najmä Smeru a SNS) je najnovšie ich prístup k čiastkovej, ale potrebnej reforme tzv. stratifikácie nemocníc ministerky Kalavskej.

Reformy v zdravotníctve sú objektívne politicky najťažšie. Dopyt je takmer neobmedzený (daný túžbou ľudí žiť zdravo a dlho a tiež čoraz lepšími, ale aj drahšími technológiami a možnosťami zdravý a aktívny život predlžovať) a finančné možnosti sú a vždy budú obmedzené. Práve preto je o to dôležitejšie nastaviť systém fungovania a financovania tak, aby sa obmedzené zdroje využili čo najefektívnejšie a najspravodlivejšie. Slovenské zdravotníctvo, riadené od roku 2006 s krátkou prestávkou nominantmi strany Smer, je ukážkou toho, ako sa to robiť nemá a nesmie.

Prečítajte si aj ďalšie odpovede ekonómov z Panelu expertov Denníka E na otázku, ako zmeniť slovenské zdravotníctvo a aký hlavný cieľ treba sledovať.

Zdieľať

Slovensko má jeden z najnižších podielov všeobecných lekárov v EÚ. „Len 9 % medikov sa rozhoduje špecializovať na všeobecné lekárstvo,“ hovorí Lívia Vašáková, vedúca sekcie ekonomických analýz Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku. 

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Aký cieľ by sme si ako spoločnosť mali určiť pre slovenské zdravotníctvo, na aký horizont by sme si mali určiť tento cieľ a aké kľúčové kroky pre to treba urobiť? 

Lívia Vašáková, vedúca sekcie ekonomických analýz Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku:

Slovenské zdravotníctvo netrpí takou finančnou podvýživou ako napríklad školstvo. Cieľom pre slovenské zdravotníctvo by mohlo byť dosahovať aspoň také výsledky ako iné krajiny s porovnateľným HDP na hlavu. To znamená zvýšiť efektívnosť využitia zdrojov a stabilizovať stav zdravotného personálu. Jednou z výziev je totiž rastúci nedostatok zdravotníckych pracovníkov.

Počet zdravotných sestier na obyvateľa je nižší než priemer EÚ (5,7 oproti 8,4 na 1000 obyvateľov, 2016) a v posledných rokoch došlo k jeho prudkému poklesu preto, že čoraz viac zdravotných sestier opúšťa krajinu a hľadá si prácu v zahraničí.

Hoci počet lekárov na Slovensku kopíruje priemer EÚ, problematický je nábor lekárov do určitých regiónov. Nedostatok všeobecných lekárov a nadmerný počet zbytočných hospitalizácií naznačujú, že treba posilniť primárnu starostlivosť.

Slovensko má jeden z najnižších podielov všeobecných lekárov v EÚ. Len 9 % medikov sa rozhoduje špecializovať na všeobecné lekárstvo. Nedostatok všeobecných lekárov môže viesť k nadpriemerne vysokým sadzbám za zbytočné hospitalizácie, čo má negatívny vplyv na efektivitu a kvalitu starostlivosti.

Prečítajte si aj ďalšie odpovede ekonómov z Panela expertov Denníka E na otázku, ako zmeniť slovenské zdravotníctvo a aký hlavný cieľ treba sledovať.

Zdieľať

Minister financií má v prvom rade zachrániť tento rok a nevyhovárať sa, hovorí bývalý viceguvernér NBS Ján Tóth. „Slovensko zažíva druhý najlepší rok za posledných 10 rokov (..) Preto sa nedá vyhovárať a akceptovať to, že v tomto roku nemáme vyrovnaný rozpočet.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky: Čo by mala byť priorita slovenského rozpočtu na budúci rok, na ktorej by mal minister financií trvať za každú cenu?

Ján Tóth, ekonóm, bývalý viceguvernér NBS:

Minister financií má v prvom rade zachrániť tento rok. Podľa prognózy NBS Slovensko v tomto roku zažíva druhý najlepší rok za posledných 10 rokov. Nová daňová prognóza naznačila takmer nezmenené príjmy pre tento rok, napriek spomaleniu rastu. Preto sa nedá vyhovárať a akceptovať to, že v tomto roku nemáme vyrovnaný rozpočet.

Z pohľadu modernej hospodárskej politiky je totiž kľúčové využiť tento rok na tvorenie rezerv pre horšie časy. Preto by malo ministerstvo, aj podľa odporúčania Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, spustiť okamžitý korekčný mechanizmus už v tomto mesiaci, aby šetrilo naše spoločné verejné financie v čase, kedy sa ekonomika stále prehrieva. Preto sa domnievam, že o to prísnejšie treba posudzovať výsledok hospodárenia za tento rok. Súčasný vývoj sa nedá zatiaľ označiť inak, ako zlyhávanie rozpočtovej zodpovednosti.

Ako sme videli v tomto roku, papier, na ktorom je napísaný rozpočet, bohužiaľ znesie veľmi veľa. Preto sú oveľa dôležitejšie reálne výsledky v tomto roku, ako papierové prísľuby pre budúci rok. Metodické chyby v zaznamenávaní výdavkov a klamlivo nafúknuté nedaňové príjmy sa nesmú opakovať, pokiaľ nechceme stratiť ako krajina kredit serióznosti. Napriek tomu aj v budúcom roku by mala byť snaha dosiahnuť vyrovnaný rozpočet, pokiaľ sa ekonomika nezhorší viac, ako to predpokladajú súčasné prognózy.

Zatiaľ sa zdá, že hospodárska politika reaguje na objektívny výpadok príjmov vo výške vyše 400 mil. eur tým, že novej vláde ešte viac zníži príjmy o dodatočných 300 mil. eur. Ak má NBS pravdu a aj v budúcom roku bude ekonomika pracovať stále nad potenciálom, toto nie je zodpovedná hospodárska politika. A o to viac sa znižuje fiskálny priestor pre novú vládu, aby mohla uskutočňovať svoje priority.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Ivan Mikloš radí Ladislavovi Kamenickému, ako napísať rozpočet na budúci rok: „Mal by svojim kolegom povedať –  vážení súdruhovia, keďže sme v dobrých časoch rozhadzovali a nevytvorili si vankúš na horšie časy (ktoré evidentne prichádzajú) a ani vankúš na populárne predvolebné balíčky, musíme konečne byť zodpovední a prijať potrebné opatrenia.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky: Čo by mala byť priorita slovenského rozpočtu na budúci rok, na ktorej by mal minister financií trvať za každú cenu?

Ivan Mikloš, ekonóm, bývalý minister financií 

Je to síce sci-fi, ale minister financií by mal trvať na tom, aby sa napriek predvolebnému obdobiu neprijímali populistické opatrenia, ktoré už aj tak zložitú situáciu so schvaľovaním rozpočtu ešte viac komplikujú. Mal by svojim kolegom povedať –  vážení súdruhovia, keďže sme v dobrých časoch rozhadzovali a nevytvorili si vankúš na horšie časy (ktoré evidentne prichádzajú) a ani vankúš na populárne predvolebné balíčky, musíme konečne byť zodpovední a prijať potrebné opatrenia.

Takže musíme znížiť výdavky v tých oblastiach, kde aj podľa medzinárodných porovnaní dávame priveľa (štátna správa a vnútorná bezpečnosť), nebudeme verejne obstarávať bez skutočnej súťaže za dvojnásobne vyššie ceny ako v okolitých krajinách, nenakúpime obrnené transportéry a radšej nebudeme teraz vôbec znižovať dane, keďže to navyše robíme spôsobom, ktorý deformuje celý daňový systém a vytvára podmienky na zvýšenie špekulácií a daňových únikov.

P.S. Vzhľadom na to, že do terajšej zložitej fiškálnej situácie nás priviedla politika posledných dvoch vlád Smeru od roku 2012, som celkom zvedavý, čo odporučí v tomto paneli expertov ministrovi financií Peter Kažimír, dlhoročný predchodca ministra Kamenického na ministerstve financií a rovnako dlhoročný podpredseda Smeru.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E (vrátane Petra Kažimíra).

Zdieľať

Rada ministrovi financií: Zvýšte dane, píše ekonóm Libor Melioris v Paneli expertov. „Konkrétne zvýšiť DPH, dane z bytov, domov, áut, uhlia, dreva, plynu a elektriny. V budúcnosti to aj tak budeme musieť urobiť, len z iných dôvodov.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky: Čo by mala byť priorita slovenského rozpočtu na budúci rok, na ktorej by mal minister financií trvať za každú cenu?

Libor Melioris, ekonóm, prezidentská kancelária:

Krátka odpoveď: Poradil by som mu zvýšiť dane. Konkrétne zvýšiť DPH, dane z bytov, domov, áut, uhlia, dreva, plynu a elektriny. V budúcnosti to aj tak budeme musieť urobiť, len z iných dôvodov.

Dlhá odpoveď: „Ty neexistuješ,“ povedal O´Brien v roku 1984 Winstonovi Smithovi. Winston sa bránil, ale nakoniec uznal, že neexistuje. Aspoň tak o tom píše Orwell. Ty neexistuješ, šialená veta.

Minister financií Kamenický viackrát povedal, že bude ťažké vôbec zostaviť rozpočet, ktorý bez problémov prejde posudkom Európskej komisie. Bruselský rozpočtový diktát hovorí, že v dobrých časoch treba hospodáriť s menšou sekerou, aby sa v zlých mohlo rozdávať. Banálna logika. Cieľom je zabrániť rastu dlhu niekam až do Grécka.

Minister tvrdí, že to dnes nedokáže. Preložené do bežnej ľudskej reči nám chce povedať: „Ja neexistujem.“ Ak by ako minister existoval, tak by pri rastúcej ekonomike, historicky najnižšej nezamestnanosti a silnom raste platov nemohol tvrdiť, že nevie zostaviť rozpočet, za ktorý nedostaneme pokarhanie v Bruseli.

Máme ministra, ktorý neexistuje, budeme si musieť poradiť sami. Kolektív úradníkov zošije rozpočtový patchwork a Únia nad tým nakoniec privrie oči. Dalo by sa takto fungovať dlhodobo?

Nie, nedalo, lebo skryté rezervy sa minuli. Slovensko už takmer vyčerpalo svoju bezpečnostnú a demografickú dividendu. Rozpad Sovietskeho zväzu umožnil európskym štátom presmerovať peniaze z obrany do iných sektorov. Veľa mladých ľudí v pomere ku starým uľahčovalo financovanie nášho sociálneho systému. Tieto časy sú preč.

Pre vlastnú bezpečnosť potrebujeme znovu vybudovať armádu, pre prežitie musíme investovať do modernizácie energetiky a priemyslu, pre budúcnosť potrebujeme zvyšovať platy učiteľov, pre sociálnu súdržnosť musíme opraviť nemocnice a vybudovať starobince. Budeme musieť liečiť a starať sa o omnoho viac ľudí než dnes.

Bez vyšších daní to nepôjde. Neexistujúci minister preto musí zvýšiť dane.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Na základe dosahovaných výsledkov je ministerstvo financií priemerné až podpriemerné, hovorí ekonóm Andrej Svorenčík. Ministerstvu sa totiž podľa neho nedarí v dvoch hlavných úlohách – poriadne vyberať dane a clá a pripravovať kvalitný rozpočet.

 Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky: Čo by mala byť priorita slovenského rozpočtu na budúci rok, na ktorej by mal minister financií trvať za každú cenu?

Andrej Svorenčík, ekonóm a historik na Univerzite v Mannheime, šéf analytických inštitútov na ministerstve pôdohospodárstva a kultúry:

V stredu na krste Denníka E sa opäť raz spomínalo, že ministerstvo financií je jedno z najkvalitnejších slovenských ministerstiev. Možno aj to najkvalitnejšie.

Ak sa pozrieme napríklad na analytické kapacity — Inštitút finančnej politiky a Útvar hodnoty za peniaze — a ich prácu, tak nebudeme ďaleko od pravdy.

Hodnotiť však akékoľvek ministerstvo by sme nemali len na základe kvality ľudského kapitálu, ale hlavne na základe dosahovaných výsledkov. Tu je ministerstvo financií pri všetkej úcte k jej zamestnancom priemerné až podpriemerné.

Veľmi zjednodušene má ministerstvo financií a jeho organizácie dve kľúčové úlohy. Poriadne vyberať dane a clá (príjmová strana) a pripravovať kvalitný rozpočet (výdavková strana). Ich balancovaním sa má starať o zdravie a udržateľnosť verejných financií Slovenska.

S oboma úlohami má ministerstvo značné problémy. Na strane príjmov má Slovensko napriek pokroku jednu z najhorších daňových medzier na dani z pridanej hodnoty. Podľa predbežného odhadu IFP z mája 2019 dosiahla daňová medzera na DPH v roku 2018 hodnotu 26,9 % z potenciálnej DPH v SR. V štátnych príjmoch tak chýba približne 2,3 mld. eur (2,6 % HDP). Zníženie tejto medzery na jej priemernú úroveň v EÚ by znamenalo dodatočné príjmy vo výške viac ako jednej miliardu eur. Keby finančná správa pracovala efektívnejšie, nemal by teraz minister financií toľko starostí s deficitom a zhoršujúcou sa ekonomickou situáciou.

Odhad daňových príjmov rozpočtu verejnej správy a makroekonomická prognóza je sofistikovaný a primárne apolitický proces za účasti externých expertov. To sa však nedá povedať o odhadoch nedaňových príjmov a výdavkov, ktoré sú v gescii Sekcie rozpočtovej politiky a nie napríklad IFP. Prepojenie výsledkov revízií výdavkov jednotlivých rezortov na rozpočtový proces je tiež ešte v plienkach.

Čo s tým? Návrh rozpočtového plánu SR na rok 2020, tak sa oficiálne volá materiál k budúcoročnému rozpočtu, ktorý potrebuje minister financií predložiť na vládu do polovice októbra, potrebuje nevyhnutne jednu prioritu.

Samotné ministerstvo financií spolu s jeho organizáciami akými sú finančná správa a Agentúra pre riadenie dlhu a likvidity potrebuje prejsť revíziou výdavkov s cieľom dosahovania lepších výsledkov.

Takúto revíziu by nemalo vykonať ÚHP samo. Bol by to príliš veľký konflikt záujmov. Úlohu by mohla napríklad koordinovať Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Má na to dostatočný odborný kredit. A v Bruseli možno budú menej protestovať, keď sa im pošle nie ten najkrajší návrh rozpočtu.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Rada ministrovi financií: ministerstvám, ktoré neplnia opatrenia dohodnuté z analýz Hodnoty za peniaze, treba zobrať časť peňazí určených na mzdy. „K obmedzeniu čerpania zdrojov by malo prísť bezodkladne, teda počnúc prvým mesiacom budúceho roka. Alebo ideálne už teraz od októbra,“ píše analytik Ineko Ján Kovalčík.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky: Čo by mala byť priorita slovenského rozpočtu na budúci rok, na ktorej by mal minister financií trvať za každú cenu?

Ján Kovalčík, dopravný analytik, INEKO: 

Mal by trvať na tom, aby rozpočet dôveryhodne vrátil hospodárenie vlády k plneniu pravidla o vyrovnanom rozpočte. Nie nafukovaním očakávaných príjmov ani inými trikmi, ale účinným tlakom na efektívnosť výdavkov.

Ako na to?

Konkrétnym riešením by mohlo byť podmienenie čerpania časti výdavkov jednotlivých rezortov plnením opatrení z revízií výdavkov. Ide o užitočné opatrenia, ktoré identifikovali analytici Útvaru hodnoty za peniaze a ktoré boli potvrdené vládou v revíziách výdavkov za tieto rezorty. Kde sa opakovane neplnia, mali by sa dočasne krátiť rozpočtované zdroje na mzdy a tiež nákupy služieb ministerstiev. Prípadne aj ďalších organizácií zodpovedných za neplnenie opatrení na zefektívnenie výdavkov. Chýbajúce zdroje na odmeny by snáď zvýšili tlak na potrebné zmeny.

K obmedzeniu čerpania zdrojov by malo prísť bezodkladne, teda počnúc prvým mesiacom budúceho roka. Alebo ideálne už teraz od októbra. Vylúčené z viazania by mali byť iba výdavky na účely, ktoré boli v revíziách výdavkov identifikované ako nedostatočne financované (napríklad opravy a údržba ciest, platy mladých pedagógov). Naopak, kde sa dá identifikovať, ktoré subjekty sú zodpovedné za doteraz neplnené opatrenia, tam by sa malo dočasne stopnúť najvyššie percento výdavkov.

Prehľad o tom, ako sa jednotlivé opatrenia z revízií výdavkov plnia či neplnia, vláda má. Implementačná jednotka Úradu vlády SR vyhodnocuje ich plnenie na polročnej báze – aktuálny prehľad bude prílohou návrhu zákona o štátnom rozpočte. Je načase, aby minister financií výsledky zohľadnil pri rozdeľovaní zdrojov.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Ak štát dáva bankám limity, koľko môžu komu požičiavať, mal by určite dodržiavať vlastnú dlhovú brzdu, hovorí ekonóm Maroš Ovčarik na otázku, čo by mala byť priorita ministra financií pri tvorbe budúcoročného rozpočtu. 

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky: Čo by mala byť priorita slovenského rozpočtu na budúci rok, na ktorej by mal minister financií trvať za každú cenu?
Maroš Ovčarik, špecialista na osobné financie a investovanie, Partners Investments

Na úvod som presvedčený, že vláda by mala ísť ľuďom príkladom v dôležitých otázkach, akou je napríklad dodržiavanie dlhovej brzdy. Princíp dlhovej brzdy je podobný, ako keď štát stanovil pre domácnosti  úverový strop, aby tak zastavil ich rekordné zadlžovanie.

Zaviedol ukazovateľ DTI, ktorý bankám definuje maximálnu výšku úveru, ktorú môžu poskytnúť rodinám (t. j. osemnásobok ročného čistého príjmu). Inými slovami stanovil im dlhovú brzdu. Ak by tento princíp porušil samotný štát, vyzeralo by to rovnako, ako keď učiteľ zakazuje žiakom fajčiť, pretože je to nezdravé. Akurát, že im to vysvetľuje so zapálenou cigaretou v ústach.

Keďže ide o volebný rok, minister to nebude mať ľahké. Čeliť bude kreativite ministrov aj vládnych politických strán. Mnohé nápady pritom nebudú systémovo riešiť problémy  štátu, ale prvoplánové nálady voličov, prípadne záujmy oligarchov.

Veľkou výzvou preto bude eliminovať návrhy, ako boli napríklad obedy zadarmo pre všetkých bez rozdielu, preteky o výšku minimálnej mzdy či drahé nákupy vojenskej techniky. Ale výzvy sú na to, aby sa zdolávali. Držím palce ministrovi financií, aby bol v tomto boji úspešný.

Keďže v tomto čase už nepredpokladám spúšťanie zásadných, veľmi potrebných reforiem napríklad školstva, zdravotníctva, informatizácie, mojím odporúčaním je vytvoriť aspoň väčší tlak na efektívnejšie fungovanie jednotlivých ministerstiev aj verejnej správy. Hľadanie úspor a rezerv v čase spomaľovania ekonomiky, keď bude dobré každé euro v rozpočte, môže byť ďalšou výzvou.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Priorita rozpočtu? Znížiť dane z práce, radí audítorka Renáta Bláhová. „Ak v krajinách ako Rakúsko a Nemecko odvádzajú zamestnávatelia 20 % z hrubej mzdy na odvodoch, 35 % pre zamestnávateľov na Slovensku demotivuje nielen zahraničných, ale najmä slovenských malých aj stredne veľkých podnikateľov.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky: Čo by mala byť priorita slovenského rozpočtu na budúci rok, na ktorej by mal minister financií trvať za každú cenu?

Renáta Bláhová, daňová poradkyňa BMB Partners a prezidentka The International Fiscal Association na Slovensku 

Najdôležitejšie priority rozpočtu EÚ na rok 2020 sú prírodné zdroje (39 %), kohézia vrátane hospodárskeho rastu (34 %) a zamestnanosť (13 %). Slovensko má tieto priority, pravdaže, morálne podporovať, z pohľadu efektívneho vynaloženia peňazí však treba najmä využívať synergie európskeho rozpočtu. GRAF*

Najdôležitejšie hodnotové priority Slovenska by podľa mňa mali byť právny štát, zdravotníctvo, školstvo a podpora malých a stredných podnikov.

Tomu by sa, pravdaže, mali postupne prispôsobiť aj rozpočtové výdavky, na zdravotníctvo sa pritom už teraz vynakladá takmer 20 %, na vzdelávanie a ekonomiku len asi 10 % z nášho zhruba 37-miliardového rozpočtu.

Je škoda, že v období teraz sa končiacich tučných rokov sa premrhalo veľa príležitostí. Náš štát sa nespráva ako rozumný hospodár, ak dopustí, aby 200 najväčších firiem tvorilo až dve tretiny príjmov z priamych daní tečúcich do slovenského štátneho rozpočtu. Tri kľúčové opatrenia, ktoré by s cieľom dosiahnutia priorít mal podľa mňa minister financií vyžadovať, sú:

  • kvalitnejšia a zásluhovejšia štruktúra výdavkov
  • postupné znižovanie daňovo-odvodového zaťaženia práce a rozumné nové daňové stimuly
  • efektívnejší priebeh daňových kontrol, zohľadňujúci dlhodobé správanie a rating daňovníka

Delenie výdavkov nie je možné ani účelné z roka na rok zásadne meniť, na to je minister financií malý pán. Oveľa dôležitejšie je, aby minister aj celá vláda vyžadovali kvalitnejšiu a zásluhovejšiu štruktúru výdavkov, ktorá bude meniť systém aj správanie ľudí: vyššie platy si určite zaslúžia dobrí učitelia aj lekári.

Teší ma, že takýto cieľ má aj väčšina nedávno zverejnených programov opozičných politických strán. Všetci zároveň vieme, že ak sa tieto rezorty nebudú tunelovať, na zmenu systému, zahŕňajúcu zvyšovanie platov, napriek hroziacemu prepadu daňových príjmov priestor je.

Naopak, podporiť by sa aj za cenu menších príjmov do štátneho rozpočtu malo postupné znižovanie daňovo-odvodového zaťaženia práce, pričom rýchlejšie by mali klesať odvody pre zamestnávateľov, aby sme ako krajina ostali pre európsky pracovný trh konkurencieschopní.

Ak v krajinách ako Rakúsko a Nemecko odvádzajú zamestnávatelia 20 % z hrubej mzdy na odvodoch, je 35 % pre zamestnávateľov na Slovensku neodôvodniteľne vysokých a demotivuje nielen zahraničných, ale najmä slovenských malých aj stredne veľkých podnikateľov.

Rozumnou a nie nákladnou investíciou do podpory inovácií sa javí začiatkom mesiaca zvýšená daňová úľava vo forme superodpočtu na výskum a vývoj od roku 2020, ktorá sa prejaví v rozpočte až v roku 2021, motivačný účinok má pritom už aj dnes. Obdobných úľav by podnikatelia privítali viac, v období tučných rokov neboli žiadnym rozpočtovým rizikom.

Prioritou pri výbere daní a daňových kontrolách by mala byť naďalej oblasť DPH s dvomi veľkými ale:

1. V posledných rokoch pribúda kontrolórov, ktorí sú príliš motivovaní dorubiť daň a pri preverovaní karuselových reťazcov sa zameriavajú na zdravé firmy, ktoré majú nadmerné odpočty. Bez ohľadu na to, aký má firma rating a že z pohľadu štátneho rozpočtu je nerozumné zničiť dlhodobo poctivého platiteľa daní len preto, že „mohol vedieť“, že obchodoval aj so subjektmi, ktoré sa neskôr ukázali ako zapojené do karuselu DPH.

2. Na druhej strane je najvyšší čas, aby FS iniciovala aj kontroly iných daní: okrem kontrol transferových cien veľkých subjektov, ktoré sú časovo náročné, daňová správa nemá kapacity a podnikatelia to vedia.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Audítorka Renáta Bláhová kritizuje nízku úroveň recyklovania: „Je dobré, že na Slovensku utlmujeme ťažbu uhlia, ale je hanba, ako sme na jednej strane dovolili rúbať naše lesy a na druhej sa nikto nezaujímal o to, ako biedne triedime a recyklujeme odpad.“ 

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Renáta Bláhová, daňová poradkyňa BMB Partners a prezidentka The International Fiscal Association na Slovensku: 

Ochrana planéty je veľmi emotívna téma a prináša veľa paradoxov. Slovensko by určite malo v základnej stratégii rešpektovať stratégiu EK, aj keď nie všetky jej opatrenia sú racionálne.

Je dobré, že na Slovensku utlmujeme ťažbu uhlia, ale je hanba, ako sme na jednej strane dovolili rúbať naše lesy a na druhej sa nikto nezaujímal o to, ako biedne triedime a recyklujeme odpad. Tam si naša vláda za posledné desaťročie svoje základné povinnosti voči planéte neplnila. Napriek tomu, že motivovať ľudí recyklovať je určite jednoduchšie aj lacnejšie ako poskytovať im daňové a dotačné stimuly na kúpu elektrických áut.

Na druhej strane si myslím, že veľa aktivít za záchranu planéty je iracionálnych. Smutne zábavný sa mne napríklad javí aj posledný nápad tímu Grety Thunbergovej, ktorej inak veľmi držím palce. Táto sympatická, svetu známa 16-ročná dievčina bola presvedčená, že keď pocestuje do New Yorku plachetnicou, a nie lietadlom, ušetrí emisie CO2 a pôjde dobrým príkladom.

Jej tím však pozabudol na to, že kým lietadlom by cestovala sama, na plavbe dlhej 2500 námorných míľ ju musia sprevádzať dvaja profesionálni skipperi, ktorí sa budú musieť do Európy vrátiť lietadlom. V skutočnosti sa teda emisií na jej cestu spotrebuje dvojnásobok, ako keby Greta letela do Ameriky sama.

Obdobných paradoxov je pri diskusiách o klimatickej politike veľa. Navyše vedecké analýzy prínosu rôznych opatrení často absentujú. Hľadať zlatú strednú cestu bude ťažké, ale treba sa o to neustále pokúšať. Dôležité je, aby ľuďom na našej planéte záležalo.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Zmena klímy by mala byť v prioritách slovenskej hospodárskej politiky až za školstvom a zdravotníctvom, hovorí v šéf Hodnoty za peniaze Štefan Kišš. „Aj na medzinárodnej scéne by sme mali presadzovať najlepšie možné politiky, ale predsa len, školstvo a zdravotníctvo si môžeme opraviť sami.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Štefan Kišš, riaditeľ Útvaru hodnota za peniaze:

Pred odoslaním mojej odpovede som si prečítal príspevky Ľuda Ódora a Martina Haluša. Plne ich podpisujem.

Je veľa opatrení, ktorými môže štát motivovať ľudí k zelenému správaniu. Dizajn aj ich realizácia ale nie je elementárna otázka.

Preto je dobrá správa, že Inštitút environmentálnej politiky na MŽP sa v uplynulých rokoch ukazuje ako kvalitná fungujúca analytická inštitúcia, má za sebou revíziu výdavkov na životné prostredie, tvorbu envirostratégie aj niekoľko špecifických analýz, napríklad analýzu k zálohovaniu plastových fliaš.

Výrazne by som posilnil ich činnosť a pri zadaniach konkrétnych otázok myslel na témy súvisiace s klímou, ako sú energetika, lesy alebo priemyselná politika.

Zároveň by som však zmenu klímy zaradil v poradí priorít slovenskej hospodárskej politiky až za školstvo a zdravotníctvo, práve preto, že v tom nie sme sami.

Aj na medzinárodnej scéne by sme mali presadzovať najlepšie možné politiky, ale predsa len, školstvo a zdravotníctvo si môžeme opraviť sami. V zmene klímy máme len menší hlas, ktorý sa ťažšie presadí pri nezodpovedných hráčoch ako Čína alebo USA.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Jeden z najväčších problémov v reakcii na klimatickú krízu bude „manažovať“ záujmy priemyslu a ich reprezentantov v politických kruhoch, myslí si ekonómka Miriam Letovanec z Implementačnej jednotky úradu vlády. „Priemysel nemusí na všetky opatrenia reagovať vždy s úsmevom, a to nielen na národnej, či európskej, ale aj globálnej úrovni.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Miriama Letovanec, riaditeľka Implementačnej jednotky úradu vlády:
Prvý krát sa o skleníkovom efekte zmienil ešte v roku 1824 francúzsky matematik a fyzik Jean Baptiste Fourier, kedy vo svojej práci pomenoval, že plyny v atmosfére môžu zvyšovať povrchovú teplotu Zeme. Na najvyššej medzinárodnej úrovni na problém klimatických zmien poukázal IPCC (Intergovenmental Panel on Climate Change) v roku 2007. Áno, už pred 12 rokmi.

V tomto momente je potrebné začať konať, nielen na veci poukazovať. Samozrejme môžeme edukovať verejnosť o význame klimatických zmien aj na uliciach, za oveľa dôležitejšie považujem implementáciu jednotlivých opatrení do praxe.

Slovensko má od februára 2019 schválený strategický materiál do roku 2030 s názvom „Zelenšie Slovensko“ – obsahuje jasné opatrenia na boj s klímou, ako aj indikátory, prostredníctvom ktorých je možné sledovať progres.

Dôležité je nezaspať na vavrínoch a nestrácať čas tvorbou nejakých akčných plánov, či vytvorením ďalšieho ministerstva. Úplne postačí keď zainteresované strany budú poznať svoje priority, začnú spolu efektívnejšie komunikovať a každé opatrenie bude mať svojho „pána“, či termín, dokedy má svoje úlohy splniť – prierezový plán implementácie, a to najneskôr do konca tohto roka.

Oveľa náročnejšie však bude „manažovať“ záujmy priemyslu a ich reprezentantov v politických kruhoch. Priemysel nemusí na všetky opatrenia reagovať vždy s úsmevom, a to nielen na národnej, či európskej, ale aj globálnej úrovni.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Ekonóm Melioris z prezidentskej kancelárie o klimariešeniach: „Musíme zaviesť daň z uhlíka aj na dovoze tovarov do EÚ. Inak sa „špinavá“ výroba presťahuje do Užhorodu. „

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Libor Melioris, ekonóm, prezidentská kancelária 

Americká ekonomická elita má v tomto jasno. Dvadsaťsedem laureátov Nobelovej ceny za ekonómiu, štyria bývalí prezidenti amerického FED-u, pätnásť bývalých predsedov zboru ekonomických poradcov a dvaja bývalí ministri financií hovoria: „Globálne otepľovanie predstavuje seriózny problém, ktorý si vyžaduje okamžitú akciu.

Uhlíková daň je efektívny nástroj, ktorý je schopný priniesť požadované zníženie emisií. Uhlíková daň vyšle jasný cenový signál, ktorý pritlačí na trhových aktérov a prinúti ich inovovať a realizovať nízkouhlíkové riešenia.“

Úloha Slovenska je až groteskne banálna. Musíme tlačiť na spoločné európske riešenie vo forme plného sfunkčnenia systému obchodovania s emisnými povolenkami. Iba tak vieme vytvoriť impulzy, ktoré budú penalizovať „špinavú“ výrobu a odmeňovať „zelené“ postupy.

Aby táto aktivita mala význam, musíme zaviesť daň z uhlíka aj na dovoze tovarov do EÚ. Inak sa „špinavá“ výroba presťahuje do Užhorodu. Bude nám dymiť hneď za hranicou a naše domáce úsilie bude mať nulový efekt.

Úlohou Európy je vyladiť systém stojaci na týchto dvoch pilieroch a potom ho vyvážať do sveta. Ďalej nám ostáva už len dúfať, že najväčšia svetová mocnosť prejde mentálnym zmŕtvychvstaním a pochopí naliehavosť situácie.

Končíme optimisticky s citátom Winstona Churchilla: Americans will always do the right thing, only after they have tried everything else.

Link na manifest amerických ekonómov: https://www.econstatement.org/

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Pri zmene ekonomiky na nízkouhlíkovú nezabúdajme na najviac postihnutých, radí ekonómka zastúpenia Európskej Komisie Lívia Vašáková. „Podporné schémy pre „porazených“, napríklad pre baníkov na Hornej Nitre alebo pomoc pre nízkopríjmové skupiny pri zatepľovaní či výmene kotlov môžu znížiť odpor voči zmenám.“

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Lívia Vašáková, vedúca sekcie ekonomických analýz Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku 

Klimatická zmena je asi najväčšou hrozbou súčasnosti. Mimoriadne potrebná je akcia na globálnej úrovni, ale každý štát a jednotlivec môže prispieť.

Čo by mohlo spraviť Slovensko?

  • Správne transponovať už prijatú európsku legislatívu

Na európskej úrovni bol nedávno schválený obrovský balíček legislatívy v oblasti energetiky, ochrany klímy a dopravy, ktorý by mali členské štáty implementovať. Ten obsahuje konkrétne ciele na znižovanie emisií, zvýšenie podielu obnoviteľných zdrojov a zvýšenie energetickej efektívnosti, ako aj opatrenia na zlepšenie regulačného prostredia, podporu inovácií či financovania nízkouhlíkovej ekonomiky. Novozvolená prezidentka Európskej komisie U. von der Leyenová si ochranu klímy dala ako svoju hlavnú prioritu a počas prvých 100 dní chce predložiť Európsky ekologický dohovor,  tzv. Green Deal, kde už avizovala navýšenie ambicióznosti cieľa znižovania emisií zo súčasných 40 % na minimálne 50. Ambicióznosť zo strany EÚ bude narastať.

  • Podporiť väčšinové hlasovanie v Rade ministrov v otázke daní

Táto téma je na Slovensku prezentovaná hlavne cez zosúladenie daňových sadzieb, čo rozhodne nie je na programe dňa. Naopak, medzi aktuálne témy patrí práve cezhraničná daň z uhlíka, ktorá by zaťažila tovary a služby, čo nespĺňajú európske klimatické štandardy, ale aj digitálna daň. Tieto dane pri súčasnom spôsobe hlasovania – jednomyseľne – majú len minimálnu šancu prejsť radou. Práve jasné cenové signály vo forme daní však dokážu výrazne zmeniť správanie spotrebiteľov či firiem. Zaviesť takéto dane na národnej úrovni, ako sa už ukázalo, má oveľa menší efekt a význam.

  • Zmena rétoriky – Slovensko v boji proti klimatickým zmenám môže patriť k lídrom!

Slovensko už teraz dosahuje v oblasti znižovania emisií skleníkových plynov veľmi dobré výsledky. Výrazne prekročilo svoj cieľ na zníženie emisií skleníkových plynov mimo ETS do roku 2020 (namiesto povoleného zvýšenia o 13 % sa emisie znížili o 14 % v porovnaní s rokom 1990); je pravda, že aj v dôsledku transformácie slovenského hospodárstva v 90. rokoch. O toto historické zníženie sa však v ďalšom období Slovensko už nebude môcť oprieť, napriek tomu v nedávno schválenej Envirostratégii Slovensko veľmi výrazne zvyšuje svoj záväzok znížiť emisie skleníkových plynov z -12 % na -20 % v porovnaní s rokom 2005, čím sa približuje k ambícii oveľa bohatších krajín EÚ. Ďalej podiel nízkouhlíkových zdrojov v elektroenergetike je okolo 80 %, čím sa výrazne odlišujeme od ostatných krajín V4, ale napríklad aj Nemecka. Po náhrade uhlia sa naša pozícia ešte zlepší. Slovensko už je a naďalej môže byť v mnohých oblastiach nízkouhlíkovej ekonomiky lídrom a rozhodne by sme nemali preberať rétoriku našich tradičných spojencov z V4, pre ktorých bude znižovanie emisií či dosiahnutie uhlíkovej neutrality oveľa ťažším orieškom.

  • Zabezpečiť predvídateľné a stabilné financovanie nízkouhlíkovej ekonomiky

Transformácia si bude vyžadovať nemalé financie. Transparentný a predvídateľný prístup k financiám uľahčujú firmám plánovanie a spolu so stanovenými cieľmi znižujú politické a regulačné riziko a znižuje finančné náklady. Nedávno schválených 30 % z príjmov z obchodovania s emisiami, ktoré by mali ísť naspäť do sektora, je krokom vpred, ale európska legislatíva hovorí o minimálne 50 % a niektoré štáty dávajú dokonca 100 %. Ďalšie možnosti financovania pre podniky budú k dispozícii z Inovačného a Modernizačného fondu. Spolu s fondmi EÚ by mohli predstavovať až 4,5 mld. eur. Dôležité preto bude správne nastavenie podmienok na využitie týchto prostriedkov a dostatok kvalitných projektov zo strany podnikov.

  • Nezabúdajme na najviac postihnutých

Tak ako pri každej transformácii, aj v prípade nízkouhlíkovej ekonomiky sú/budú víťazi a porazení. Podporné schémy pre „porazených“, napr. pre baníkov na Hornej Nitre alebo pomoc pre nízkopríjmové skupiny pri zatepľovaní či výmene kotlov môžu znížiť odpor voči zmenám a zrýchliť transformáciu. Aj tu sa dajú čerpať európske prostriedky. Celkovo EÚ vyčlenila 25 % z nového rozpočtu práve na nízkouhlíkovú ekonomiku.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Zdieľať

Priorita pre Slovensko by mali byť lesy a jadrová energetika, komentuje klimatickú krízu ekonóm INESS Radovan Ďurana.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Radovan Ďurana, INESS 

V prvom rade si nesmieme nič nahovárať. Vplyv Slovenska na dianie EÚ (náš podiel je 1 %) a klimatickú zmenu je minimálny (náš podiel na emisiách je 0,1 %). Predovšetkým by sa vláda mala vyvarovať priamych dotácií a to sa týka investičných stimulov, ťažby uhlia, ako aj podpory elektromobilov.

Na politiku EK sa nedá spoľahnúť, aj ona podlieha lobistickým tlakom, ale Slovensko sa jej proste nevyhne. Pre malú, stále zaostávajúcu ekonomiku je efektívne a zmysluplné počkať na overené riešenia. Už raz slovenský daňový poplatník, ale aj priemysel doplatili na neefektívnu a unáhlenú podporu solárnych zariadení. Lesy zase doplatili na sfušovanú politiku podpory biomasy.

Najväčší potenciál Slovenska v kontexte klimatickej zmeny je rozvoj lesov, ktoré sú významným faktorom v sťahovaní uhlíka z atmosféry, a politická podpora jadrovej energetiky. Aj tých pár talentov, ktoré svojimi mozgami dokážu prispieť k snahe hľadania efektívnejších technológií, by vláda mohla podporiť.

Treba si priznať, že Slovensko má problémy s investíciami a dotačnými schémami do životného prostredia, pozri zostatok na účte Environmentálneho fondu takmer 0,5 miliardy eur. Je veľké riziko, že masívne rozpúšťanie týchto zdrojov by bolo dnes neefektívne. Najlepší spôsob, ako sa zbaviť starých neefektívnych budov verejnej správy, je jej zoštíhlenie.

Z ekonomického hľadiska by sa EK mala snažiť eliminovať vplyv štátnych autorít, ktoré často nezmyselnými regulačnými požiadavkami predražujú výstavbu jadrových elektrární. Uhlíková daň sa v tomto kontexte javí ako nevyhnutná, zvyšuje atraktivitu výstavby týchto zdrojov.

Nezabúdajme tiež, že dnes už uhlíkovú daň na palivá máme, a vysokú – volá sa daň z minerálnych olejov. Len polovica výnosov sa pritom používa na cesty. Vláda tak už dnes reguluje spotrebu a má zdroje na zvyšovanie energetickej efektívnosti. Len ich využíva iným spôsobom.

Je zaujímavé, že súčasná politika označovaná slovami „hodnota za peniaze“ nachádza širokú podporu, pokiaľ ide o investície štátu do IT, čiastočne do zdravotníctva. Oblasť klímy však získala osobitné postavenie a namiesto hľadania efektívnych riešení sa začínajú presadzovať politiky typu „niečo musíme urobiť za každú cenu“. Tento prístup je z ekonomického pohľadu zvrátený, čo tuší väčšina daňových poplatníkov pri pohľade na slovenské solárne elektrárne. Jednou z úloh vlády by malo byť zachovať chladnú hlavu a nepodliehať emóciám vystrašeného davu.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Predplaťte si informačného asistenta o ekonomike

Kúpiť predplatné

Aktivujte si ranný Ekonomický Newsfilter

Pozrite si ukážkuAktivovať