Zlyháva aj elita, mladým nevie poskytnúť vieru v úspešnú budúcnosť, hovorí ekonóm Kahanec (+ podcast)

20 rokov zodpovednosti a partnerstva na Slovensku.                  J&T BANKA. Expert na investície.

Keby nám Európska komisia pozastavila stovky miliónov eur, zabolelo by to, ale bola by to len menšia časť problému. Signál pre investorov a študentov by bol taký veľký, že by sme o nich prišli – a to by Slovensku uškodilo ešte viac, hovorí profesor ekonómie na Stredoeurópskej univerzite vo Viedni Martin Kahanec.

Dôvodom, prečo sa študenti nechcú veľmi vracať späť na Slovensko, je aj atmosféra v krajine, ktorá je možno niekedy až prehnane negatívna, a potom nevnímame aj to pozitívne, čo sa deje. Strácanie schopnosti rozlišovať vníma aj ako zlyhanie elít.

„Ľudia, ktorí sa možno vidia ako predvoj spoločnosti, úplne rezignovali na úlohu dávať krajine a ľuďom nádej,“ hovorí Kahanec.

V rozhovore tiež vysvetľuje, že na Slovensku máme pomerne veľa ľudí, ktorých príjem je nižší ako dôstojná mzda potrebná na pokrytie základných potrieb. „Možno vás to prekvapí, ale najväčšími fanúšikmi dôstojnej mzdy, ktorú počítame, sú medzinárodné korporácie a veľké podnikateľské subjekty.“

Kahanec v rozhovore ďalej vraví:

• čo si myslí o plánoch vlády zvýšiť minimálnu mzdu v tomto volebnom období na tisíc eur;
• aké pracovné miesta môže ohroziť automatizácia;
• či umelú inteligenciu vníma skôr ako ohrozenie alebo ako príležitosť;
• ako bude vyzerať úspešná ekonomika o 20 až 30 rokov.

Máme na Slovensku dôstojné mzdy?

V priemere sa dá povedať, že áno. Priemerná mzda vypočítaná štatistickým úradom bola vlani 1430 eur. Dôstojná mzda pre typickú domácnosť s dvoma dospelými zarábajúcimi osobami je podľa našich výpočtov z roku 2023 na Slovensku vo výške 839 až 1016 eur. Počítame ju v 163 krajinách sveta a 2600 regiónoch a hovorí, aká mzda je potrebná na to, aby pokryla základné výdavky domácnosti, aby mohla dôstojne žiť. Minimálna mzda však bola vlani na Slovensku len vo výške 700 eur. Máme teda pomerne významnú časť zamestnancov, ktorých mzda nestačí na pokrytie základných potrieb na dôstojný život.

Minimálna mzda je v tomto roku vo výške 750 eur. Premiér Robert Fico chce, aby sa v roku 2027 priblížila k tisíc eurám. Čo na to hovoríte?

V prvom rade by som to nechal na vyjednávaní sociálnych partnerov. Odbory a zamestnávateľské zväzy majú legitimitu a znalosti potrebné na to, aby ju nastavili spravodlivo a udržateľne aj z pohľadu biznisu. Keď zohľadníme očakávanú infláciu aj nárast reálnych miezd, vidíme, že by to znamenalo pomerne významný nárast minimálnej mzdy voči ostatným mzdám.

Európska smernica o adekvátnej minimálnej mzde hovorí, že by mala byť nastavená vo výške 50 percent priemernej mzdy. Minimálna mzda tisíc eur by znamenala, že priemerná mzda by bola dvetisíc eur. Ak teda zámerom pána premiéra je to, že ide zdynamizovať hospodárstvo, pritiahnuť investície, inovácie, talenty, tak aby priemerná mzda v hospodárstve dosiahla v roku 2027 spomínaných dvetisíc eur, nebol by to celkom zlý plán pre Slovensko. Otázka je, či sa taká priemerná mzda dá dosiahnuť takým nastavením súčasných politík, ako ho vidíme.

Čiže na jednej strane je dôstojná mzda vypočítaná pre Slovensko vyššia ako minimálna mzda. Druhá vec je, aby sa zvýšila len na takú úroveň, aby na to podnikatelia vedeli reagovať. Nie je to paradox?

Nie je. Možno vás to prekvapí, ale najväčšími fanúšikmi dôstojnej mzdy, ktorú počítame, sú medzinárodné korporácie a veľké podnikateľské subjekty, ktoré s nami od začiatku spolupracujú. Sú aj takými ambasádormi tohto konceptu, pretože si uvedomujú spoločenskú zodpovednosť, ale aj udržateľnosť ich biznisu a to, že potrebujú priťahovať talent a byť dobrými zamestnávateľmi. Nie je to paradox, len je to v tom, že všetci to vnímame ako proces.

Aj keď sa rozprávam so zástupcami najväčších podnikateľských svetových lídrov, hovoria, že je to o spolupráci, je to o tom, ako sa k tomu približovať, ako to postupne dosiahnuť. Našou úlohou nie je povedať niekomu, robte toto, dajte takú mzdu, ale informovať zamestnávateľov a zamestnancov, odbory, aby videli, aká je dôstojná mzda podľa našich harmonizovaných prepočtov. Potom je to na nich, ako k tomu pristúpia, ale práve od zamestnávateľov vidíme o to vehementný záujem.

Aký je dosah minimálnej mzdy na zamestnávanie na Slovensku? Keď sa zvyšuje, zvyknú podnikatelia na to reagovať tak, že si ešte prísnejšie vyberajú, koho prijmú?

Existujú také obavy. Keď sa ekonómii trhu práce venujete viac a hlavne aj empiricky, že to naozaj skúmate aj na dátach, vidíte, že existujú aj štúdie, ktoré ukážu, že zvýšenie minimálnej mzdy zvyšuje riziko nezamestnanosti niektorých skupín ľudí. Avšak zvýšenie minimálnej mzdy v rozumnej miere má veľmi malé dosahy na zamestnanosť. Podnikatelia sa tomu prispôsobia.

Sú také dve hypotézy: jedna je, že podnikateľ zníži zamestnanosť, pretože zamestnanci sú drahší. Ale druhá je, že prispôsobí technológie, inovuje výrobné procesy tak, aby produktivita práce aj tých nižšie kvalifikovaných ľudí dosahovala parametre, aby bol schopný zaplatiť zvýšenú minimálnu mzdu. V dátach vidíme, že v prevažnej miere je to prispôsobenie sa zvýšenej minimálnej mzdy práve cez zmenu výrobných procesov, viac kapitálu, múdrejšiu technológiu, ktorá potom umožní zvýšenie minimálnej mzdy.

Vo veľkých mestách, kde sú centrá zdieľaných služieb, čiže firmy ako DELL, IBM, AT&T, sa šíri obava z veľkého prepúšťania v súvislosti s rozmachom umelej inteligencie. Firmy tieto správy zatiaľ nepotvrdili, ale koncern IBM vlani ohlásil plán nahradiť umelou inteligenciou až 8-tisíc pracovných pozícií. Sú ohrozené tieto pracovné miesta na Slovensku?

Štúdia OECD z roku 2018 vystrašila Slovensko, lebo podľa nej máme na Slovensku veľmi vysokú mieru nahraditeľnosti novými technológiami, čiže automatizáciou. Zároveň vidíme, že sa na Slovensku blížime k historicky najnižším mieram nezamestnanosti. Nehovorí to o tom, že štúdia bola chybná. Bola veľmi informatívna v tom, ako sa tým trendom rozumie, aké sú, pri ktorých povolaniach môže dochádzať k najväčšej potrebe prispôsobovania sa novým trendom. Ale zároveň vidíme, že trh práce a zamestnávatelia majú pomerne vysokú flexibilitu a dokážu sa prispôsobovať aj novým trendom automatizácie.

To znamená, že automatizácia môže do nejakej miery a v niektorých sektoroch a povolaniach nahrádzať pracovnú silu. Lenže pracovnú silu potrebujeme aj na to, aby dopĺňala umelú inteligenciu, bola komplementárna k novým výrobným procesom, aby ju bola schopná využiť vo výrobe a v produkcii. Trh práce sa ukazuje dostatočne flexibilný na to, že aj keď niektorý sektor hlási, že bude prepúšťať alebo bude pracovnú silu nahradzovať automatizáciou, zase iný sektor rastie. Toto vidíme ako opakujúcu sa históriu. To, na čo si treba dať pozor a odsledovať, je, ako sa zvyšuje alebo znižuje príjmová nerovnosť a ako to vplýva na jednotlivé skupiny ľudí.

Pokiaľ ide o príjmy, na Slovensku nemáme veľkú príjmovú nerovnosť.

Pýtal sa ma na to aj Guardian, aby som im to vysvetlil. Na Slovensku stále nemáme veľmi vysoké mzdy, európsku smernicu o výške minimálnej mzdy v podstate napĺňame. Nemáme tu však povolania s najvyššou pridanou hodnotou, často tu máme len dcérske spoločnosti a v rámci dodávateľského reťazca skôr procesy, ktoré sú s nižšou alebo so strednou pridanou hodnotou. Nesmieme zabúdať, že najdôležitejším faktorom, ktorý na to vplýva, je prerozdeľovanie. Daňový systém a systém sociálnej pomoci a služieb je nastavený tak, že nerovnosť veľmi výrazne znižuje. Súhra týchto faktorov vplýva na to, že nerovnosť v disponibilných príjmoch je na Slovensku veľmi nízka.

Je problém v tom, že sme uviazli v pasci stredného príjmu?

Áno, sčasti je to aj dôsledkom toho, že ekonomika trochu stagnuje a na hornom konci distribúcie sa až tak veľa nedeje – a tým pádom príjmová nerovnosť zostáva nižšia.

Poďme späť k automatizácii. Ktoré skupiny ňou môžu byť ohrozené?

To sú tie, ktoré na pracovisku vykonávajú viac rutinných úloh. Keď si pozrieme, ako dokážu nové technológie prekladať z jazyka do jazyka, ako dokážu pracovať s textom, tam môžeme očakávať veľký vplyv. V inštitúte sme mali o tom prezentáciu a medzi povolaniami bol aj profesor. Je množstvo vecí, ktoré umelá inteligencia môže nahrádzať a meniť dopyt aj v povolaniach, ktoré nám možno nenapadnú úplne na prvú.

Niektoré firmy na Slovensku majú problém s nedostatkom pracovnej sily, nevedia nájsť taký počet ľudí, ako potrebujú. Aký veľký je to podľa vás problém?

Je to dosť veľký problém a máme ho dlhšie. Ešte keď bola na Slovensku vyššia nezamestnanosť a hovorili sme s manažérmi ľudských zdrojov, vraveli, že majú veľký problém nájsť kvalifikovanú pracovnú silu. Momentálne je nezamestnanosť na historicky nízkych hodnotách, v poslednom kvartáli 2023 dosiahla 5,6 percenta, navyše dve tretiny nezamestnanosti je dlhodobá nezamestnanosť. To sú ťažšie zamestnateľní ľudia, ktorí nie sú možno úplne hneď dostupní pre zamestnávateľov.

A čo demografický vývoj?

Kým v 70. rokoch sa na Slovensku rodilo 100-tisíc detí ročne, dnes vstupujú na trh práce ročníky, ktorých sa rodilo približne 51-tisíc až 56-tisíc ročne, takže je to menšia skupina. Zároveň vidíme, že kvalita vzdelávania je problém a študenti nám ešte navyše odchádzajú do zahraničia. Veľa talentu máme uviaznutého vo vylúčených komunitách. To znamená, že na trh práce sa nám dostáva pomerne málo kvalifikovanej pracovnej sily a automatizácia nám môže pomôcť. Ja automatizáciu alebo umelú inteligenciu vnímam skôr ako výzvu, nie ohrozenie, ale ako príležitosť. Potrebujeme pracovnú silu, ktorá dokáže pracovať aj s novými technológiami. Reálny problém je, že nám chýbajú kvalifikovaní pracovníci.

Prílev pracovníkov zo zahraničia môže pomôcť riešiť tieto medzery na trhu práce. Do istej miery to zatiaľ aj pomáha, ale celkovo máme s nedostatkom kvalifikovaných ľudí dosť veľký problém – a to ekonomiku utlmuje. Keď investori rozmýšľajú, kde budú investovať, je to kľúčový parameter, či je tam dostupná kvalifikovaná pracovná sila.

Reaguje naša vláda na to dostatočne?

Viete, to sú veci, ktoré vám nedonesú rýchly politický kapitál. Vidíme, s akými ťažkosťami na Slovensku implementujeme reformy vo vzdelávaní, kurikulárnu reformu, reformu vysokých škôl. Keď aj prejdú, tak len s veľkým kladivom a s odretými ušami, pretože to prostredie sa tomu dosť bráni. Aj keď sa to vláda snažila riešiť aj v rámci plánu obnovy a odolnosti aj s veľkým balíkom peňazí, stala sa z toho premiérska téma, aj tak to bola síce stále prospešná reforma, ale polovičná. Nie vždy je to pre vládu priorita, častejšie nie je, pretože to neprináša rýchle benefity, čo sa týka politického kapitálu alebo výsledkov a vyžaduje si to veľa práce a trpezlivosti.

Druhá vec je, že nám stále odchádzajú študenti. Momentálne počúvame, koľko ľudí chce odísť zo Slovenska. Potrebovalo by silnejšiu víziu a vehementnejší prístup, aby nielen produkovalo talenty, ale aby ich tu aj priťahovalo a udržalo.

Navyše v posledných mesiacoch riešime, či nám Európska komisia nezastaví vyplácanie peňazí z plánu obnovy, ktorý rieši aj lepšie vzdelávanie, inovácie, vedu, výskum. Ak by sa tak stalo, bol by to veľký problém?

Bol by to obrovský problém. Pozastavenie niekoľkých stoviek miliónov eur zabolí, ale to je len tá menšia časť problému. Skôr sa obávam takého domino efektu. Povedzme nech ide o miliardu eur. Je to veľmi veľa peňazí, ale pozrime sa na to, koľko študentov ostáva zahraničí. Je tam 32-tisíc študentov a odhadujeme, že vyše 20-tisíc tam zostane. A teraz si prerátajte, ako by prispeli k národnému produktu. Nehovoríme už o miliarde, ale možno o 20 alebo 30 miliardách eur.

Ako to súvisí?

Len čo by Slovensko bolo vnímané ako krajina, ktorá je nespoľahlivá, ktorej možno tak nezáleží na svojej budúcnosti, že si dovolí prísť o takýto balík peňazí na naštartovanie inovácií, technologického pokroku a zlepšenia odolnosti svojej ekonomiky, tak to aj tí ľudia vnímajú. Vnímajú to investori, ktorí potom veria krajine menej a menej do nej budú investovať. Vnímajú to aj bežní občania, ktorí potom rozmýšľajú, kde ich deti pôjdu do škôl. Vnímajú to študenti, ktorí rozmýšľajú, s ktorou krajinou spoja svoju budúcnosť. Keď vidia, že takto by sme hazardovali so svojou budúcnosťou, budú sa pozerať inam. To by bol ešte násobne väčší negatívny efekt pre Slovensko. Ak by sa zastavili eurofondy, signál pre spoločnosť, investorov, študentov by bol taký veľký, že by sme o nich prišli a to by malo ešte väčší negatívny vplyv na Slovensko.

Čiže prečo sa mladí ľudia nechcú vracať späť na Slovensko? Je to aj pre atmosféru v spoločnosti, aj pre signály, že máme síce k dispozícii miliardy eur z Európskej únie, ale aj tak to robíme tak, že nám hrozí, že o nejakú časť prídeme?

Tak, ako sú politiky nastavené, často neprinášajú výsledky, ktoré by mali. Nevidíme tam benefit, ktorý by mali prinášať do budúcnosti. Potom je to atmosféra, ktorá je, bohužiaľ, negatívna, možno niekedy až prehnane, keď potom nevnímame aj to pozitívne, čo sa deje. Vnímam to aj ako zlyhanie elít, keď strácame schopnosť rozlišovať – potom akoby sme brali ľuďom vieru v budúcnosť krajiny. Ľudia, ktorí sa možno vidia ako predvoj spoločnosti, úplne rezignovali na úlohu dávať krajine a ľuďom nádej.

Čiže v tomto zlyhala slovenská elita, ktorá nedokázala poskytnúť nový sen a novú víziu. Keď lodička nevie, kam pláva, ťažko trafí do prístavu úspešnej budúcnosti, ktorá priťahuje talent, kde ľudia zostávajú, investujú do krajiny, vzdelania a podieľajú sa na budovaní inkluzívnej prosperity v krajine.

Premiér Fico hovorí opakovane o mobilizácii zdrojov vrátane súkromných z druhého piliera či na vkladoch v bankách – pravdepodobne štát bude emitovať dlhopisy pre ľudí – na diaľničné a železničné projekty. Je nedostatok kapitálu naozaj hlavný problém?

Nie je to nedostatok kapitálu, je to skôr o tom, že sa zvyšuje jeho cena a predražuje sa nám splácanie nášho dlhu, pretože udržateľnosť verejných financií nie je dobrá. Pokiaľ ide o dlhopisy pre verejnosť, niektoré krajiny ich vydávajú, čiže je to legitímna možnosť. Ale takýto nástroj si tiež vyžaduje dôveru občanov a občianok. Taká dôvera sa buduje dosť dlho a dosť náročne. Vidíme, že aj krajiny, ktoré si ju budovali mnoho rokov, pristupujú k tomu dosť systematicky a aj tak tie objemy predaných dlhopisov nie sú veľké. V prípade Slovenska by to mohla byť možno miliarda eur, keď sa všetko podarí.

To znamená, že to nie je nástroj, ktorý by tu niečo zásadne zmenil. Vyžaduje si to aj vzdelávanie občanov. Vidíme, že Slováci držia peniaze inde ako v dlhopisoch. Je to trochu nástroj, ktorý sa bude snažiť ísť do kopca, pričom nastavenie spoločnosti nie je také, že by ho ľahko prijalo. Nevidím, že by to bola výrazná štrukturálna zmena.

Vládu zjavne lákajú aj úspory ľudí v druhom pilieri. Je v ňom momentálne zhruba 15 miliárd eur. Bol by to dobrý nápad, keby vláda tlačila na to, aby sa časť týchto zdrojov použila na financovanie infraštruktúrnych projektov?

Pri druhom pilieri je tiež absolútne dôležitá dôvera spoločnosti, že to funguje a je to udržateľný systém, ktorý poskytuje nejaké výnosy – a hlavne, že budú zabezpečení na starobu. Možno by potreboval ešte zmeny v niektorých parametroch, ale určite by som si dával veľký pozor, aby som ho v očiach verejnosti nespochybňoval a nešiel maďarskou cestou, kde druhý pilier zlikvidovali a zobrali ľuďom veľkú časť ich úspor na starobu.

Debata o tom, ako tie prostriedky použiť a akú dieru s nimi zaplátať, je neprospešná a až škodlivá. Sústredil by som sa na to, aby som v ľuďoch vzbudzoval vieru a dôveru v systém. To potom vplýva aj na to, ako sú ochotní do toho prispievať a akým spôsobom si riešia svoje zabezpečenie na starobu.

Malo by to byť na rozhodnutí dôchodkových správcovských spoločností, aké dlhopisy, ktorými chce vláda financovať nejaký projekt, nakúpia? Alebo štát im môže niečo prikázať?

Slovensko má „vďaka“ veľmi prísnym obmedzeniam veľmi konzervatívne možnosti, ako investovať, potom tomu zodpovedajú aj nižšie výnosy. Slováci prišli o veľmi veľa peňazí tým, že to nastavenie bolo príliš opatrné. Samozrejme, určité regulácie sú na mieste. Vidíme, že aj finančný sektor sa môže niekedy nechať zlákať do príliš vysokého rizika. Len my sme boli na opačnej strane toho spektra a uvoľnenie rúk dôchodcovským správcovským spoločnostiam by tomu systému prospelo.

Áno, vláda to má nechať na nich v rámci nejakých mantinelov, ktoré sme nastavili príliš prísne, už sa aj posunuli a mohli by sme debatovať, ako sa ešte môžu posunúť. Ale nemala by do toho zasahovať direktívnym spôsobom, aby sme si riešili problém s udržateľnosťou verejných financií a zaplátali diery, ktoré sme si spôsobili sami.

Ako bude vyzerať úspešná ekonomika o 20 až 30 rokov a ako to napĺňame my?

Úspešná ekonomika by mala vyzerať tak, že sa dostaneme z pasce stredného príjmu a z takého závozu, v ktorom momentálne sme. A z toho sa dostaneme ekonomikou založenou na inováciách a nových technológiách. Úspešnú ekonomiku si predstavujem tak, že podporuje inovácie, priťahuje talenty. Jednak ich tu vychováva, ale aj priťahuje a je schopná ich udržať. Talenty nenecháva zaseknuté vo vylúčených marginalizovaných komunitách, ale integruje ich. Školstvo umožňuje to, že aj ľudia zo znevýhodneného prostredia sú schopní realizovať svoj talent a prispievať k inkluzívnej prosperite. Ale hlavne nám veľmi chýba vízia a sen, ktorý by Slovensko malo a ktorý by ekonomiku bol schopný koordinovať, zjednocovať a dávať mu víziu, že sa tu oplatí investovať, že sa tu oplatí žiť.

Možno sa aj niekedy snažíme k tomu približovať, ale keď vidíme, ako ťažko sa nám reformujú školy, buduje inovačný ekosystém, keď vidíme, ako firmy, ktoré sa tu možno aj o niečo snažili, často po nejakom čase na to rezignujú a odídu, študenti nám tu neostávajú, tak veľmi sa nám to zatiaľ nedarí.